Siroty, ktoré učia

Don Karol Maník sa vrátil z Ukrajiny, kde viedol rehoľu saleziánov. Napísal seriál niekoľkých článkov, v ktorých opisuje tamojší život a drámy, aké si azda ani nevieme predstaviť.

Patrí sa začať slovom na úvod.

Žil som šesť rokov na Ukrajine v Ľvove a pracoval spolu so saleziánmi, ktorí patria do gréckokatolíckej cirkvi. Nikdy som nesníval o práci mimo Slovenska, nikdy som nemal takéto túžby ani očakávania. Jednoducho som „poslúchol“. Poslúchol som svojho rehoľného predstaveného, ktorý sa ma spýtal, či by som nebol ochotný ísť pomôcť, poslúžiť. Jeho ponuka ma prekvapila, ale nepovedal som nie. Pretože som v tom nevidel iba jeho, ľudskú prosbu. Čítal som v tom niečo viac.

Tak som vo veku 47 rokov prijal zatiaľ svoju najväčšiu životnú výzvu a vykročil do neznámeho sveta, do novej kultúry a duchovnosti. Koncom augusta tohto roku som ukončil svoju misiu. Tých šesť rokov prešlo veľmi rýchlo. Boli to zaujímavé roky. Niekedy mi bolo ťažko, niekedy veľmi ťažko, ale dnes som za všetko vďačný a som rád, že som vydržal až do konca. Nová skúsenosť mi rozšírila osobný obzor a priniesla veľké životné bohatstvo. Chcem sa o niektoré svoje skúsenosti podeliť.

Prečo? Lebo ma zasiahli, zmenili, scitliveli. A tak toto je môj jediný cieľ – podeliť sa s tými, ktorí majú otvorené srdce počúvať a na chvíľu sa zastaviť, zamyslieť.  Nerobím to kvôli peniazom ani kvôli sláve.

V mojom veku sa človek už trochu ináč pozerá na život a iné hodnoty sú preňho dôležité. Robím to kvôli tomu, že som veriaci človek a moja viera ma vedie čoraz bližšie k ľuďom. Hlavne k tým, ktorí nemali to „šťastie“ žiť v usporiadanej rodine, mať veľký dar zdravia alebo mať dobré finančné zázemie. Takých ľudí som na Ukrajine stretol. Ale nemôžem povedať, že by boli nešťastní…

Takých ľudí je veľa. Všade. V každej krajine.

Rodinný dom Pokrova

Legenda hovorí o zjavení, ktoré mali dvaja kňazi v Byzantskej ríši v Konštantínopole v 9. storočí počas jeho obliehania nepriateľmi. Ľud na čele s miestnym patriarchom sa modlil k Panne Márii s úpenlivou prosbou o pomoc a záchranu. V jednom chráme títo dvaja počas nočného bdenia zbadali Pannu Máriu, ktorá kľačala obkľúčená anjelmi a svätými. Presvätá Panna sa so slzami v očiach modlila k svojmu Synovi za spásu ľudí a záchranu mesta. Potom zložila zo svojej hlavy omofor (dlhý pruh látky) a prikryla týmto plátnom všetkých ľudí, ktorí boli v chráme. To znamenalo záchranu obyvateľov mesta. A tak sa aj stalo…

Preto sa tento sviatok nazýva Pokrova Presvätej Bohorodičky alebo Ochrana Presvätej Bohorodičky a je veľmi obľúbený vo Východnej cirkvi. V Ukrajine sa slávi 14. októbra. V ten deň je aj štátny sviatok. Mnohé chrámy sú zasvätené Presvätej Bohorodičke Ochrankyni (Pokrovy) a jej ikona je známa po celej krajine.

Podobne získal názov aj sirotinec v Ľvove – Rodinný dom Pokrova. Jej ikona je na čelnej stene domu. Je to symbolické, ale aj veľmi hlboké – prosba, aby Panna Mária pokrývala, ochraňovala všetkých jej obyvateľov…

História tohto diela sa vracia 15 rokov späť, keď saleziáni, ktorí spravovali farnosť Pokrovy Presvätej Bohorodičky  v Ľvove, prijali na faru jedného chlapca, sirotu, ktorý sa túlal. Niekto ho priviedol na faru tak, ako to bolo vtedy zvykom – keď ľudia mali nejaký problém, veľmi často sa obracali o pomoc na kňazov. Saleziáni sa o neho postarali a dovolili mu zostať, keďže nemal kam ísť. K nemu potom pribudol ďalší. Neskôr sa o tom dozvedeli ľudia, ktorí vedeli o iných sirotách bez útulku, a aj tých priviedli. Počet rástol a pri počte 30 už fara nebola schopná priestorovo zabezpečiť potreby týchto chalanov. Vtedy sa našli dobrí, citliví  ľudia a organizácie, ktorým osud takýchto chlapcov nebol ľahostajný. S ich pomocou  saleziáni vybudovali na neďalekom pozemku Rodinný dom Pokrova, kde už šesť rokov prijímajú a starajú sa o niekoľko desiatok chlapcov, ktorí sú sirotami alebo napol sirotami, alebo o takých, ktorých úrad odobral rodičom, keďže neboli schopní sa o nich postarať. 

Takto sa tam dostal aj Peter (vek neuvádzam presný, mená sú vymyslené, osoby nie). Keď som počul jeho históriu, nechcel som tomu veriť. Peter žil so svojou mamkou bez otca. Mamka mala problém s alkoholom a viedla veľmi neusporiadaný život. Keď mal tri alebo štyri roky, jeho matka išla s priateľkami na piknik, na nejakú oslavu do prírody neďaleko lesa. Aby nemusela ustavične kontrolovať malého syna, priviazala ho o strom. Oslava bola natoľko bujará, že žena naňho zabudla a nechala ho v lese samého až do nasledujúceho dňa, keď ho podľa plaču našli okoloidúci…

Dnes má Peter 15 rokov a žije, ako každý iný v jeho veku, svojím životom. Má hudobný talent, a tak sme sa snažili  motivovať ho do štúdia, do cvičenia. Uvidíme, či vydrží. Ale vždy, keď som ho stretol, čítal som za ním ten „jeho príbeh“ a uvedomoval som si, za čo všetko musím byť ja vďačný.

Títo chlapci ma naučili veľkej vďačnosti za dar života, za každý deň prežitý v zdraví a pokoji.