7 dní v kocke: Heger sa hrá na skrývačku. A vyhráva. Nikto ho nenašiel

V rubrike 7 dní v týždni Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o váhavom rozbehu Hegera do zakladania vlastného „projektu“, o zakázanej téme, ktorú otvoril americký ekonóm Sachs na TA3, o pokusoch americkej CIA hľadať východisko z vojny a o vážnych obvineniach, s ktorými prišiel Seymour Hersh pri téme nemecko-ruského plynovodu Nord Stream.

1. Hľadá sa Heger

Premiér sa dopracoval do zvláštneho stavu – na jeho rozhodnutie o politickej budúcnosti čaká zástup ľudí zo štyroch strán. A pred všetkými uteká.

Najskôr ušiel kresťanským demokratom. Ponuku, aby bol dvojkou na kandidátke, odmietol. No neodmietol ďalšie rokovania. Podobne sa stavia k plánom Dzurindu. Heger je totiž pod tlakom, aby so svojím tímom rozbehol vlastný projekt. No aj tam sa správa podobne. Ani jeho najbližší nevedia, ako sa rozhodne. Premiér pred nimi uhýba s konečným rozhodnutím aj s konkrétnym plánom.

A nakoniec Heger uteká aj pred stranou, v ktorej začínal. V OĽaNO už druhýkrát zrušili stretnutie poslaneckého klubu, na ktorom mal Heger potvrdiť, že v strane končí. Premiéra zrejme vyrušilo, že o akciu sa zaujímalo viac médií ako poslancov Obyčajných.

Dôvod, prečo Heger uteká a ukrýva sa pred otázkami, je celkom prostý. Heger nič nemá.

Presnejšie: jediné, čo má, je vecné bremeno v podobe nie veľmi obľúbeného Naďa a ďalších členov tímu. Očakávajú, že premiér sa postará o ich budúcnosť. Teda o stranu, v ktorej by sa uplatnili všetci, nielen premiér. Preto Heger odmietol strohú ponuku KDH s jediným voľným miestom na kandidátke. Bol pod tlakom svojich ľudí, aby vymyslel niečo širšie. A prikývol.

To „niečo“ mala byť strana, ktorá by slúžila buď na samostatný postup vo voľbách, alebo ako základňa pre ďalšie, po novom ambicióznejšie rokovania s KDH, s Dzurindom alebo s oboma naraz. Rokovania o prípadnom „spájaní síl“ by už potom neviedol Dzurinda (ktorý dostal košom sprava aj zľava), ale Heger.

Ďalej ako po smelé úvahy sa však v Hegerovom tíme nedostali. Vlastnú stranu si môžu zabezpečiť dvoma spôsobmi. Jednou možnosťou je celkom nová strana – to je však zložitý, nákladný a zdĺhavý proces. Druhou možnosťou je prevziať jednu z existujúcich menších strán. A následne ju preformátovať a ovládnuť.

Hegerov tím už oslovil Budajovu Zmenu zdola, Demokratickú stranu, Za ľudí… A všade narazil na ten istý problém. V existujúcich stranách, akokoľvek malých, je zástup hladných krkov, ktoré chcú miesta na kandidátke. Nový projekt by nebol tak celkom Hegerov (Naďov). Museli by sa deliť o miesto v dome.

Dodajme, že v malom dome.

Heger má totiž veľmi podobný problém ako Dzurinda. Jeho výtlak sa preceňuje. Heger ani Naď nemajú vlastných voličov, ktorí by boli „prenosní“ z jednej strany do druhej.

Vlastný tábor voličov, hoci malý, majú ľudia ako Anna Záborská. Teda ľudia s pevnými, v tomto prípade konzervatívnymi postojmi, ktorí sa v živote za niečo postavili. A neuhli ani pod paľbou médií a aktivistov. Naopak, ľudia ako Heger alebo Naď majú len to, čomu sa hovorí potenciál. Hlásajú to isté, čo dvadsať iných strán. A dúfajú, že časť voličov to môže hodiť práve ich „projektu“. Tomu projektu, ktorý dnes neexistuje.

A možno ani existovať nebude. Heger nie je dravec, ktorý by za sebou dokázal rýchlo zoradiť vlastnú stranu aj jej spojencov. A za neho to nikto neurobí. Pravdepodobnejšie je to, že bude robiť, v čom vyniká. Zvažovať možnosti. Poniektorí jeho kolegovia nevylučujú ani to, že po páde možnosti A, B a C by ostal tam, kde je.

Jednoducho, aj Heger aj Dzurinda sa síce tvária ako záchranári so silnou ponukou, no v skutočnosti sedia na bubline.

Tá bublina je prislabá na to, aby mohla robiť politiku. A zároveň by mohla byť dosť objemná na to, aby škodila existujúcim stranám (ktoré budú Heger/Dzurinda oberať o časť voličov).

Ich misia môže viesť k opaku pôvodných zámerov – k riedeniu síl. A k riziku hromadného prepadávania voličských hlasov za pravicovými stranami.

Platí to aj v čisto hypotetickom prípade, že Dzurinda s Hegerom by nakoniec spojili, hm, „sily“.

2. Zakázaná téma na TA3

Vplyvný americký ekonóm Jeffrey Sachs otvoril v rozhovore pre TA3 zopár dôležitých tém o ukrajinskej kríze. Jeho hlavný odkaz bol celkom jasný a racionálny: masívne vyzbrojovanie Ukrajiny podľa neho nikam nevedie, lebo Ukrajina nedokáže vojensky poraziť Ruskú federáciu a vytlačiť ju z Krymu (kde majú Rusi vojenskú základňu od polovice 19. storočia). Schodnou cestou sú podľa Sachsa politické rokovania o vzájomných bezpečnostných zárukách medzi Ruskom, Ukrajinou a Západom.

Predpokladom pre obnovenie mieru v Európe je záväzok NATO, že sa nebude rozširovať o Ukrajinu. Teda o štát, v ktorom žijú miliónové ruské a ruskojazyčné menšiny.

Názory Sachsa sa, pochopiteľne, nemusia páčiť vojnovým jastrabom alebo tým, ktorí dúfajú, že Ukrajina dokáže poraziť Rusko. Väčšina ľudí by sa však mohla zhodnúť aspoň na tom, že aj takéto názory majú mať miesto vo verejnej diskusii. Monopol na vystúpenia k vojne na Ukrajine by nemali mať len Korčok s Káčerom, Mackom a Naďom, ale aj domáci či zahraniční oponenti ich línie. Ešte stále žijeme v slobodnej spoločnosti.

Polemické názory, ktoré kritizujú režimovú politku, by nemali byť cenzurované.

No boli.

Reláciu Tak takto?! televízia krátko po odvysielaní stiahla z webu. A jej večernú reprízu zrušila. Keď internet zaplavili kópie „zakázaného rozhovoru“ a stala sa z toho virálna téma s masívnym dosahom a zahraničným presahom (cenzúru si všimli aj české médiá), TA3 reláciu vrátila na web.

Keďže rozhovor so Sachsom TA3 pripravovala niekoľko mesiacov a výslednú verziu schválili dva dni pred vysielaním, môžeme predpokladať, že problém prišiel zvonku po odvysielaní relácie. Aktivistický „redaktor“, roztrasený z kritiky, sa následne postaral o cenzúru. Našťastie krátku a silno kontraproduktívnu.

Zarážajúce je, že Jefrey Sachs nehovoril nič radikálne, kontroverzné ani provokačné. Ponúkol len iný, kritický pohľad na spornú tému. A aj to stačilo na to, aby tvrdo zakročili „majitelia pravdy“.

Tento incident vlastne povrdzuje, aká je propaganda vnútorne krehká a zraniteľná. Pri vysoko sporných témach spravidla funguje len vtedy, keď je masívna, plošná a hermeticky uzavretá pred prienikmi iných názorov (ako za pandémie). Len čo sa v televízii objaví hoci aj jeden iný, polemický a racionálne podložený názor, sila propagandy a politického aktivizmu je vážne nalomená.

Mimochodom, Sachs poukázal aj na ďalšiu zaujímavú vec. Pripomenul, že v minulosti boli provojnovo nastavené bezpečnostné služby a generáli. Diplomati hľadali politické riešenia konfliktov. Dnes je to naopak.

Už sme o tom písali aj na Štandarde: „insideri“ z radov tajných služieb a generálnych štábov otvorene priznávajú, že jadrovú veľmoc ako Rusko nebude možné vojensky poraziť a pripomínajú, že skôr či neskôr sa konflikt vyrieši za rokovacím stolom. Otázne ostane to, koľko krvi dovtedy pretečie a aké budú straty. Naopak, medzi diplomatmi, politikmi a v médiách prevláda povrchný, silno emotívny aktivistický prístup: zbrojiť, pokračovať v bojoch, pritvrdiť. A čakať, kam to asi tak povedie…

Je to pochopiteľné. Ľudia z bezpečnostných služieb a armády vedia, ako vyzerá súvaha prínosov a rizík pokračovania konfliktu. A vedia, aké obmedzené sú možnosti Ukrajincov definitívne poraziť Rusko silou. Na druhej strane, aktivisti o následkoch svojich póz neuvažujú a ani to nie je v náplni ich práce. Ich úlohou je slúžiť na poli propagandy. Nie na poli stratégie.

Na to sú tu iní.

3. Východná misia CIA

Švajčiarsky denník Neue Zürcher Zeitung informoval, že americká CIA testovala možnosti politických rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou. Odvolal sa na nemecké zdroje oboznámené s výsledkami.

Šéf CIA údajne kontaktoval ukrajinskú aj ruskú stranu s otázkou, či existuje priestor na dohody. Rusko by podľa nich mohlo získať „územie za mier“ a Ukrajina zas „mier za územie“.

Americké úrady správu Neue Zürcher Zeitung popreli ako chybnú či nepresnú. Ruské tiež. Iste, mohla byť aj chybná, aj nepresná. Z tvrdení nemeckých diplomatov aj z reakcií Američanov je ale zrejmé, že komunikačné kanály fungujú. Aspoň na úrovni bezpečnostných služieb. Čo je dobrá správa.

A to, že detaily východnej misie šéfa CIA Williama Burnsa verejnosť nepozná a úniky sú skreslené alebo nepresné, je len prirodzené.

Je vysoko pravdepodobné, že skôr či neskôr nastane čas na to, čo avizoval tajomník NATO Jens Stoltenberg alebo šéf CIA Burns: na rokovania a dohody. Ani Západ, ani Rusko nechcú riskovať globálny konflikt. A Ukrajincom zas postupne dochádzajú zálohy dobre vycvičených vojakov. Vojna môže byť dlhá, krvavá a bezvýsledná, no nemôže byť nekonečná.

Podľa správy NZZ nateraz aj Rusi, aj Ukrajinci rokovania odmietli.

V oboch prípadoch je to pochopiteľné. Ukrajinci očakávajú ďalšiu vojenskú pomoc z krajín NATO. Rusi zas odmietajú rokovania v zúženom formáte, teda len s Ukrajinou. A požadujú rokovania o vzájomných bezpečnostných zárukách na osi NATO – Rusko.

Teda: požadujú dohody so Spojenými štátmi, ktoré majú rozhodujúce slovo v bezpečnostnej architektúre Európy.

Presne to bolo, je a bude jadro problému. Kým nebudú možné rokovania na najvyššej úrovni medzi Spojenými štátmi a Ruskom, dovtedy sa nikam nepohne ani ukrajinská kríza. A ani vojna v Európe.

Tá je totiž dôsledkom hlbšieho hybridného konfliktu medzi Ruskom a Západom. Nie príčinou.

4. Seymour Hersh a zmena paradigmy

Seymour Hersh bol desaťročia ikonou americkej investigatívnej žurnalistiky. Cez zdroje priamo zo spravodajského prostredia upozorňoval na hriechy tajných služieb, armády a utajených vojenských misií Spojených štátov v zahraničí. Dnes je už na dôchodku, ale stále je aktívny ako publicista. Nie tak dávno písal o tom, že správy o chemických zbraniach v rukách Assada sú podvrhy tajných služieb namierené na zvýšenie bojového nasadenia Západu v Sýrii.

V stredu Hersh napísal ďalší provokačný blog. Tvrdí, že za útokom na rusko-nemecký plynovod Nord Stream boli podľa jeho zdroja Spojené štáty s Nórskom.

Hersh naznačuje, že Rusi vraj boli pred rokom vopred, diskrétnou spravodajskou cestou varovaní, že ak udrú na Ukrajinu, Nord Stream bude „zrušený“. Nakoniec však podľa Hersha prezident Biden nepochopil svoju úlohu a vyhlásil to verejne, ešte k tomu po boku zaskočeného a poníženého nemeckého kancelára. Hersh to považuje za Bidenov omyl alebo nerozvážnosť, s ktorou sa pôvodne v spravodajskej komunite nerátalo.

Asi netreba zdôrazňovať, že Hershove obvinenia sú mimoriadne vážne. Ak by sa potvrdili, znamenalo by to, Spojené štáty sú za sabotážou, ktorá zasiahla nielen strategickú infraštruktúru Ruska, ale aj Nemecka. Spojeneckej krajiny.

Je prirodzené, že na Hershov blog podráždene reagovali úrady aj tajné služby a jeho tvrdenia popierajú. Hersh je na to zvyknutý.

Menej prirodzené je to, že na Hersha dnes dosť agresívne a hrubo útočia aj médiá a novinári. Ukazuje to, ako veľmi sa mediálny svet za posledné desaťročia zmenil.

Zmenil sa až tak, že tu máme celkom novú paradigmu.

Seymour Hersh bol dlho v nemilosti tajných služieb a vlády. Pochopiteľne. No zároveň bol od 70. rokov rešpektovaný kolegami a oceňovaný novinárskymi organizáciami. Národnými aj medzinárodnými. A oceňovaný bol práve za to, že bol v konflikte s establišmentom, tajnými službami a mocou. A za to, že odkrýval ich politiku, ktorá bola za hranou práva.

Hersh zbieral ocenenia za to, že robil presne to, čo je poslaním novinára – kritizoval tých, ktorí držali a zneužívali moc. Nie lokálnu moc, ale globálnu.

Dnes je mediálne nastavenie celkom iné. Globálna oligarchia, jej mocenská mašinéria a hlavne bezpečnostné služby sú už roky nedotknuteľné. Naopak, novou úlohou médií je podporovať režim a útočiť na jeho kritikov, ktorí pred politikou „globalistov“ uprednostňujú národné záujmy (Orbán, Trump, menší lokálni oligarchovia, ktorí prekážajú tým väčším, nadnárodným). Oceňovaní sú novinári, ktorí slúžia v kampaniach progresívcov. A tí, ktorí kampane kritizujú, sú vyhlasovaní za konšpirátorov.

Je príznačné, že natvrdšie slová proti Hershovi sme počuli od novinára z „investigatívnej“ organizácie Bellingcat, ktorá sa správa ako mediálna divízia západných tajných služieb.