Eduard Heger to skúša s vlastnou stranou. A s otvorenými dverami

Eduard Heger je v posledných dňoch jednou z hlavných postáv predvolebných kalkulácií. Premiéra v demisii by vo svojich radoch radi videli tak v KDH, ako aj u Dzurindu. Plány s ním má aj Ján Budaj, Jaroslav Naď a pravdepodobne aj Veronika Remišová. Heger má pritom zatiaľ otvorené zadné dvierka aj u Matoviča, ktorý stále nepotvrdil definitívny rozchod.

Súčasný premiér to teda má rozohrané na všetky strany. Pre ktorú sa rozhodne začiatkom júla, keď bude nutné odovzdať kandidačné listiny do volieb, je ešte priskoro povedať. Zatiaľ sa však zdá, že Heger je rozhodnutý skúsiť to s vlastnou stranou. Aj preto vrajminulý týždeň odmietol ponuku KDH na druhé miesto na kandidátke s odôvodnením, že chystá vlastnú stranu.

Toto konanie Hegera má svoje ratio. A to z viacerých dôvodov.

Hlavným je to, že Heger tým môže veľa získať a relatívne malo stratiť. Plusom je najmä voľnosť pri kreovaní vlastnej strany. Ak by šiel od začiatku s niekým ďalším, bol by automaticky limitovaný svojím partnerom. A to tak navonok, ako aj vnútri strany.

Navonok by sa to prejavovalo tým, že by sa s ním niesli hriechy jeho spojencov. U Dzurindu jeho minulosť, u Majerského nechuť časti stredových voličov voliť KDH. Heger si v uplynulých rokoch dostatočne skúsil, čo to znamená byť limitovaný niekým iným. Práve preto odchádza od Matoviča. Trochu politickej voľnosti mu určite padne vhod.

Čo sa týka politiky vnútri strany, Heger má zas, vďaka rozhodnutiu skúsiť to samostatne, voľnosť pri skladaní kandidátky. Bude to teda on, kto bude hovoriť, kto je prijateľný a kto nie. Nebude mu do toho rozprávať jeho spojenec. Čo by v prípade KDH znamenalo napríklad problémy s Naďom či Stančíkom, s ktorými sa spája Hegerova budúcnosť.

Ďalším dôvodom je, že Heger takto môže naťahovať čas. Tvrdenie, že to chce skúsiť sám, mu totiž dáva možnosť sledovať z bezpečnej vzdialenosti súboje napravo aj naľavo od seba. A čakať, čo sa udeje. Teda, či sa niekomu z jeho potenciálnych spojencov podarí uloviť nejakú väčšiu rybu (Korčok, Káčer, Karas...).

No najmä bude mať možnosť sledovať to najhlavnejšie, teda predvolebné prieskumy. V nich uvidí, aké šance majú jeho konkurenti. A najmä, aké šance má on sám.

V najbližších týždňoch bude totiž záležať najmä na tom, aké preferencie namerajú prieskumy Hegerovej strane. Jeho situácia bude úplne iná, ak bude mať okolo 10 percent, poprípade aj viac. A úplne iná, ak sa bude hýbať okolo piatich percent, poprípade aj pod nimi. Priam s istotou sa dá povedať, že práve percentá určia jeho vyjednávaciu pozíciu pri rokovaniach s partnermi a tiež ďalšiu taktiku.

Ak Heger vysaje voličov svojich potenciálnych partnerov a bude mať dobré preferencie, bude to on, na čie dvere budú musieť klopať a kto si bude určovať podmienky pri prípadnom spájaní síl. Naopak, ak sa mu nebude dariť zbierať voličov a bude mať v prieskumoch zlé percentá, bude môcť stále zaradiť spiatočku a uvažovať nad vstupom do volebného bloku, ktorý mu dá možnosť preliezť päťpercentnú hranicu potrebnú na zvolenie do parlamentu.

A práve tu sa dostávame k ďalšiemu kroku. Ku komu sa bude snažiť pridať Heger, ak mu nevyjde plán s vlastnou stranou?

Ak Heger bude chcieť byť koherentný, bude sa snažiť naskočiť k Dzurindovi. Po prvé preto, že majú k sebe mentálne najbližšie. Po druhé preto, že Hegerov tím tam nebude musieť robiť veľké personálne ústupky.

Je tu však jeden zádrh. A tým sú Dzurindove nízke preferencie. Strana Miroslava Kollára bola príliš malou politickou rybou. Dzurinda má toxickú minulosť, pričom otázky na ňu ho stále dráždia natoľko, že v predvolebných debatách môže vážne pohorieť. A najmä, tej strane stále chýbajú mená. Postavy, ktoré stáli za Dzurindom počas tlačovky, kde oznamoval vznik Modrej koalície, nikomu nič nehovoria. Ak Dzurinda v blízkej budúcnosti nepritiahne žiadneho známejšieho politika, tak jeho projekt môže skončiť veľkým debaklom.

V tom prípade by Hegerovi ostali už len zlé a horšie možnosti. A to obetovať časť ľudí, s ktorými pripravuje novú stranu a odísť ku KDH, alebo prestať hovoriť o vlastnej strane a ostať aj naďalej pri Igorovi Matovičovi.

Prieskumy pre Hegerových potenciálnych spojencov či hlavných konkurentov nehovoria nič dobré. Dzurinda sa v nich potáca ďaleko pod hranicou zvoliteľnosti. KDH zas pomaly padá. Práve preto Heger zatiaľ nemá dôvod nastupovať na takéto lode. Netreba sa mu čudovať, že celý vývoj pozoruje z pozície bez rizika a opatrne chystá vlastný projekt. Pričom si stále necháva otvorené dvere na všetky strany.