Ovocie Hitlerových plánov alebo potrebná obroda cirkvi?

Nedávno zverejnené čísla katolíckej cirkvi v Rakúsku nevyzerajú optimisticky, keďže za uplynulý rok zaznamenala takmer dvojpercentný úbytok veriacich, čo v absolútnych číslach znamená približne stotisíc veriacich. Porovnanie s predošlými rokmi ukazuje stúpajúcu tendenciu; v roku 2021 opustilo tamojšiu cirkev vyše 72-tisíc, kým rok predtým takmer 59-tisíc jej členov.

Štipka soli v globálnej svetovej polievke

Cirkevní predstavitelia vidia príčinu negatívneho trendu najmä v pandemických a demografických faktoroch, súčasne však jedným dychom poukazujú na oživenie náboženského života. Má to štatisticky dokazovať zvýšený počet krstov, sobášov a iných cirkevných úkonov, čo však do značnej miery súvisí s dobiehaním po neplánovanej „odstávke“.

Predseda Konferencie biskupov Rakúska salzburský arcibiskup Franz Lackner síce pripúšťa ako jednu z príčin tejto situácie povinný finančný príspevok, no zároveň hľadá hlbšie dôvody v stúpajúcom vzájomnom odcudzení. Podobne uvažuje aj mediálne známy viedenský pastorálny teológ Paul Zulehner, ktorý už diagnostikoval definitívny koniec takzvaného zvykového tradičného kresťanstva s náboženstvom ako „osudom“, a nie osobným rozhodnutím. „Ak to takto pôjde ďalej, o chvíľu dosiahneme biblický štandard a kresťania budú malou priehľadnou skupinou ako znak Božej prítomnosti vo svete, budú tou štipkou soli v globálnej svetovej polievke.“

Cirkevná či asignačná daň

Podobný “kulinársky“ trend zaznamenáva aj cirkev v Nemecku, kde cirkevnú daň zavádzali jednotlivé krajiny postupne v priebehu 19. storočia, až bola v roku 1905 celoplošne etablovanou realitou. Na porovnanie, podobný systém ako v Nemecku majú napríklad aj škandinávske krajiny – Dánsko, Švédsko a Fínsko.

Celkom iný spôsob zasa funguje v Taliansku a Španielsku, kde platia takzvanú asignačnú daň všetci bez rozdielu, členovia cirkvi aj ľudia bez vyznania. Každý potom sám rozhodne, kam jeho 0,8 percenta v Taliansku respektíve 0,7 percenta v Španielsku poputuje: na šport, kultúru alebo aj na podporu konkrétnej cirkvi.

Cirkevná daň v Nemecku je vyššia ako cirkevný príspevok v Rakúsku. Na ilustráciu: ak slobodný katolícky učiteľ zarobí mesačne 4-tisíc eur v hrubom, v Nemecku z toho zaplatí približne 64 eur, kým jeho rakúsky kolega odvedie 44 eur, pričom na výške cirkevnej dane sa citeľne podpíše aj jeho rodinný stav. Ak napríklad ten istý učiteľ žije v nemeckej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko, je ženatý a má dve deti, jeho mesačná cirkevná daň klesne na necelých 10 eur.

Transcendentná miestenka

Veľa to očividne nemení na skutočnosti, že mnohí katolíci ako dôvod svojho formálneho vystúpenia z cirkvi udávajú čoraz častejšie práve platenie cirkevnej dane. Kým v roku 2021 opustilo katolícku cirkev v Nemecku 360-tisíc jej členov, predbežné čiastkové čísla za rok 2022 sa už pomaly približujú k pol miliónu.

Paradoxne však príjem z výberu cirkevnej dane napriek negatívnym číslam v roku 2021 stúpol o 300 miliónov eur. Takáto nezvyčajná nepriama úmera je zatiaľ výnimkou. Vysoké príjmy z cirkevnej dane prekvapujú aj vzhľadom na relatívne nízku návštevnosť bohoslužieb, ktorá sa pohybuje okolo 4 percent.

Logicky sa niektorí pýtajú, prečo platia daň aj tí, ktorí bohoslužby nenavštevujú takmer vôbec. Sociologické výskumy uvádzajú ako možný dôvod poistku. Platením nepopulárnej dane si vraj aj nepraktizujúci kresťania poisťujú nárok na cirkevné služby v prípade potreby, pričom nemalú úlohu stále hrá aj „transcendentná miestenka“.

Prieskumy verejnej mienky ukazujú túžbu po zmene spôsobu financovania u radových veriacich, ku ktorým sa čoraz viac pridávajú aj cirkevní predstavitelia. Až dve tretiny opýtaných považuje súčasnú formu financovania cirkví za disfunkčnú a požadujú jej okamžité odstránenie. Pri slove „okamžité“ je však cirkevná hierarchia zdržanlivá, a skôr hovorí v prvom kroku o potrebnej zmene zmýšľania v danej otázke.

Pomohli by reformy?

Príčiny odlevu nemeckých katolíkov si po svojom vysvetľuje aj tamojšia synodálna cesta, kritikmi neraz pejoratívne označovaná ako „scestie“. Aktéri naklonení reformným procesom vidia dôvod odchodu práve v sklamaní z meškajúcich reforiem. Je však otázne, či by reforma celibátu na dobrovoľnej báze, kňazstvo žien alebo požehnanie partnerstiev rovnakého pohlavia zabránilo úbytku veriacich, prípadne pritiahlo do cirkvi viac ľudí.

Skeptici poukazujú na príklad nemeckej evanjelickej cirkvi, ktorá napriek týmto „reformám“ zápasí s takmer rovnakým úbytkom veriacich ako katolíci. V každom prípade pribúdajú miestne katolícke farnosti, ktoré odídených priaznivcov reformy veľkoryso a verejne pozývajú k sviatostiam.

Práve v tomto bode sa dostávame k spornému následku neplatenia cirkevnej dane, ktorým je exkomunikácia a s ňou súvisiace oficiálne odopretie cirkevných úkonov. V minulosti sa viedlo veľa búrlivých diskusií na tému: Je legitímne dávať do priameho súvisu neplatenie cirkevnej dane a odpadnutie od viery, ktoré je spojené s uvedenou sankciou?

V roku 2007 bol medializovaný prípad profesora cirkevného práva Hartmuta Zappa, ktorý úradom síce nahlásil vystúpenie z cirkvi a ukončil platenie cirkevnej dane, naďalej však chcel byť považovaný za jej člena s právom na všetky katolícke obrady. Jeho argument, podľa ktorého opustil cirkev ako „korporáciu verejného práva“, nie však cirkev ako spoločenstvo veriacich, akceptovaný nebol.

Benediktov recept

Možno práve nedávny odchod pápeža Benedikta XVI. je príležitosťou na zopakovanie jeho receptu reformy „rodnej“ cirkvi. Ten podľa jeho slov nespočíva vo vymýšľaní nejakej novej, ale v prehĺbení tej existujúcej, Kristovej cirkvi. V opačnom prípade smerujeme len k ďalšiemu deleniu na názorové tábory, kde každý vidí svoje príčiny aj zaručené riešenia problému. V princípe však stojíme na križovatke, ako takmer pri každej kríze.

Ide o problém úbytku veriacich alebo financií? Ak ide o prvý problém, potom to nie je už iba otázka našich západných susedov, čo ukázali aj naše vlastné nedávne čísla. Viac svetla do problematiky môže vniesť rozlišovanie medzi podnetom a skutočným dôvodom.

Podnetov na odchod z cirkvi sa núka naozaj mnoho: škandály, peniaze, vlastná negatívna skúsenosť s predstaviteľom cirkvi či učiteľom náboženstva... Nebude však skutočný dôvod ešte hlbší? Spomínaný prof. Paul Zulehner hovorí o strate príťažlivosti kresťanstva a jeho hlavného posolstva, evanjelia. Kresťania podľa neho nepotrebujú reformy ako soľ, skôr majú byť soľou oni sami. Potom ich však musí zamestnávať dôležitejšia otázka: „Čo je pre soľ fatálnejšie: ak sa stratí určité jej množstvo alebo ak sa vytratí jej typická chuť?“