Jednota medzi kresťanmi. Je to reálny cieľ alebo utópia?

Ekumenická bohoslužba u Františkánov. Foto: archív Rastislava Čížika Ekumenická bohoslužba u Františkánov. Foto: archív Rastislava Čížika

Jednota kresťanov nie je len zdvorilostné gesto, ale podmienka ďalšej existencie kresťanov v regióne. Týmito slovami opísal situáciu kresťanov na Blízkom východe v rozhovore pre vatikánsku spravodajskú agentúru Fides chaldejský patriarcha Louis Raphael Sako.

Jeden zo siedmich východných patriarchov, ktorí sa nachádzajú v cirkevnom spoločenstve s rímskym pápežom, sa vyjadril v rámci Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Ten sa koná každoročne medzi 18. a 25. januárom, teda príznačne medzi dvoma sviatkami liturgického kalendára západnej cirkvi: Katedrou sv. Petra (18. 1.) a Obrátením sv. Pavla (25. 1.)

Diagnóza: odtrhnutí od reality

Hoci patriarcha Sako hodnotil v prvom rade situáciu vo svojom regióne, vyslovil pritom aj zásady presahujúce jeho hranice. Patriarcha a kardinál v jednej osobe sa okrem tradičných princípov ekumenickej činnosti zameral na jej úskalia, pričom vyzdvihol momentálne ten najpálčivejší: odtrhnutie od reality.

Na ceste jednoty je podľa patriarchu najväčšou prekážkou zdôrazňovanie nepodstatných rozdielov, zatiaľ čo najväčšou hybnou silou zostáva pokora. Na podporu svojho tvrdenia zopakoval známy príklad z histórie ako varovanie pre súčasnosť: „V čase obsadenia Konštantínopolu diskutovali byzantskí teológovia o pohlaví anjelov.“ Patriarcha sa následne kriticky vyjadril aj na adresu vlastného kléru, ktorému verejne vyčítal práve stratu kontaktu s realitou dnešného človeka a riešenie nepodstatných žabomyších sporov.

Riešenie: späť do reálneho sveta

Kontakt s realitou bol implicitne témou aj tohtoročného Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Pracovná skupina kresťanov z americkej Minessoty sa inšpirovala starozákonným textom proroka Izaiáša, v ktorom pranieruje náboženský formalizmus a sociálnu nespravodlivosť: „Učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomáhajte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.“ (Iz 1,17) Väčšinou sa s biblickým prvkom spája aj špecifická téma danej oblasti, z ktorej pracovná skupina pochádza. Tentoraz to bola problematika rasizmu, ktorý je podľa svedectiev pracovnej skupiny smutnou realitou aj v niektorých kresťanských komunitách.

Pri ekumenizme samotnom vidíme teda dôležitú snahu o upevnenie kontaktu s pravou realitou, ktorú chce umocniť pravidelná iniciatíva Týždňa modlitieb: upevniť kontakt medzi realitou transcendentnou a ľudskou. Tento most medzi nebom, zemou a ľuďmi navzájom môže vytvoriť modlitba a Božie slovo. Už samotná udalosť spoločnej modlitby rôznych kresťanských denominácií nie je vôbec samozrejmosťou, keďže ešte dnes stretávame fundamentalistov, ktorí sa odvolávajú na 33. kánon synody v Laodicey. Táto miestna synoda v 4. storočí zakazovala „spoločnú modlitbu so schizmatikmi a heretikmi“.

Avšak práve tieto spoločné modlitebné stretnutia dokážu naživo sprostredkovať niečo, na čo je prikrátka každá teoretická reflexia; a síce, že za dávnym dogmatickým či disciplinárnym sporom sa skrýva tvár súčasného človeka, ktorý sa chce priblížiť k tomu istému Bohu svojou vlastnou cestou.

Predseda rady pre ekumenizmus Bratislavskej arcidiecézy kňaz Ľudovít Pokojný, ktorý už niekoľko rokov organizuje ekumenické bohoslužby vo Františkánskom kostole v centre Bratislavy, sa pre Štandard vyjadril o ich význame: „V prvom rade to zodpovedá našej ekumenickej kresťanskej spiritualite. Ak nepostavíme snahu o jednotu medzi nami na modlitbovom základe, nedáme priestor Duchu Svätému a ekumenizmus skĺzne do demokratickej tendencie. Po druhé, spoznávame sa tak viac a upevňujeme priateľstvo medzi sebou. Lebo dôsledkom má byť nie utvrdiť sa v konkurencii medzi nami a vlastnou sebestačnosťou, ale tešiť sa na seba, lebo závisíme jeden od druhého. Po tretie, robí nás to citlivejšími pre hlbší záujem o konkrétny život ľudí takých, akí sú teraz, a nie takých, akí si myslíme, že by mali byť.“

Začalo to misiou

Myšlienka vzájomného spoznávania a priblíženia kresťanských cirkví sa objavila na pozadí konferencie o svetových misiách v škótskom Edinburghu v roku 1910. Rôzne kresťanské cirkvi prišli k jednotnému záveru, že úspech kresťanskej misie v tomto svete značne závisí od toho, či kresťania vedia hovoriť jedným hlasom a neprepadnú pokušeniu prozelytizmu.

Táto konferencia položila základy ekumenického hnutia, ktoré dovtedy všeobecný výraz „ekumenický“ vztiahlo na vzťahy medzi kresťanskými cirkvami. Práve tu sa zrodila myšlienka vytvorenia Svetovej rady cirkvi, ako ju oficiálne poznáme od roku 1947, a dnes združuje približne 350 cirkví z viac ako 120 krajín sveta a reprezentuje tak približne 400 miliónov kresťanov. Rímskokatolícka cirkev nie je členom Svetovej rady cirkvi; úzko s ňou však spolupracuje prostredníctvom Dikastéria na podporu jednoty kresťanov.

Dosiahnuté míľniky na „západnom fronte“

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov nám tiež pripomenul, že ekumenické hnutie zaznamenalo konkrétne výsledky aj na poli doktríny. Za doteraz najvýznamnejší medzník sa považuje Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení (presnejšie: ospravodlivení), ktoré je najvýznamnejším ekumenickým dokumentom posledných desaťročí.

Po takmer tridsiatich rokoch odborných teologických dialógov medzi rímskokatolíckou a evanjelickou cirkvou ho 31. októbra 1999 podpísali v nemeckom Augsburgu zástupcovia Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov a Svetového luteránskeho zväzu. Obe zúčastnené strany v dokumente vyhlasujú: „Učenie evanjelickej cirkvi predložené v tomto Vyhlásení nespadá pod odsúdenie Tridentského koncilu. Odsúdenia v evanjelických Symbolických knihách sa nevzťahujú na učenie rímskokatolíckej cirkvi predložené v tomto Vyhlásení.“

Dosiahnutá dohoda v tejto otázke je dôležitým krokom na ceste jednoty, keďže v minulosti bola jedným z hlavných kameňov úrazu. Je potešujúce, že sa k nej následne pridali aj Svetová rada metodistických cirkví, Anglikánske spoločenstvo a Svetové spoločenstvo reformovaných cirkví.

Pre ekumenické hnutie na Slovensku má zasa veľký praktický význam Dohoda o svätom krste, ktorú 4. júna 2001 podpísali predstavitelia katolíckej cirkvi obidvoch obradov a Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, kde sú zadefinované spoločné podmienky reálneho a účinného „otvorenia vstupnej brány kresťanstva“. Aktualizácia poznatkov o dohodách a dokumentoch našich cirkví je podľa kňaza Ľudovíta Pokojného cestou, ako sa vyhnúť „predsudkom či emóciám z minulosti“.

Výročia ako ekumenické príležitosti

Na ceste jednoty sme ešte do cieľa neprišli. Medzi najdôležitejšie méty katolícko-luteránskeho dialógu patrí takzvaná eucharistická pohostinnosť, teda spoločné eucharistické slávenie. Odvážne hlasy z evanjelického tábora otvorene hovoria o roku 2030, ktorý bude 500. výročím takzvaného Augsburského vyznania. Aktuálny šéf vatikánskeho Dikastéria na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch je vo vyjadreniach zdržanlivejší, ale možnosti pripúšťa:

„Augsburské vyznanie teraz patrí do luteránskych vyznaní, v roku 1530 tu bol posledný pokus, žiaľ, neúspešný, zabrániť hroziacemu rozdeleniu cirkvi. Augsburské vyznanie má ekumenický potenciál, ktorý katolíci a luteráni môžu znovuobjaviť. Využiť tento potenciál by mohlo byť sľubnou úlohou pre najbližšiu budúcnosť.“

Podobné nádeje ožívajú v súvislostí s iným výročím na poli vzťahov s nezjednotenými východnými cirkvami. Tu sa v poslednej dobe skloňuje najmä rok 2025, keď uplynie 1 700 rokov od Prvého všeobecného snemu v Nicey. Kresťania sa vtedy zjednotili na termíne slávenia Veľkej noci a rovnaká zhoda sa očakáva aj teraz, keďže termín slávenia najväčšieho sviatku kresťanov opäť nemá jednotu. A jednota predsa nie je len „zdvorilostným gestom“, ale nutnosťou, ktorá vychádza zo samotnej podstaty kresťanstva. Len na jej znovuobjavenie jeden týždeň modlitieb očividne nestačí.


Ďalšie články