Ak ostanete takí, akí ste, silní vo svojej identite a tradíciách, jedného dňa nás možno zachránite, tvrdí francúzska študentka

V prvom rade buďte hrdí na svoju vlasť. Vďaka môjmu cestovaniu po Slovensku som si uvedomila ohromnú krásu vašej krajiny a jej tradícií. Oceňujem tiež vašu slobodu myslenia. Uchovajte si to a nebojte sa, keď treba, ísť aj proti trendom západnej Európy, hovorí francúzska študentka Philippine Fargesová.

Prečo ste si zvolili pre svoj pobyt v rámci Erazmu slovenskú Katolícku univerzitu v Ružomberku, teda univerzitu v postkomunistickej krajine?

To, že moja voľba je netypická, konštatovala aj moja rodina a priatelia. Mám pre ňu viacero dôvodov. Najdôležitejšie pre mňa bolo to, že milujem prírodu. Slovensko má nádherné pohoria a som šťastná, že ich môžem spoznávať, osobitne prírodu v okolí Ružomberka.

Ďalší dôvod bol intelektuálny: chcela som lepšie pochopiť mentalitu ľudí východnej, či skôr, ako som tu bola poučená, strednej Európy. Veľmi ma ovplyvnil slávny prejav Alexandra Solženicyna Rozdelený svet na Harvardovej univerzite (1978), ktorý mám v tejto súvislosti vždy na mysli. Keď som ho ako šestnásťročná prvýkrát čítala, mimoriadne na mňa zapôsobil ideou, že Západ je v stave duchovného úpadku a nie je v tomto zmysle atraktívny. Solženicyn tvrdil, že dokonca ani ľudia z východnej Európy nemajú dobrý dôvod zvoliť si západný spôsob života. Hoci mal záujem o zánik komunistického systému, netúžil po tom, aby sovietsky ateistický model nahradil bezduchý západný systém.

Solženicynov prejav ma hlboko zasiahol a spôsobil, že som zatúžila spoznať typ krajiny s totalitnou skúsenosťou. Chcela som na vlastné oči zistiť, ako takýto štát vyzerá po páde komunistického režimu, akú majú jej ľudia mentalitu. Navyše dnes sú vo Francúzsku krajiny vášho regiónu, ako Poľsko a Maďarsko, kritizované za to, že nejdú západnou cestou. Nechcela som byť odkázaná na mediálne informácie, ale chcela som mať osobnú skúsenosť s touto časťou Európy.

S tým súvisí môj posledný dôvod, a to túžba spoznať Slovákov, akí naozaj sú. Na mojej voľbe je netradičné nielen to, že som bola jediná na univerzite, ktorá si vybrala Slovensko, ale aj to, že môj pobyt realizujem mimo hlavného mesta. Vnímam to ako výhodu. Znamená to totiž, že nie som natoľko obklopená zahraničnými študentami, ale žijem priamo uprostred Slovákov. V takom Madride by som napríklad samotných Španielov veľmi nespoznala, ale bola by som obklopená najmä študentami z iných krajín Európy. Dôležitým cieľom Erazmu je pritom spoznávať odlišné krajiny, ich ľudí a kultúru.

Ako ste si tu zvykli? Prekvapilo vás niečo na Slovensku?

Poviem to otvorene. Spočiatku som sa cítila osamelá, lebo je tu relatívne málo zahraničných študentov. S tým som však počítala a som na to zvyknutá. Z pracovných dôvodov som s rodinou žila v rôznych častiach Francúzska a nejaký čas som bývala aj v Španielsku. Viem preto, čo to znamená budovať si život na novom mieste v neznámom prostredí. Milo ma však prekvapilo, ako srdečne ma ľudia prijali. Takže teraz sa na Slovensku cítim veľmi dobre. Je mi preto ľúto, že už musím odísť.

Môžete uviesť konkrétny príklad „slovenského prijatia“?

Vaše prežívanie sviatkov vnímam ako spôsob prijatia ľudí. Moje prvé väčšie podujatie so Slovákmi bolo spoločné prežívanie sviatku Všetkých svätých. Na jeho slávenie ma pozval do svojej rodiny jeden slovenský študent, išlo o dedinu blízko Ružomberka. Veľmi názorne mi to priblížilo život bežných ľudí na Slovensku. Zúčastnila som sa na svätej omši, na ktorej boli ľudia oblečení aj v tradičných slovenských krojoch. Po bohoslužbe a po typickej sviatočnej večeri sme navštívili cintorín. Bolo to veľmi slovenské. Nečakala som to, a bolo to prekrásne.

My vo Francúzsku totiž tento sviatok takto neoslavujeme, u nás všetkému dominuje Halloween. My sme túto časť našej kultúry stratili, ale vy ste si to ešte uchovali. Veľmi na mňa zapôsobil spôsob, akým prejavujete úctu svojim predkom. Chcem sa tým inšpirovať a častejšie navštevovať miesto posledného odpočinku mojich príbuzných, zapáliť sviečku na ich hrobe. Milo ma prekvapilo, že celý cintorín bol plný kvetov a horiacich sviec. Bolo to prosto nádherné. A hoci moji hostitelia neboli praktizujúci katolíci, i tak prejavovali úctu svojim predkom a verili v posmrtný život. Veľmi obdivujem vaše prežívanie týchto sviatkov.

Ako vidíte situáciu katolíckeho spoločenstva vo Francúzsku? V čom je situácia na Slovensku odlišná?

Je, samozrejme, veľmi ťažké porovnávať túto situáciu v odlišných krajinách. Každá krajina má totiž svoju osobitú históriu. Zvykneme hovoriť, že Francúzsko je „najstaršia dcéra cirkvi“. Tomu je čoraz ťažšie veriť, keď sa pozrieme na reálnu situáciu v krajine. Na Slovensku však cítim katolícke prostredie, je to vidieť aj na tom, ako slávite svoje sviatky. Výklady obchodov sú symbolicky sviatočne ozdobené. U nás vo Francúzsku to tak nie je, všetko je Halloween.

(viac…)