Aké sú semená, plody, ale aj burina synodality. Cieľom je otvárať horizonty nádeje pre napĺňanie misie Cirkvi

Svojich delegátov na stretnutie vyslala aj Konferencia biskupov Slovenska. Okrem jej predsedu košického arcibiskupa Mons. Bernarda Bobera a kňaza Ivana Ružičku zastupovali slovenskú katolícku cirkev aj laičky: Renáta Ocilková a Mária Spišiaková, ktoré referovali o výstupoch synodálneho procesu v rámci slovenskej cirkvi.

Cirkev ako miesto objatia

Východiskom stretnutia bol výsledok prvej etapy Synody o synodalite: útly sumarizačný Dokument pre kontinentálnu etapu vytvorený zo záverečných správ 112 zo 114 biskupských konferencií, 15 východných katolíckych cirkví, rehoľných predstavených inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, od združení a hnutí laických veriacich. Okrem toho v ňom boli zapracované aj postrehy získané prostredníctvom sociálnych médií vďaka iniciatíve „Digitálna synoda“.

Dokument hneď v úvode upozornil, že cieľom synody nie je „vytvárať dokumenty, ale otvárať horizonty nádeje pre napĺňanie misie Cirkvi“. Túto myšlienku chcel podčiarknuť samotný názov dokumentu, vytvorený zo slov starozákonného proroka Izaiáša: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni, nezužuj, predlžuj svoje povrazy a svoje kolíky upevňuj!“ (Iz 54, 2)

Dokument následne vztiahol tento obraz pútnického stanu na Cirkev samotnú, pričom prepojil myšlienku ukotvenosti v nemennom poklade viery a všadeprítomnej inklúzie: „Stabilita stanu je zabezpečená pevnosťou jeho kolíkov, teda základov viery, ktoré sa nemenia, ale dajú sa premiestniť a vsadiť do zakaždým novej pôdy, aby stan mohol sprevádzať ľudí na ich ceste dejinami.“

Pevná štruktúra stanu Cirkvi má zasa v tomto obraze udržiavať v rovnováhe rôzne sily a napätia, ktorým je stan vystavený. Takto vnímajú Cirkev mnohé syntézy: ako priestranný, ale nie homogénny príbytok, schopný poskytnúť útočisko všetkým, ale otvorený, vpúšťajúci dnu i von (porov. Jn 10, 9) a smerujúci k objatiu Otca a všetkých ostatných členov ľudstva. Priestor dostali aj skeptické odmietavé hlasy, ktoré synodálnu iniciatívu vnímajú ako demokratický pokus väčšiny „zaviesť ďalšie zmeny v Kristovom učení a zasadiť jeho Cirkvi ďalšie rany“.

Správa si všíma aj prekážky fungovania cirkvi

Dokument na takmer 30 stranách zhrnul všetky dôležité „semená, plody, ale aj burinu synodality“, aby ho vrátil miestnym cirkvám a podnietil 7 kontinentálnych stretnutí tromi základnými otázkami, ktoré majú viesť k formulácii hlavných priorít a konkrétnych výziev pre ďalší synodálny proces Cirkvi. Zo zverejneného referátu o synodálnej fáze na Slovensku vyplynuli pozitíva, ako nadšenie z hlbšieho dialógu o radostiach i problémoch v našich cirkevných spoločenstvách, kde rezonuje „túžba po Cirkvi ako živom spoločenstve a rodine, do ktorej chce každý patriť a cítiť sa v nej ako doma a tiež potreba prekonať stereotypy a nastúpiť na spoločnú cestu spoluzodpovednosti pod vedením Ducha Svätého“.

Správa si ďalej všíma prekážky synodálneho fungovania cirkvi, ako stratu viery, klerikalizmus, individualizmus či nedocenenie úlohy a poslania žien v cirkvi. Tieto negatíva spôsobujú konkrétne napätia „medzi Cirkvou ako spoločenstvom (rodinou Božích detí) a Cirkvou ako inštitúciou či štruktúrou: na jednej strane je tu túžba po živšej Cirkvi – na druhej obhajovanie existujúcich štruktúr, strach zo straty inštitucionálnej moci a vplyvu“. Napätie v stane Cirkvi vzniká aj „medzi tým, že ženy tvoria väčšinu účastníkov na bohoslužbách a cirkevných aktivitách, no aj napriek tomu väčšinu rozhodovacích a riadiacich funkcií zastávajú muži“.

Okrem toho referát tematizoval aj napätie „medzi odovzdávaním zdravej náuky Cirkvi a prijímaním a pastoráciou skupín osôb, ktorých skutky nemožno schvaľovať (LGBT+), resp. osôb, ktorým sú odopierané sviatosti“. Po opísaní situácie Cirkvi na Slovensku prešiel referát k aktuálnym výzvam a návrhom pre synodálny proces v oblasti misie a formácie, ktoré rozvinuli spoločného menovateľa: vnútorné obrátenie.

Nie je synoda ako synoda

Medzi 590 účastníkmi (z toho 390 pripojených online) tejto druhej etapy Synody o synodalite sa pozornosť prirodzene sústredila na delegátov z nemeckej cirkvi, ktorá rozbehla svoj vlastný experiment takzvanej Synodálnej cesty už v roku 2019.

Predseda tamojšej biskupskej konferencie limburský biskup Mons. Georg Bätzing opísal aktuálnu situáciu pár dní pred pražským stretnutím jednoznačne: „Máme od základu rozdielne predstavy o synodalite.“ Podľa jej oficiálnej webovej stránky sú Synodálna cesta v Nemecku a celosvetový synodálny proces vyhlásený pápežom Františkom dve rôzne cesty, ktoré však sledujú spoločný cieľ: sprístupniť radostnú zvesť evanjelia viditeľne a hmatateľne tu a teraz.

Zástupcovia oboch procesov sa predsa len zhodujú aspoň v jednej veci: „Synodalita je proces, ktorý sa musíme naučiť, nie je to niečo ukončené.“ Prefekt vatikánskeho Dikastéria pre integrálny ľudský rozvoj, kardinál Michael Czerny SJ sa nedávno vyjadril, že pri celosvetovej Synode o synodalite nejde ani tak o „riešenie jednotlivých tém, ako skôr o otázku, ako vlastne funguje synodalita v katolíckej cirkvi“.

KresťanstvoŽeny nemôžu byť kňažky, preto opúšťajú cirkev. Na synodálnom stretnutí v Prahe zazneli silné výroky

Zažitá synodalita

Aspekt osobnej skúsenosti synodality a univerzálnosti Cirkvi pre Štandard potvrdila aj slovenská delegátka Renáta Ocilková, ktorá toto stretnutie považuje za začiatok dôležitej premeny: „Naozaj nastalo zblíženie laikov a klerikov a vzájomne sme sa inšpirovali toľkými podnetmi k obráteniu, že sme nemohli odísť domov rovnakí.“

Kontinentálna etapa Synody tak nebola len miestom výmen názorov a presadzovania argumentov, ale tiež skúsenosti, že v „Cirkvi je naozaj miesto pre všetkých, pre rôzne spirituality a charizmy, pre službu, misiu aj priateľstvá“. Zrejme aj táto skúsenosť zažitej synodálnej pestrosti prispela k úprave naratívu biskupa Bätzinga, ktorý podľa delegátky Ocilkovej na záver stretnutia povedal, „že k tejto synode neexistuje alternatíva. Nemáme inú možnosť, ako kráčať spoločne ďalej“.