Nemecká úľava nad nevyšetrením sabotáže Nord Streamu a relikt lepších čias menom Seymour Hersh

Pre tých, ktorí sa s Hershovým nálezom, prípadne špekuláciou ešte nezoznámili, nasledujú hlavné body: v decembri 2019 Bidenova administratíva vo svetle zistenia, že Vladimír Putin skutočne plánuje vpád na Ukrajinu, začala premýšľať, čo podniknúť na oslabenie Ruska. Ešte pred začiatkom invázie padlo rozhodnutie zničiť plynovod z Ruska do Nemecka na dne Baltského mora.

Prezident Joe Biden vlani začiatkom februára síce plán takmer prezradil, keď na tlačovke s nešťastníkom nemeckým kancelárom Olafom Scholzom vyhlásil, že pre prípad ruskej invázie má Amerika spôsoby, ako Nord Stream „ukončiť“. To opatrnejšiu časť insiderov vo Washingtone viedlo k pokusu celú akciu odvolať. Nakoniec však prezidentova indiskrécia viedla len k tomu, že plán bol v úradníckej terminológii trochu degradovaný, aby odpadla povinnosť o akcii upovedomiť príslušné miesta v parlamente. Vec si vyžadovala najprísnejšie utajenie.

Už v marci potom boli americkí špecialisti v Nórsku. Ich náprotivky z nórskeho vojenského námorníctva americkým spojencom poradili, kam umiestniť nálože – pri dánskom ostrove Bornholm. Sľúbili aj technickú súčinnosť. Ako vývozca plynu bolo Nórsko voči Rusku v pozícii priameho konkurenta.

Využilo sa pravidelné námorné cvičenie NATO v júni, počas ktorého na určené miesta americkí potápači pripevnili nálože. So sabotážou sa počkalo do 26. septembra, keď nad náložami nórske lietadlo zhodilo takzvanú sonárnu bójku. Tá vydáva zvuk, ktorý spustí zariadenie na odpálenie výbušniny.

Hersh to nikde priamo nekonštatuje, ale ako z textu jasne vyplýva, čerpá zo svedectva jedného anonymného zdroja – účastníka rokovania. Opis pôsobí veľmi zasvätene, technické detaily robia na laika, samozrejme, silný dojem. Ale jeden, hoci vysoko postavený svedok, je jasná slabina textu a prirodzene sa na tom odporcovia myšlienky, že by Washington bol schopný vykonať akt štátneho terorizmu, budú vykrúcať. Súčasne sa skeptik môže pýtať, prečo, keď noviny establishmentu, ako New York Times alebo Washington Post, uvedú nejakú svoju správu získanú z vládneho prostredia údajom, že článku predchádzali rozhovory s piatimi (pätnástimi, sedemnástimi...) anonymnými svedkami, sa tak často stávajú obeťou spravodajských hier a píšu nezmysly, niekedy aj také obludné, ako bola Russiagate.

Práve pred dvadsiatimi rokmi, keď vtedajšia vláda Georgea Busha juniora prezentovala v OSN „dôkazy“ o irackom programe zbraní hromadného ničenia, začali médiá v Amerike pochod z kritických, v zásade protivojnových (niekedy až pacifistických) pozícií na tie provládne, intervencionistické. Hersh vo svojej profesii dnes pôsobí ako relikt z lepších čias.

Odhaľuje vládne tajomstvá a škandály od konca 60. rokov minulého storočia, nazbieral niekoľko profesijných ocenení. Vytvára sa dojem, že vo svojom požehnanom veku už bojuje so senilitou. S tým súvisí pokus dehonestovať ho akýmisi zmienkami o konšpiračných teóriách. Vraj pred desiatimi rokmi skočil na lep Asadovho režimu v Sýrii a v zhode s ním tvrdil, že chemické zbrane v Chán Šajchúne nepoužil režim, ale opozícia.

Kritici vtedy Hersha umravňovali odkazmi na vyšetrovanie takej nespochybniteľnej autority, akou je Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW). Napriek roku sa takmer rovnaký prípad – použitie bojového plynu v civilnej zástavbe a následné trestné ostreľovanie Asada západnými raketami – objavil na inom mieste znova. Po svedectve dvoch whistleblowerov, z ktorých jedným bol inšpektor OPCW Ian Henderson, a druhým niekto, kto novinárom poskytol interné protesty proti falšovaniu záverečnej správy, je značka OPCW spochybnená oveľa viac ako Hersh.

Aj v prípade Nord Streamu proti sebe stáli záujemcovia o slobodnú diskusiu a hľadanie pravdy – iste Hershov text nie je zjavená pravda a nemá byť posledným slovom – a ľudia, ktorí to hľadanie z nejakých dôvodov od prvej sekundy podkopávajú. Majú poľahčujúci dôvod. Keby sa Hershov výklad v tom základnom potvrdil, museli by zaznieť otázky na povahu vzťahov medzi spojencami v NATO, v tomto prípade Washingtonom a Berlínom. Autor mal v posledných mesiacoch dvakrát príležitosť opýtať sa na to dvoch pomerne vysoko postavených Nemcov. Obaja nezávisle od seba skoro zhodnými slovami a s rovnakou úľavou odpovedali, že sabotáž Nord Streamu sa aj tak nikdy nevyšetrí.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.