Čo zostáva za Trumpom

Ak ste odkázaný na informácie o Trumpovi, ktoré v ňom vidia burana, narcisa a autokrata v šiltovke, niečo podstatné o súčasnej Amerike vám uniká.

Oplatí sa pozrieť pod povrch: tých 48 percent Američanov, ktorí Trumpa volili, predsa nie sú samí lúzri zmagorení vymývaním mozgov nejakou televíziou, charizmatickými protestantmi či predavačmi zbraní. To by bolo príliš jednoduché. Alebo povýšenecké. Ak v sebe pestujete zmysel, že niečo ako sociológia môže mať význam, tak sa oplatí hľadať zaujímavejšie odpovede. A tiež ohmatať to, čo zostáva po Trumpovi.

Hneď na úvod karty na stôl.

Trump vie byť expresívny, vie byť ostrý. Inak by tam nebol. Ak vám idú v súčasnosti médiá po krku, nemôžete sa správať ako Merkelová alebo Macron, ktorých médiá pardonujú a chránia, musíte pritvrdiť.

Ale ohrozením demokracie to nie je. Moralizátori, ktorí o tom tak radi píšu, vidia na jedno oko. Keď Trump presadil sudkyňu Amy Coney Barrettovú, tretiu konzervatívnu sudkyňu počas svojho volebného obdobia, vyvolalo to povyk. Pritom išlo o riadnu ústavnú procedúru. Nešlo len o ňu, Trump vymenoval vyše 300 konzervatívnych federálnych sudcov. O tom sa u nás nepíše, ale práve to bude jeho najtrvalejšie dedičstvo.

Keď apologéti liberálnej demokracie boli ticho

Pamätám si ten šok, keď sa v roku 2016 stal prezidentom, CNN na moment začala pozývať hostí, akí tam predtým nechodili. Netrvalo to dlho a tá nedávna kampaň už vyzerala inak, ak ste pri našej káblovke chceli niečo o Amerike vedieť, lepšie bolo pustiť si britské televízie, tie americké boli naplno zapojené do kampane. Rúška sa kritizovali, keď mal Trump mítingy, ale mlčalo sa o nich, keď protestovalo hnutie BLM. Aj grafika s počtom obetí sa vtedy stiahla z obrazu.

Médiá sa nesprávali ako médiá, CNN je stranícka otravným spôsobom. To predstieranie plurality s hosťami, ktorí si myslia to isté, má v sebe ducha mečiarovského press-klubu. Zachrániť vás môžu len dve veci: slabšia znalosť angličtiny alebo to, že s nimi súhlasíte.

K pointe: nikto z ochrancov liberálnej demokracie nebubnoval na poplach, keď demokrati plánovali navoliť vyšší počet sudcov do amerického ústavného súdu, aby zmenili rovnováhu na súde. Apologéti liberálnej demokracie boli ticho. Keď sa tamojší súd začal správať ako tretia legislatívna komora parlamentu, formulovať práva, ktoré v ústave neboli napísané, opäť sa nikto z ochrancov liberálnej demokracie neozval. Keď sa cez medzinárodné právo, vágne formulované a striktne interpretované, dosahovali politické ciele, s ktorými nesúhlasila väčšina, opäť bolo tichúčko.

To boli a sú reálne ohrozenia liberálnej demokracie, pretože menia rovnováhu moci a obchádzajú suverenitu ľudu. Ale o nich Anne Applebaumová ani Milan Šimečka nepíšu.

Dva svety médií a reality

Trump neprišiel zničiť demokraciu. A ani tie jeho terajšie, podľa autora tohto textu už zbytočne bolestínske ústavné sťažnosti, americkú demokraciu nezničia. Aby mal šancu, mal by byť v pozícii Ala Gorea, ktorý prehral v jednom štáte o 500 hlasov. Namietať po voľbách „indický charakter volieb“ s registráciou voličov bez preukázaného občianstva a hlasovanie poštou, ktoré môže trvať niekoľko týždňov, je po funuse.

Nesedí toho viac. K veľkému násiliu na uliciach by bolo došlo, keby bol Trump vyhral. Mediálny obraz a realita vedia byť dva svety.

Opakuje sa to stále a znovu. Stačí si spomenúť, ako sa ničili mestá počas údajne pokojných demonštrácii proti rasizmu, stačí si spomenúť, kedy sa kritizuje a kedy legitimizuje násilie. Poznáte tú logiku, ako vraví starý cynický vtip, čo ak nie účel svätí prostriedky?

Politika Washingtonu prestala slúžiť záujmom Američanov

To všetko je už minulosť. Trump prehral. Otázka nie: Čo po ňom zostáva?

Myslím si, že sa spolu s Ronaldom Reaganom a Barry Goldwaterom to bol za uplynulých sto rokov jeden z troch najdôležitejších amerických konzervatívnych politikov. Goldwater prezidentom nikdy nebol, voľby prehral na plnej čiare. Vytvoril však koalíciu, ktorá potom zmenila Ameriku a svet. A jej vyvrcholením bol Reagan.

Trump zásadne zmenil podobu amerického konzervativizmu. Obrátil priority, zmenil agendu. A vytvoril novú väčšinu v roku 2016 a novú koalíciu pre budúcnosť.

Reagan porazil komunizmus, ale jeho témy už nesedeli pre svet 90. rokov ani nového storočia. Reagan sám sa síce vyhýbal použitiu vojenskej sily, aj keď o nej rád hovoril. Jeho nasledovníci zato začínali vojny, ktoré škodili svetu aj Amerike, vyčerpávali ju. Kultúrny individualizmus kalifornského herca nemal čo ponúknuť dobe, kde sa začala rozkladať spoločnosť, kde začal slabnúť étos náboženstva a verejnej morálky. Aj to sa vyčerpalo. A voľný trh v globálnom svete s globálnym kapitalizmom začal poškodzovať americkú pracujúcu triedu. Ešte aj Kanada vedela robiť obchodnú politiku šikovnejšie.  

Americkí prezidenti sa vývoju prizerali, rečnili o demokracii v arabskom svete a zväčšovali domáci úpadok. Napodobňovali Reagana v zmenených pomeroch, kde sa bol aj on sám správal inak. Tým, že Bush rozpútal vojnu v Iraku a McCain hlasoval za každú intervenciu, chceli napodobniť staré ríše, ktoré sa zjednocovali tým, že zamestnávali svoju pozornosť svetom vonku, za hranicami. Lenže ono to nefungovalo. Bumerang sa stále vracal.

Iný príklad. Spomínate, ako Mitt Romney, dnes miláčik liberálnej ľavice, spupne hovoril o 47 percentách Američanov, ktorí neplatia dane, necítia zodpovednosť a že jeho úlohou nie je sa o nich starať? Povedal to počas svojej prezidentskej kampane a išlo to ruka v ruke s tým, ako Romney a celá washingtonská elita ospevovali obchodné dohody a globálny kapitalizmus, z ktorého však začal ťažiť niekto iný. Svet sa zmenil, Amerika vybudovala globálny poriadok a ten od istého momentu prestal slúžiť americkým záujmom. Vyhovoval viac Číne, Mexiku aj tej Kanade.

Kanadu spomínam úmyselne, táto krajina sa totiž tešila výsadám ako žiadna iná.

Až prišiel Trump.

Postavil sa svojej strane a jej zvetraným doktrínam. A tá prekvapivo zistila, že má na to podporu voličov. Inak rozmýšľal o zahraničnej politike a vojnách, inak o obchode a trhu a inak o americkej spoločnosti a nezamestnanosti.

A aby toho nebolo málo, hovoril o témach, ktoré sa dlho obchádzali. Hranice a imigrácia, správanie médií, kriminalita. Stále neotvoril všetky, tabu je oveľa viac.

Trump v 16. roku vyhral voľby. A potom čelil triapolročnej kampani a kritike ako žiadny iný prezident v dejinách Ameriky.

Médiá, ktoré tak rady odhaľujú hoaxy, samy a ochotne o Trumpovi pestovali svoje hoaxy (Russian-meddling). Trump bol terčom od rána do večera. Podozrivý bol všetkým, čo robil aj nerobil. Rusi sa skloňovali azda viac ako za komunizmu. Nepotvrdilo sa nič vážne. Ukrajina detto. Naopak, prípad viceprezidenta Bidena a jeho syna podnikateľa na Ukrajine, o tom bolo ticho. Prípadne sa naznačilo, že za tým môžu byť Rusi.

Nová konzervatívna koalícia

Trump tomu štyri roky čelil a dokázal sršať optimizmom. Nebyť koronakrízy, bol by prezident.

Jeho najväčším úspechom však nemusí byť to, čo dosiahol za uplynulé štyri roky. Ale to, čo bude teraz nasledovať. Trump zmenil republikánov, vytvoril novú koalíciu, ktorá funguje ako ľudová strana, spája pracujúcu triedu, kresťanov a tých, ktorým prekážajú ideologické excesy.

To najcennejšie je v prístupe. Trump má v sebe aj aroganciu, ale má aj niečo, čo sa ukázalo ako podmienka úspechu: presvedčenie. Keď nominoval Reagan sudcu Borka, ktorý rozumel aktivizmu lepšie ako Scalia, čelil tlaku a ustúpil.

Trump ukázal, že sa neustupuje. Pri Kavanaughovi aj pri Amy Coney Barrettovej.

Trump prehral, trumpizmus bude trvať.