Naši susedia rozprávaním pekných príbehov budujú vlastné vedomie o sebe, čiže sebavedomie. A aké príbehy o sebe rozprávame my? Niekedy mám pocit, že sa sebaponižujúco predbiehame v tom, kto nájde viac našich nedostatkov a chýb. Je čas prestať s pedagogikou hanby.
Keď 1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, časť ľudí sa tešila, časť bola ľahostajná a veľká časť ľudí mala obavy. Zvládneme to? Budú nás vo svete akceptovať? Budeme schopní ekonomicky prežiť? Budeme schopní udržať svoju samostatnosť? Po tridsiatich rokoch už máme na tieto otázky odpovede. V posledných dňoch som si prečítal viacero textov hodnotiacich tridsať rokov našej samostatnosti, ktorými sa ako spoločná niť vinula frustrácia autorov nad minulosťou alebo súčasnosťou Slovenska. Niežeby nebolo Slovenskú republiku za čo kritizovať. Myslím si však, že na základe faktov sa dá preukázať životaschopnosť samostatnej Slovenskej republiky a predstaviť našich ostatných tridsať rokov ako úspešný príbeh. Poďme si tieto fakty pripomenúť.
Z politického hľadiska je ostatných tridsať rokov jednoznačný úspech. V polovici deväťdesiatych rokov nás mnohí považovali za čiernu dieru v strednej Európe. Kde sme dnes? Prekonali sme počiatočné mečiarovské problémy a stali sme sa členmi Európskej únie, stali sme sa členmi OECD, stali sme sa členmi NATO. Sme súčasťou strednej Európy a tá bola vždy súčasťou západnej civilizácie. Pokiaľ nechceme meniť svoje geopolitické ukotvenie, a to by sme rozhodne v týchto krízových časoch robiť nemali, potom sme dnes súčasťou všetkých dôležitých medzinárodných a nadnárodných inštitúcií, ktoré nám môžu pomôcť garantovať našu nezávislosť a suverenitu. Čomu sa musíme ešte učiť, je schopnosť byť naozaj sebavedomým a plnoprávnym členom týchto inštitúcií. To znamená, že máme vedieť povedať aj NIE, pokiaľ je niečo v rozpore s našimi národnými záujmami. A rozhodne sa máme snažiť naše národnoštátne záujmy formulovať a presadzovať rovnako, ako to robia aj iné civilizované európske národy.