Odkiaľ vezme Európa po 5. februári motorovú naftu

Európska únia vlani doviezla z Ruska približne 220 miliónov barelov nafty (zhruba 32 miliónov ton), vyplýva to z údajov spoločnosti Vortexa, ktoré spracovala agentúra Bloomberg. Podľa denníka Politico ide o viac ako polovicu dovozu do EÚ a približne desatinu celkového dopytu po nafte, ktorá je životne dôležitá pre cestné vozidlá, vlaky a lodnú dopravu, ako aj pre priemyselné a poľnohospodárske stroje.

Nahradiť takýto objem je výzva. Podľa agentúry sa už určitý pokrok dosiahol. Do decembra minulého roka sa tento podiel znížil približne na 40 percent, čiastočne vďaka nárastu dovozu zo Saudskej Arábie a Indie.

Európa sa zásobuje

Denník Politico medzitým poukazuje na to, že obavy z nedostatkov zvýšili v decembri celkové importované množstvo nafty. Podľa analýzy spoločnosti Refinitiv zaoberajúcej sa komoditnými trhmi, na ktorú sa denník odvolal, predstavoval dovoz významného paliva do európskeho regiónu v poslednom mesiaci roka rekordných 8,2 milióna ton (takmer 57 miliónov barelov). Z toho podstatnú časť tvorila nafta vyrobená v Rusku, ktorej sa v decembri doviezlo asi 3,51 milióna ton (24 miliónov barelov).

Politico zároveň upozorňuje, že európsky región v analýze spoločnosti Refinitiv zahŕňa aj nečlenov EÚ Turecko a Spojené kráľovstvo. Druhá zo spomenutých krajín navyše už pred niekoľkými mesiacmi prestala ruskú naftu dovážať.

Podľa analytikov by mohol nedávny prebytok na trhu s naftou znamenať, že bezprostredne po februárovom zákaze sa žiadne problémy neprejavia. "V bezprostrednej budúcnosti nenastane kríza," povedal Raj Rajendran, hlavný analytik spoločnosti Refinitiv. "Európa nakúpila obrovské množstvá nafty, aby si vytvorila zásoby ako záchrannú sieť, ktorá poskytuje určitú istotu na prežitie tejto zimy. Súčasné teplejšie počasie navyše znižuje dopyt po vykurovacom oleji."

Kto nahradí ruskú naftu?

"Európa bude mať nedostatok takmer pol milióna barelov nafty (mesačne)," uviedol Claudio Galimberti z výskumnej spoločnosti Rystad. Dodal, že Únia nemá dostatočnú rafinérsku kapacitu na vyplnenie tohto nedostatku, a preto bude musieť hľadať alternatívnych dodávateľov, aby nahradila doterajšie obchodné kontrakty s Moskvou.

Najočividnejším miestom, odkiaľ môže Európa získať viac nafty, je podľa Bloombergu Blízky východ. Ten nie je až tak ďaleko a za predpokladu, že sa nezablokuje Suezský prieplav, môže vďaka prevádzke nových obrovských ropných rafinérií chrliť (aj do Európy) milióny barelov paliva, informuje agentúra. Spoločnosť Abu Dhabi National Oil Company (ADNOC) sa už pred časom dohodla na dodávkach do Nemecka.

India a USA, ktoré sú dlhodobými dodávateľmi do EÚ, takisto v posledných týždňoch zvýšili dodávky. Predpokladá sa, že rafinérie v USA tento rok vyprodukujú rekordný objem destilátov.

Potenciál má aj Čína

"Čínska politika mení pravidlá hry," konštatoval pre Bloomberg Mark Williams, riaditeľ výskumu spoločnosti Wood Mackenzie. Táto krajina podľa neho "drží kľúč od všetkých nadbytočných rafinérskych kapacít na celom svete".

Vývoz tohto paliva z Číny sa podľa agentúry v posledných mesiacoch dramaticky zvýšil. Hoci sa len zlomok plaví až do Európy, zvyšujú sa regionálne dodávky. To potom uvoľňuje kapacity od iných výrobcov, ktoré môžu teoreticky smerovať do Európy.

Podľa Williamsa by vývoz motorovej nafty z Číny mohol v prvej polovici tohto roka predstavovať 400- až 600-tisíc barelov denne. To je podobný objem, o aký v súčasnosti prichádzajú EÚ a Spojené kráľovstvo v súvislosti s námornými dodávkami z Ruska. "Od začiatku februára dôjde k úplnému prestaveniu obchodných tokov nafty," uviedol Williams.

Netreba sa báť?

Obavy z reálneho nedostatku tohto paliva sa podľa niektorých analytikov rozptyľujú. "Nie sme v situácii, že by sme v niektorých oblastiach Európy vyschli," uviedol Galimberti. Dodal však, že cena nafty by mohla ísť ešte vyššie ako v uplynulom roku.

Zdrojom znepokojenia je najmä to, že ruské dodávky by mohli krátkodobo takmer zmiznúť zo svetového trhu.

Podľa vedúceho oddelenia rafinovaných produktov v poradenskej spoločnosti Facts Global Energy Eugena Lindella dôjde vo februári a marci k poklesu tokov ruskej nafty sčasti kvôli prácam v ropných rafinériách, ale aj vinou sankcií.

Aj keď je dostatok ochotných kupujúcich, dostať palivo z Ruska môže byť problém. Mnohí prepravcovia sa zrejme budú obávať porušenia západných sankcií. Skupina G7 totiž v súčasnosti rokuje o podobnom cenovom strope ako pri ruskej rope, takže cena nakúpeného nákladu prepravcami nebude môcť byť vyššia ako stanovený limit. Jeho výška v prípade ropných produktov sa ešte len má stanoviť, pri rope to je 60 dolárov.

Koncom minulého roka agentúra Argus Media, ktorá sa zaoberá cenami ropy, ohodnotila ruskú naftu približne na 124 dolárov za barel, pričom neruská bola  približne o 4 doláre za barel drahšia. Ak by sa pripravovaný cenový strop stanovil pod trhovou úrovňou, potom by veľká časť svetovej flotily tankerov nemohla naďalej nakladať a prepravovať produkty z ruskej ropy nad cenovým limitom, ak by chcela mať prístup k západným službám, najmä k poisteniu.

Presmerovanie tokov a zmysel sankcií

Na záver je potrebné vrátiť sa k tomu, čo pre Bloomberg spomenul analytik Mark Williams. Poukázal na to, že svetové obchodné toky nafty sa budú meniť. Tu sa treba zastaviť a dodať, že sa to netýka iba tejto komodity, ale aj celého trhu s ropou.

Práve Čína s Indiou sú krajinami, kde po uvalení sankcií putovalo najviac ruskej ropy. Rafinované produkty z nej si ázijské krajiny ponechajú a neruský zvyšok by, zdá sa, mohol putovať do Európy. Prítok ruskej ropy k jedným z najväčších svetových odberateľov zároveň odbremení ďalších producentov ropy na Blízkom východe či v Južnej Amerike a tí tak budú môcť dodávať ropu na (staro)nové trhy. Agentúra Bloomberg napríklad spomenula ako jeden z príkladov Turecko.

Nič podstatné sa teda z dlhodobého hľadiska nezmení, len sa preorientuje celý obchodný reťazec a pre jeho narušenia bude cena skákať nahor a nadol, krátkodobo však najmä hore. Na jazyk sa tak tlačí otázka, aký bol zmysel sankcií a odstrihnutia sa od ruskej ropy, ak to spustilo vysokú infláciu a energetickú krízu v Európe, pričom financovanie vojny to (zatiaľ) nezastavilo a sankciami trpia skôr obyčajní Rusi.

Krátkodobé a dlhodobé hľadisko

Ruský rozpočet síce začína pociťovať pokles príjmov z predaja ropy a ropných produktov, čo 5. decembra naštartovalo najmä embargo EÚ a cenový strop. Kvôli financovaniu vojenského ťaženia takisto výrazne vzrástli štátne výdavky. To v decembri zatlačilo rozpočet do obrovského deficitu, ktorý sa odzrkadlil aj na celoročnej bilancii. Zároveň je predpoklad, že v najbližších mesiacoch budú finančné problémy Kremľa pokračovať – hlavne pre neochotu prepravcov pri presmerovaní dodávok k novým odberateľom, keďže im Západ podmienil udelenie poistenia tým, že musia nakúpiť ruskú ropu (a od februára zrejme aj produkty) pod cenovým stropom.

Napriek tomu je však nepravdepodobné, že tieto problémy budú z dlhodobého hľadiska pretrvávať. Rusko nakoniec nájde odbyt pre svoje komodity a je nepravdepodobné, že tým ruské príjmy mimoriadne utrpia. Vyplývajú z toho teda dve otázky. Či sankcie voči ruskému exportu, ktoré Moskve spôsobia krátkodobý šok z prepadu príjmov, dokážu v blízkom časovom horizonte zastaviť boje na Ukrajine a prinútiť Moskvu rokovať. A či zároveň nespôsobia Európe horšie, dlhodobé problémy s vysokými cenami energií a vstupov do výroby, ktorá sa tak môže v ešte väčšej miere sťahovať do Ázie, kde sú lacnejšie energie, práca a kapitálové vybavenie.

Jedným z argumentov pre sankcie by mohol byť fakt, že starý kontinent už nebude závislý od nespoľahlivej Moskvy. Stane sa však závislým od iných krajín, od ktorých má myslením a kultúrou ešte ďalej.