O vrahoch a svätcoch

Príbeh každého jedného svätca je originálny. Osudy ľudí povýšených na oltár potvrdzujú, že svätosť možno dosiahnuť v akomkoľvek životnom povolaní. Či už v celibátnom mníšstve alebo kňazstve, či v rodine, v rodičovstve a manželstve, či na kráľovskom tróne, alebo ako chudobný tulák. Svätí nám ukazujú rôzne cesty, ako sa dostať k rovnakému cieľu. V tom je katolícka cirkev fenomenálna.

Ak neprijímate kult svätých alebo nie ste veriaci, môžete záznamy životných zvratov svätorečených ľudí čítať ako beletriu. Nájdete tam akčné zápletky, veľa krvi a pracuje sa tam s archetypmi, ako láska, smrť, obeta, priateľstvo, hrdinstvo, víťazstvo a nádej… So svätými nikto nestráca. Takže veselo do toho a pokojne aj kriticky. Svätci to ustoja.

Poliaci budú mať zrejme nových blahoslavených. Pápež František ešte 17. decembra schválil dekrét o mučeníctve rodiny Ulmovcov, čím reálne otvoril cestu k ich blahorečeniu. Poľský veľvyslanec vo Vatikáne Adam Kwiatkowski na sociálnej sieti informoval, že blahorečenie Ulmovcov sa udeje v priebehu tohto roka.

Ak sa proces úspešne zavŕši, Ulmovci sa zaradia k pestrej plejáde poľských mučeníkov a Kristových verných vyznávačov na čele so svätorečeným pápežom Jánom Pavlom II.

Ulmovci boli katolíci. Ich príbeh je hrdinský, s tragickým koncom. V ich svätosti nie je na prvý pohľad nič romantické. Keď sa prizrieme bližšie, vidíme, že je to ďalší príbeh lásky. Synonymami lásky sú medzi inými človečenstvo, solidarita či ochota nezištne pomáhať prenasledovaným. Aj za cenu ohrozenia vlastného života.

Príbeh rodiny Ulmovcov spadá do obdobia druhej svetovej vojny. Je spätý s podkarpatskou dedinou Markowa, ktorá je dnes súčasťou Poľska. Ak sa do Markowej vydáte napríklad z Prešova, autom ste tam za dve hodiny. V Markowej je skanzen, ktorý približuje život v tejto časti Európy spred storočia. Je tu však aj múzeum Poliakov, ktorí počas vojny zachraňovali Židov – Múzeum rodiny Ulmových. Ulmovci neboli jediní, čo v dedine Markowa ukrývali Židov. Pred vojnou tu žilo 120 židovských obyvateľov. Hitlerovské šialenstvo prežili dvadsiati.

Jozef Ulma sa narodil v roku 1900. Jeho manželka Viktória bola o dvanásť rokov mladšia. Mali spolu šesť detí a siedme bolo na ceste. Písal sa rok 1944. Poľsko neexistovalo, bolo roztrhané na kusy. Krvavá vojna otriasala kontinentmi a neutíchalo ani zverské prenasledovanie a vraždenie židovského národa.

V týchto diabolských časoch Ulmovci u seba prichýlili osem židovských spoluobčanov. Saula Goldmana s jeho štyrmi synmi. To bolo v roku 1942. Neskôr k nim pribudli ešte dve ženy, rodné sestry Lea Didner a Golda Grunfeld. Jedna z nich mala dieťa, ktorého meno sa nám nezachovalo.

Paradoxom je, že rodinu Saula Goldmana sprvu ukrýval istý Vladimír Leś. Patril k takzvanej “granátovej polícii”. Granátová sa volala podľa granátovej – modrej farby, z ktorej mali jej príslušníci ušité rovnošaty. Bolo to niečo na spôsob mestskej polície, ktorá podliehala nemeckému veleniu.

Vladimír Leś dostával od Goldmanovcov za to, že ich ukrýval, peniaze. Postupne medzi nimi prišlo k nezhodám a Goldmanovci si museli nájsť nový úkryt. Ten im poskytli spomínaní manželia Ulmovci.

Policajt Vladimír Leś sa po čase dozvedel, kde Saul Goldman a jeho štyria synovia našli nové útočisko. Hnaný pomstou všetko oznámil nadriadeným.

24. marca 1944 v skorých ranných hodinách prišla pred dom Ulmovcov policajná jednotka aj jednotka “granátovej stráže”. Akcii velil istý Eilert Dieken. V skupine mužov zákona bol prítomný aj udavač Vladimír Leś.

Policajti postupne na dvor vyvliekli všetkých Židov a postrieľali ich. Potom zastrelili aj manželov Ulmovcov. Viktória bola vo vysokom štádiu tehotenstva. Po brutálnom besnení sa vrahovia radili, čo urobiť so šiestimi deťmi. Rozhodli sa, že zastrelia aj tie. V to ráno rukou vrahov zomreli Stanislav, Barbara, Vladislav, František, Anton a Mária Ulmovci.

Ich pozemská púť sa vtedy skončila, ale príbeh ich obetavosti a statočnosti pretrval. Pamätníci ho niesli, chránili a rozprávali ďalej.

Poliaci si všímajú aj fakt, že nenarodené dieťa Ulmovcov, ktoré bolo zavraždené spolu s matkou, bude prvým blahorečeným nenarodeným dieťaťom. Tým by sa mohlo stať patrónom všetkých nenarodených detí.

V roku 1995 bol Ulmovcom udelený titul Spravodlivý medzi národmi. Rozhodla o tom komisia pamätníku holokaustu Jad Vašem v Izraeli. Tento titul má aj náš blahoslavený gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič. Aj on sa angažoval pri záchrane prenasledovaných Židov. Aj on je povýšený na oltár a ako zvyknú hovoriť veriaci: “Prihovára sa za nás v nebi.”

Evanjelista Ján uvádza Ježišov výrok: “Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.” Takýmto plameňom lásky Ulmovci zažiarili v časoch vojny. Stálo ich to život, no vydali svetlo také silné, že prežaruje temnotu aj po takmer osemdesiatich rokoch.

Mená spravodlivých sú zapísané v nebi. A mnohé z nich sú zapísané aj tu, na zemi.