Keď médiá vyrábajú hoaxy. Alebo za čo som skutočne vyhral Homofóba roka

Anton Chromík reaguje na nepravdivé informácie propagované denníkom Pravda a opisuje svoju skúsenosť so získaním ceny Homofóba roka.

Bizarné ankety by stáli za pousmiatie, ale priestor, aký im dávajú nepravdivé články mienkotvorných médií, už cielene vyvolávajú nenávisť voči konkrétnym ľuďom. Dehumanizujú. Nasadzujú osliu hlavu. Nedávajú priestor na vysvetlenie a reakciu. A môže sa stať aj to, že niekto psychicky labilný túto nenávisť nezvládne spracovať. A preto to tak nemôžeme nechať, azda môj príklad môže poslúžiť ako malé varovanie.

Na Silvestra som mal písať niečo veselé, ale namiesto toho som sa zaoberal výrobou predžalobnej výzvy. Po vražde dvoch mladých ľudí akoby sa otvorili mediálne pekelné brány s pomyselným transparentom: „Kajajte sa a verte propagande, vy vrahovia!“ Denník Pravda propagoval článok portálu mediaklik.sk, v ktorom ma lživo označili za autora nasledovného výroku: „V ankete sa umiestnil aj predseda Aliancie za rodinu Anton Chromík, ktorý je pravidelným nominantom a anketu už v roku 2012 aj vyhral s výrokom k návrhu zákona o registrovaných partnerstvách: ‚Nechať chorých ľudí behať po uliciach a nechať ich bez pomoci je veľmi vážna chyba. …máme psychiatrov, liečebne. Je to skupina ľudí, ktorým sa treba špeciálne venovať.‘

Takže postupne.

Nevyhral som cenu Homofóba roka v roku 2012, ale v roku 2014, ale najmä som nikdy nič také nepovedal. Vyhral som s vetou, ktorú organizátori tejto smutnoslávnej ankety vytrhli z kontextu mojej satirickej odpovede Branislavovi Ondrášikovi. Ondrášik v rozhovore s Karolom Sudorom navrhol trestať či vyhadzovať z práce ľudí, ktorí nesúhlasia s registrovanými partnerstvami. Sudorova otázka a Ondrášikova odpoveď zneli:

Sudor: „Kritici zvyknú publikovať ukážky absurdností, kam až môžu zájsť požiadavky homosexuálnej loby v krajinách s registrovanými partnerstvami. Uvádzajú príklady úradníkov, ktorí odmietli sobášiť páry rovnakého pohlavia, podnikateľov, ktorí ich odmietli ubytovať vo vlastnom hoteli, upiecť im svadobnú tortu a podobne, pričom niektorí prišli o prácu, iným hrozil súd. Na niektoré prípady poukázal Vladimír Palko. Sú takéto tresty v poriadku?

Odrášik: Tie príklady sú absolútne demagogické. Ak zákon konkrétneho štátu uvádza, že úradník je povinný vykonávať isté úradné záležitosti, tak ich naozaj musí robiť, to je snáď samozrejmé.

Existujú predsa zákony proti diskriminácii. Ak niekto tvrdí, že takéto úkony sú proti slobode jeho vierovyznania, nik mu nebráni ísť vykonávať inú prácu, kde do konfliktu s vlastným svedomím nepríde. To je ako keby ste vy novinár chceli písať o veciach, o ktorých SME nepíše, lebo by to nik nečítal. Budete trvať na tom, aby vám šéfredaktor ustúpil a akceptoval, že chcete mať na titulke Otčenáš? Nie, to vy musíte odísť a zamestnať sa v Katolíckych novinách, ktoré vám to umožnia. K tomu hotelu – bolo by normálne, aby si niekto na reštauráciu vylepil oznámenie, že černosi nesmú vstúpiť? Tak prečo by mal hotelier zakazovať niekomu sa ubytovať? To v rámci slobody vierovyznania odmietneme obslúžiť gejov?“

Koniec citátu.

Výhru mi zabezpečila práve časť blogu s mojou satirou na jeho názory:  „V prekrásnom novom svete si však homosexuáli nežiadajú len ‚práva‘, ale chcú zavrieť ústa ostatným. Budú rozhodovať o živote iných, ich povolaní, kariére, a to vždy v histórii skončilo diktatúrami a (niekedy) aj masovým vraždením. Teraz už viem, aká miera slobody a demokracie nás bude čakať v prekrásnom novom svete, a preto radšej ostanem tu doma v našom svete, kde som. Vo svete, ktorý rešpektuje právo na súkromie homosexuálov, necháva im slobodu rozhodnúť sa, ako chcú svoj život viesť. Vo svete, ktorý ich nevyhadzuje z práce preto, že sú homosexuáli, ani preto, že zastávajú registrované partnerstvá. Vo svete, ktorý trestá tých, ktorí by im chceli ubližovať a páchať na nich trestné činy.“

Za svojím blogom si stále stojím a budem stáť. Nie je nič – prepytujem – „homofóbne“ chcieť taký svet, v akom žijeme a po akom väčšina túži, aby sa nezmenil.

K mojej ďalšej „nominácii“ v roku 2021 priniesol denník Štandard samostatný článok. Organizátori naozaj vedia zakopnúť o realitu hoci vo vete: „Propaganda spôsobuje epidemický nárast LGBTI správania u mladých,” som uviedol odkaz. Aj vplyvný mainstreamový Gallupov inštitút potvrdzuje tento nárast u mladej generácie a  tvrdí: „V čase, keď Američania čoraz viac podporujú rovnaké práva pre gejov, lesbičky a transrodové osoby, čoraz väčšie percento Američanov sa identifikuje ako LGBT. Keďže je u mladších generácií oveľa väčšia pravdepodobnosť, že sa budú považovať za LGBT ako staršie generácie, tento rast by mal pokračovať.“ A netvárme sa, že takáto propaganda neovplyvňuje správanie sa mladých ľudí. Americký komik a veľký liberál Bill Maher tomu venoval jednu svoju šou a robil si z toho žarty. Pravda nie je „homofóbna“. Alebo je homofóbny aj Maher, pravidelný sponzor liberálnych demokratov?

Ak by nedošlo k tej odsúdeniahodnej dvojnásobnej vražde, asi by som to nechal tak. Ale ak nás majú obviňovať zo zodpovednosti za vraždu, ktorú spáchal psychicky labilný jedinec, je to už cez čiaru.

Už nejde o moju povesť, ale o povesť nás všetkých. Spájať konzervatívcov či výroky konkrétnych osobností na Slovensku s odsúdeniahodnou dvojnásobnou vraždou je tak závažné obvinenie, ku ktorému musia novinári predložiť skutočne veľmi silné dôkazy. Hlavne, ak sú medializované dôkazy o opaku. Veď vieme, že podozrivý nebol kresťan a neinšpiroval sa v online priestore na Slovensku. Náš smútok a bolesť zo straty mladých životov boli zneužité a namiesto spoločnej čiernej pietnej zástavy zasvietila dúhová plná požiadaviek. Namiesto ruky a objatia v žiali prevážila päsť a chuť kúpiť si devinu.

Zlo pritiahlo ďalšie zlo. Aká škoda.