Opustili krajinu a tvorili za jej hranicami. Diela zabudnutých výtvarníkov vystavujú v Galérii Slovenského rozhlasu

V Galérii Slovenského rozhlasu si od 7. februára môžete pozrieť výstavu výtvarníkov, ktorí na svoju umeleckú kariéru na Slovensku rezignovali. Kurátor výstavy Ivan Jančár predstavuje kvalitných, ale zabudnutých, odídených či odmlčaných výtvarníkov. Napriek svojej dlhej praxi o niektorých z nich ani len nepočul. Nakoniec sa verejnosti po dlhej dobe predstavili Július Andorko, Karol Miloslav Lehotský, Géza Szóbel, Ödön Morinyi, Alexander Jehošuah Bauernfreund, Tibor Binder, Alexander Salontay, Igor Ďurišin, Ivan Rumanský, Magdaléna Lehotská, Marián Minarovič, Simona Bubánová, Miloš Novák a Ottó Nagy.

Predpokladám, že prípravu tejto výstavy sprevádzala často detektívna práca pri získavaní kontaktov na autorov.

To bol práve jeden z najkrajších aspektov prípravy výstavy. Objavovať a nachádzať. Samozrejme som niektorých autorov poznal, ale mnohých nie. Myšlienku realizovať takúto výstavu som mal už dlhšie, ale jej kontúry sa mi začali viac vyjasňovať pri rozhovoroch s Vladimírom Kordošom, ktorý vymyslel aj prvé slovo názvu tejto výstavy, a potom aj s ďalšími teoretikmi, výtvarníkmi či zberateľmi, ktorí sa mi začali spontánne ozývať. Som si vedomý toho, že mnohí ďalší autori by na túto výstavu tiež patrili a niektoré zaujímavé mená mi hovorili návštevníci aj počas vernisáže.

Autorské kolekcie nie sú rovnako veľké. Ako ste získavali jednotlivé diela?

Bolo to veľmi rôznorodé. Od troch autorov (Július Andorko, Karol Miloslav Lehotský a Ödön Morinyi) mám vystavený len jeden obraz. O diela niektorých autorov sa príkladne starali ich príbuzní, takto je napríklad zachovaná tvorba Ivana Rumanského, Magdalény Lehotskej, Mariána Minaroviča. Väčšinou mám diela zapožičané zo súkromných zbierok, keďže Slovenská národná galéria a Galéria mesta Bratislavy majú z dôvodu sťahovania sa do nových depozitárov pozastavené výpožičky. Zdalo by sa, že najjednoduchšie je to v prípade žijúcich autorov ako Alexandra Salontaya, Simony Bubánovej, Miloša Nováka či Ottá Nagya. Nie je to celkom tak, napríklad diela Simony Bubánovej sa museli zvážať aj z Prahy a z Galérie Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch.

Pri čítaní životopisu vystavujúcich autorov mám dojem, že pri hrubom delení išlo o dva hlavné dôvody, pre ktoré opustili našu krajinu. Svoju úlohu zohrala druhá svetová vojna a pri mladšej generácii politická situácia pred rokom 1989. Je to tak?

Áno, ale boli aj dôvody skorého úmrtia, alebo svoju životnú cestu nasmerovali niekam inam.

Niektorých výtvarníkov vtiahli do seba razantné zmeny, ktoré nastali po roku 1989. Vstup do politiky a možnosť podnikania. V prípade politika Mariána Minaroviča píšete, že ste ho roky nabádali, aby sa k výtvarnej práci vrátil. Ako vám oponoval?

Vždy som mu hovoril, že je ho pre politiku škoda. Viem, že najmä v Únii miest urobil veľa záslužnej práce, ale zase už nevytvoril žiadne výtvarné diela. Ani by som nepovedal, že mi nejako oponoval. Skôr tak neurčito potriasal hlavou.

Mnohí umelci tvorili v zahraničí aj naďalej, ale pre Slovensko boli mŕtvi. Dôvody boli hlavne politické.

Z vystavených mal takýto osud najmä Igor Ďurišin. Ako protirežimový výtvarník emigroval v roku 1984 zo vtedajšieho Západného Nemecka a po niekoľkých rokoch úplne prerušil všetky kontakty. Keby ho v roku 2017, štyri roky pred jeho smrťou, nebola objavila v Nemecku Nuba Gallery, tak by sa pravdepodobne úplne zničila jeho literárna a umelecká práca. Mimochodom, začiatkom 80. rokov ho pozvala na výstavu k pocte Johna Lennona Yoko Ono. Teraz pripravuje Východoslovenská galéria v spolupráci s Nuba Gallery prierezovú výstavu Igora Ďurišina.

Osudy vystavujúcich sú veľmi pestré. Ktorý životný príbeh vás zaujal najviac?

Určite najsmutnejší je osud Júliusa Andorka. Bol mimoriadne nadaný, študoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove, na konci štúdia dostal striebornú medailu. Po jednom malichernom konflikte sa jeho manželka hodila pod vlak, otec sa obesil, slúžka skočila do studne. Andorko sa dostal na psychiatriu, po prepustení sa v roku 1909 ako 26-ročný zastrelil.

Spomínali ste, že pri príprave výstavy ste si kládli otázky o pominuteľnosti a márnosti, čo mohlo byť a nebolo. Čo podľa vás najviac negatívne ovplyvnilo vývoj slovenského výtvarného umenia za posledných 100 rokov.

Predovšetkým to bol komunistický systém, ktorý nedovoľoval slobodne žiť, cestovať a tvoriť. Treba aj poznamenať, že napriek tomu (ale aj vďaka značnej izolovanosti, takže autori neboli tak ovplyvniteľní dobovým svetovým umením) tu vznikali mimoriadne kvalitné diela aj z oblasti vizuálneho umenia. Napríklad slovenské konceptuálne umenie bolo veľmi originálne a špecifické. Po roku 1989 sa otvorili hranice, dalo sa cestovať, viem, ako som mohol využívať stáže v USA, Spojenom kráľovstve, Francúzsku, Rakúsku. Ale nastupujúci divoký kapitalizmus priniesol aj mnohé negatívne veci. Múzeám a galériám sa začali znižovať príspevky od zriaďovateľov na ich činnosť, roky boli zastavené financie na nakupovanie umeleckých diel.

Slovensko sa často vzdáva svojich autorov. V minulosti sme za svojich nepovažovali umelcov Rakúsko-Uhorska, neskôr ľudí, ktorí našu krajinu opustili. Nie je to škoda?

Samozrejme. Som presvedčený o tom, že svoju minulosť by sme mali poznať, mali by sme vedieť nadväzovať na to, čo bolo kvalitné, a vážiť si ľudí, ktorí niečo dokázali. Najmä o tom je táto výstava.