Sme úspešná krajina. Prestaňme už pestovať pedagogiku hanby

Keď 1. januára 1993 vznikla Slovenská republika, časť ľudí sa tešila, časť bola ľahostajná a veľká časť ľudí mala obavy. Zvládneme to? Budú nás vo svete akceptovať? Budeme schopní ekonomicky prežiť? Budeme schopní udržať svoju samostatnosť? Po tridsiatich rokoch už máme na tieto otázky odpovede. V posledných dňoch som si prečítal viacero textov hodnotiacich tridsať rokov našej samostatnosti, ktorými sa ako spoločná niť vinula frustrácia autorov nad minulosťou alebo súčasnosťou Slovenska. Niežeby nebolo Slovenskú republiku za čo kritizovať. Myslím si však, že na základe faktov sa dá preukázať životaschopnosť samostatnej Slovenskej republiky a predstaviť našich ostatných tridsať rokov ako úspešný príbeh. Poďme si tieto fakty pripomenúť.

Z politického hľadiska je ostatných tridsať rokov jednoznačný úspech. V polovici deväťdesiatych rokov nás mnohí považovali za čiernu dieru v strednej Európe. Kde sme dnes? Prekonali sme počiatočné mečiarovské problémy a stali sme sa členmi Európskej únie, stali sme sa členmi OECD, stali sme sa členmi NATO. Sme súčasťou strednej Európy a tá bola vždy súčasťou západnej civilizácie. Pokiaľ nechceme meniť svoje geopolitické ukotvenie, a to by sme rozhodne v týchto krízových časoch robiť nemali, potom sme dnes súčasťou všetkých dôležitých medzinárodných a nadnárodných inštitúcií, ktoré nám môžu pomôcť garantovať našu nezávislosť a suverenitu. Čomu sa musíme ešte učiť, je schopnosť byť naozaj sebavedomým a plnoprávnym členom týchto inštitúcií. To znamená, že máme vedieť povedať aj NIE, pokiaľ je niečo v rozpore s našimi národnými záujmami. A rozhodne sa máme snažiť naše národnoštátne záujmy formulovať a presadzovať rovnako, ako to robia aj iné civilizované európske národy.

Z ekonomického hľadiska začínala Slovenská republika v roku 1993 s 3 100 dolármi ako HDP na jedného obyvateľa. V roku 2021 sme dosiahli úroveň 21 000 dolárov na obyvateľa. Za tridsať rokov teda zvýšilo Slovensko HDP na obyvateľa 6,8-krát. Na porovnanie, Česko za rovnaké obdobie zvýšilo HDP na obyvateľa 6,7-krát, Slovinsko 5,8-krát, Maďarsko 4,8-krát a Rakúsko 2,2-krát. Nemáme sa za čo hanbiť.

V roku 1993 začínalo Slovensko so 14-percentnou nezamestnanosťou. Potom postupne klesala na 12 percent v roku 1997, ale vďaka pomečiarovskej kríze vystúpila nezamestnanosť v roku 1999 takmer na 20 percent. Potom opäť postupne klesala až na 8 percent v roku 2007, ale po svetovej ekonomickej kríze v roku 2008 stúpla v roku 2012 na 14 percent. Opäť postupne klesala až pod 5 percent pred pandémiou, potom v roku 2021 vystúpila na 8 percent. Momentálne napriek inflačnej kríze, energetickej kríze aj vojne na Ukrajine klesla nezamestnanosť pod 6 percent. Prečo o tom hovorím takto podrobne? Pretože sme ako štát počas tridsiatich rokov prejavili schopnosť poučiť sa. Každú nasledujúcu ekonomickú krízu sme zvládli s nižším a nižším nárastom nezamestnanosti. Na to môžeme byť hrdí.

O životaschopnosti štátu hovorí aj ukazovateľ, ktorý môžeme nazvať „hlasovaním nohami“. Ak ľudia zo štátu masovo odchádzajú, asi v ňom nevidia svoju perspektívu. V roku 1993 malo Slovensko 5,3 milióna obyvateľov a v roku 2021 sme mali 5,4 milióna obyvateľov. Počet obyvateľov Slovenska teda za 30 rokov stúpol o necelé 2 percentá. Ako sme na tom v porovnaní s inými štátmi? Počet obyvateľov Česka stúpol za tridsať rokov o necelé 4 percentá, počet obyvateľov Slovinska stúpol o 5 percent. Ale pozor! Počet obyvateľov Poľska za tridsať rokov o necelé 2 percentá klesol, počet obyvateľov Maďarska klesol o 7 percent, počet obyvateľov Estónska o 13 percent, počet obyvateľov Chorvátska klesol o 15 percent, počet obyvateľov Rumunska klesol o 16 percent, počet obyvateľov Bulharska klesol o 20 percent, počet obyvateľov Litvy a Lotyšska o 25 percent! Iba Slovensku spolu s Českom a Slovinskom za tridsať rokov stúpol počet obyvateľov, ostatným štátom strednej Európy, Balkánu a Pobaltia počet obyvateľov klesal a s výnimkou Poľska klesol výrazne. Aj v „hlasovaní nohami“ sme ako štát obstáli a na to môžeme byť hrdí.

O vyspelosti štátu svedčí aj to, či je schopný autonómne zvládnuť a prevádzkovať moderné a sofistikované technológie. Jadrové reaktory medzi takéto technológie určite patria. Slovensko za posledných 30 rokov spustilo dva jadrové bloky, tretí práve spúšťa a štvrtý je vo výstavbe. V Európe iba Francúzsko dokázalo za posledných 30 rokov spustiť viac jadrových blokov, a to štyri. Francúzi majú vo výstavbe aj ďalší blok. Česi a Rumuni spustili za posledných 30 rokov po dva bloky, Fíni a Briti po jednom, pričom Briti ďalšie dva stavajú. Ak budeme predpokladať, že všetky európske jadrové bloky vo výstavbe sa aj spustia, poradie Európskych štátov od roku 1993 bude takéto: Francúzsko 5 blokov, Slovensko 4 bloky, Veľká Británia 3 bloky, Česko a Rumunsko 2 bloky, Fínsko 1 blok. Slovensko je objektívne európskou veľmocou vo využívaní jadrovej energie. A to je ďalšia vec, na ktorú môžeme byť hrdí. O to viac, že v čase európskeho nedostatku zdrojov energie budeme nielen energeticky sebestační, ale budeme môcť elektrinu aj vyvážať.

Pred tridsiatimi rokmi bolo Slovensko schopné vyprodukovať 20-tisíc áut ročne. Aktuálne ich vyrábame viac ako milión už niekoľko rokov po sebe. A to na východné Slovensko prichádza ešte Volvo. Slovensko je dnes automobilovou veľmocou, vyrábame 185 áut na 1 000 obyvateľov ročne, čo je najviac na svete. Pre zaujímavosť, druhé Česko vyrobí 104 áut a tretia Južná Kórea 66 áut na 1 000 obyvateľov ročne. Viacerí považujú vysokú produkciu áut za slabinu Slovenska. Podľa mňa je to naopak. Je to naša silná stránka. Okrem montovania áut totiž postupne na Slovensku vznikla sieť subdodávateľov, ktorí dodávajú svoje produkty nielen do domácich automobiliek, ale presadili sa globálne. Navyše, na Slovensko sa postupne sťahuje aj vývoj v automotive sektore. Problémy s pandémiou, vysokými cenami energií a vojnou na Ukrajine narušili globálne dodávateľské reťazce, Slovensko sa však počas posledných troch rokov ukázalo ako stabilný partner, čo sa prejavuje v tomto sektore v ďalších nových investíciách na Slovensku. Schopnosť dlhodobo vyrábať kvalitné produkty v oblasti mobility nám zaručuje budúcnosť.

Každý štát by mal stavať svoju budúcnosť na tom, v čom je dobrý, na čo majú jeho občania talent. Za ostatných tridsať rokov sa ukázalo, že máme talentovaných ľudí na IT. Nehovorím to iba kvôli našim firmám, ktoré sa dokázali presadiť v globálnej konkurencii. Slovenskí študenti sú dlhodobo celých tridsať rokov od vzniku samostatného štátu úspešní na medzinárodnej olympiáde v informatike. Slovensku patrí desiate miesto v rebríčku získaných zlatých medailí. Až za nami sú Taiwan, Nemecko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Kanada alebo Singapur. V prepočte na počet obyvateľov štátu sme najlepší na svete. V oblasti IT naozaj máme na čom stavať.

Legitímnou otázkou tiež je, či sa ekonomický rozvoj štátu odráža aj v živote jeho obyvateľov. Poďme si k tomu uviesť niekoľko príkladov. Vezmime si ako porovnávaciu bázu čas, ktorý musel slovenský občan s priemerným platom odpracovať, aby si mohol kúpiť nejaký produkt.

V roku 1993 musel obyvateľ Slovenska s priemerným platom robiť na 1 liter pasterizovaného plnotučného mlieka 17 minút, v roku 2022 to bolo 9 minút. V roku 1993 si zarobil obyvateľ s priemerným platom na 1 kilogram kryštálového cukru za 30 minút, v roku 2022 to bolo 10 minút. Ako to je s ďalšími produktami? Fľaškové pivo 12-tka 16 minút vs. 6 minút. Čerstvé maslo 125-gramové 21 minút vs. 14 minút. Bravčová krkovička s kosťou 140 minút vs. 45 minút. Cigarety Sparta/Marlboro 49 minút vs. 36 minút. Chladnička s mrazničkou 42 dní vs. 14 dní. Na Škodu Favorit 135 LX robil občan Slovenska s priemerným platom v roku 1993 692 dní, v roku 2022 na Škodu Fabia 1,0 MPI robil 259 dní.

Vyššie uvedené fakty a čísla síce neodrážajú celú slovenskú tridsaťročnú realitu, ale niečo predsa len dokazujú: Darí sa nám oveľa lepšie, než by sa zdalo na základe pokriveného zrkadla, ktoré Slovensku nastavuje väčšina médií. Slovenská republika je dospelým životaschopným štátom.

S nami susediace národy a štáty často hovoria o svojich úspechoch, o tom, čo sa im podarilo. Všetci sme už počuli o „zlatých českých ručičkách“, o poľskej odvahe postaviť sa aj proti presile, o maďarskej hrdosti a vzdore. Naši susedia rozprávaním pekných príbehov budujú vlastné vedomie o sebe, čiže sebavedomie. A aké príbehy o sebe rozprávame my? Niekedy mám pocit, že sa sebaponižujúco predbiehame v tom, kto nájde viac našich nedostatkov a chýb. Akoby sme namiesto hľadania toho najlepšieho, čo sme urobili a hľadania toho, v čom sme dobrí, súťažili v hľadaní príkladov svedčiacich o tom, že sme sa ešte „neprehrýzli cez oštiepok“. Myslím si, že po tridsiatich rokoch úspešného fungovania samostatného štátu by sme s tým už mohli prestať. Porovnávajme sa s ostatnými, ale buďme k sebe féroví.

Ako slovenský národ aj ako Slovensko sme urobili za posledných 100 rokov najväčší politický a ekonomický vzostup spomedzi všetkých stredoeurópskych národov a štátov. Pred sto rokmi sme neboli ani na mapách, dnes je Slovenská republika plnoprávnou súčasťou civilizovaného sveta. Český a maďarský vplyv za posledných sto rokov slabol, náš vplyv na určovanie vlastného osudu za posledných sto rokov vzrástol z nuly na najvyššiu dosiahnuteľnú úroveň pre stredoeurópsky štát. Prestaňme sa neustále sebaobviňovať a sebapodceňovať. Začnime si konečne veriť. Za posledných 100 rokov, aj za posledných 30 rokov sme už dokázali, že na to máme.

Slovenská republika, do nasledujúcich tridsiatich rokov Ti želám veľa ďalších úspechov.

Prečítajte si ďalšie texty, ktoré v Štandarde vychádzajú pri príležitosti 30. výročia štátnosti. O téme štátu uvažujú a píšu Marek Maďarič, Martin Homza, Pavol Minárik, Ján Čarnogurský, Milan Krajniak či biskup Ivan Eľko.