Zabudnite na novinársku objektivitu! Takto vyzerá koniec žurnalistiky a demokracie

Čoraz viac sa dnes presadzuje názor, že žurnalistická objektivita je vlastne skreslením skutočnosti. Len Downie je jedným z tých bielych liberálov, ktorí stratili všetku dôveru v seba a v to, čo vybudovali, a ktorí túžia otvoriť dvere mladším barbarom, aby to zničili. Žurnalistiku a demokraciu však nezachráni radikálna novinárska subjektivita, ale len návrat k objektívnym štandardom. My však kráčame presne opačným smerom. Píše Rod Dreher.

Len Downie (na obrázku hore), bývalý výkonný redaktor denníka Washington Post, by rád opustil starý model „objektivity“ v žurnalistike. Tu sú úryvky z článku, ktorý nedávno uverejnil v denníku Washington Post s neuveriteľne sebaklamným titulkom: „Redakcie, ktoré prekročia rámec ‚objektivity‘, môžu budovať dôveru„:

Uprostred všetkých hlbokých výziev a zmien, ktoré dnes otriasajú americkými spravodajskými médiami, sa v redakciách diskutuje o tom, či by tradičná objektivita mala byť stále štandardom pre spravodajstvo. „Objektivita“ je vo väčšine slovníkov definovaná ako vyjadrovanie alebo používanie faktov bez skreslenia osobným presvedčením, zaujatosťou, pocitmi alebo predsudkami. Novinárska objektivita sa všeobecne chápe ako to isté.

Novinári, redaktori a kritici médií však čoraz častejšie tvrdia, že pojem novinárskej objektivity je skreslením skutočnosti. Poukazujú na to, že tento štandard bol po desaťročia diktovaný mužskými redaktormi v prevažne bielych redakciách a posilňoval ich vlastný pohľad na svet. Domnievajú sa, že snaha o objektivitu môže viesť k falošnej vyváženosti alebo zavádzajúcemu „obojstrannému prístupu“ pri pokrývaní príbehov o rasách, zaobchádzaní so ženami, právach LGBTQ+, príjmovej nerovnosti, zmene klímy a mnohých ďalších témach. A v dnešných diverzifikujúcich sa redakciách majú pocit, že to neguje mnohé z ich vlastných identít, životných skúseností a kultúrnych kontextov, čo im bráni v snahe o pravdivosť v ich práci.

Možno si to myslia, ale Len Downie, 80-ročný biely muž, ktorý mal bohatú novinársku kariéru a ukončil ju na vrchole tejto profesie, sa určite postaví za tradičné normy. Však? Samozrejme, že nie. Zdá sa, že Downie je jeden z tých bielych liberálov, ktorí stratili všetku dôveru v seba a v to, čo vybudovali, a ktorí túžia otvoriť dvere mladším barbarom, ktorí by to zničili. Píše, že spolu s kolegom zo žurnalistickej školy, kde teraz učí, urobili prieskum v tomto odvetví, aby zistili, ako sa ľudia stavajú k otázke „objektivity“v žurnalistike. Úryvok:

Urobili sme rozhovory s viac ako 75 vedúcimi predstaviteľmi spravodajstva, novinármi a ďalšími odborníkmi z hlavných printových, vysielacích a digitálnych spravodajských médií, z ktorých mnohí tiež obhajujú takúto zmenu. Zdá sa, že ide o začiatok ďalšej generačnej výmeny v americkej žurnalistike.

Medzi vedúcimi predstaviteľmi spravodajstva, ktorí Heywardovi a mne povedali, že odmietli objektivitu ako štandard spravodajstva, bola aj Kathleen Carrollová, bývalá výkonná redaktorka agentúry Associated Press. „Podľa čieho štandardu je to objektívne?“ spýtala sa. „Zdá sa, že týmto štandardom je biely, vzdelaný, pomerne bohatý človek. … A keď ľudia majú pocit, že sa v spravodajstve nenájdu, je to preto, že nezodpovedajú tejto definícii.“

Vek Kathleen Carrollovej som pri hľadaní na internete nenašiel, ale je to beloška, ktorá odišla z agentúry AP v roku 2016. Podľa fotografií sa zdá, že je to staršia boomerka. Pracoval som s ľuďmi ako ona v novinárskej branži. Vždy, vždy sa považujú za obhajcov marginalizovaných. Podľa nich sú problémom žurnalistiky vzdelaní, dobre situovaní belosi. To je, samozrejme, dôvod, prečo v amerických národných médiách nikdy nečítate, nevidíte ani nepočujete žiadne príbehy o transsexuáloch, nelegálnych prisťahovalcoch, sexuálnych a rasových menšinách a podobne. Som si naozaj stopercentne istý, že Kathleen Carrollová tomu verí. Prvýkrát som sa stretol s bublinou, v ktorej žijú liberálni novinári z generácie baby boomerov, na národnom kongrese, na ktorom som sa zúčastnil v roku 2003. Boli to bystrí a úspešní muži a ženy, ale zjavne nemali ani potuchy o tom, ako neobjektívne posudzujú situáciu a ako pohŕdavo sa správajú k ľuďom, ktorí nezdieľajú ich predpojatosť. Vtedy si prvýkrát spomínam na rozhovory s bielymi liberálnymi novinármi, ktorí obhajovali svoje vlastné nepriateľstvo voči chudobným a pracujúcim bielym konzervatívcom tak, že áno, títo ľudia sú ekonomicky a kultúrne marginalizovaní, ale profitujú z bielych privilégií, tak kašľať na nich. Dobre, nebolo to až také priamočiare, ale presne takýto pocit som mal.

Viac od Downieho:

Čoraz viac novinárov farebnej pleti a mladších reportérov bielej pleti vrátane LGBTQ+ ľudí v čoraz rôznorodejších redakciách sa domnieva, že koncept objektivity bráni skutočne presnému spravodajstvu, založenému na ich vlastnom pôvode, skúsenostiach a názoroch.

„Existuje určitý zmätok v otázke hodnoty dobrého spravodajstva v porovnaní s uhlom pohľadu,“ povedala súčasná výkonná redaktorka denníka Washington Post Sally Buzbeeová, ktorá poznamenala, že mnohí novinári chcú niečo dosiahnuť v takých témach, ako sú zmena klímy, imigrácia a vzdelávanie. „Zdôrazňujeme hodnotu spravodajstva,“ povedala, „čo ste schopní vypátrať – aby ste si vy (čitateľ) mohli urobiť vlastný názor.“

„Medzi mladšími novinármi panuje konsenzus, že sme to všetko nesprávne pochopili,“ povedal nám Emilio Garcia-Ruiz, šéfredaktor denníka San Francisco Chronicle. „Objektivita musí ísť preč.“

No, páni, keď to hovoria mladí ľudia, tak to musí byť pravda. Sú takí pôsobiví vo svojej oddanosti pravde a rešpektovaniu odlišných názorov, ako to môžeme vidieť zo skúseností života na univerzite za posledných dvadsať rokov.

Downie:

Niektoré miestne americké televízne stanice patriace vysielacím sieťam sa snažia zvýšiť pokrytie skutočného života vo svojich komunitách. Stanice vo vlastníctve ABC napríklad vyslali do miestnych štvrtí novinárov z nedávno vytvorených tímov pre „rasový a kultúrny obsah“. „Musíme byť schopní využiť hlasy ľudí, do okolia ktorých bežne nechodíme, a rozprávať tieto príbehy z ich uhla pohľadu,“ povedala nám Maxine Crooksová, viceprezidentka staníc vo vlastníctve ABC.

Nežijem momentálne v USA, takže nevidím prácu týchto tímov pre „rasový a kultúrny obsah“. Ale bol by som ohromený, keby to bolo niečo iné ako jednostranný rasový agitprop. Okrem toho, práve teraz žijeme v spoločnosti, v ktorej by sa ľudia, ktorí by sa odvážili kritizovať dominantný progresívny rasový naratív, stali terčom násilia alebo iných foriem odvety. Museli by ste byť hlupák, keby ste sa rozprávali s novinárom z tímu pre „rasu a kultúru“, ak by ste zastávali názor kritický voči woke naratívu. Objavuje sa niekedy tento problém v redakciách, keď sa hovorí o spravodajstve?

Ide o to, že nikto neverí, že čistá objektivita je vôbec dosiahnuteľná. Ale definícia, ktorú Downie uvádza v prvom odseku svojho článku, je dobrá a obhájiteľná prax. Novinár by sa mal čo najviac snažiť, aby sa dopracoval k čo najjasnejšiemu popisu toho, čo sa stalo, alebo akémukoľvek javu, o ktorom informuje, pretože verejnosť, ktorá číta jeho prácu, môže pritom tieto informácie použiť na to, aby si urobila vlastný názor. Novinári nie sú vševediaci. Správa sa zvyčajne mení s tým, ako sa objavujú ďalšie informácie. To je normálne. Ale mladšia generácia novinárov sa snaží vyhodiť tento štandard, pretože nechcú hovoriť s takými ľuďmi, ktorých nenávidia – a novinárski veteráni im ustupujú takisto ako rektori vysokých škôl v 60. rokoch minulého storočia nechali študentov obsadiť svoje kancelárie.

Pred pár rokmi mi jeden mileniálny novinár, ktorý v tom čase pracoval pre jedno z popredných médií, povedal, že ich redakcia sa vzdala „objektivity“, keď bol zvolený Trump. Mali pocit, že ak sa snaha o objektivitu skončí zvolením Trumpa, tak kašľať na objektivitu.

Downie pokračuje:

Diverzita zamestnancov redakcie by mala odrážať komunity, o ktorých sa píše – nielen rodovú a etnickú diverzitu, ale aj diverzitu ekonomického, vzdelanostného, geografického a sociálneho zázemia. Inkluzívne redakcie by mali podporovať svojich novinárov, aby sa vyjadrovali a aby boli vypočutí svojimi kolegami a vedúcimi redaktormi pri rozhodovaní o spravodajstve.

To sa stáva len zriedka. A ak by sa to stalo, novinári, ktorí majú náboženské, morálne alebo politické názory, ktoré sú v rozpore s tým, čomu verí dav v redakcii, dobre vedia, že by mali radšej držať jazyk za zubami. To je vec, ktorá ma núti kričať na Lena Downieho a všetkých vedúcich reprezentantov žurnalistiky, ktorých cituje v tomto článku: nemajú žiadnu predstavu o tom, ako ich vlastné predsudky podmieňujú druh spravodajstva, ktoré ich organizácie robia, a kultúru redakcií. Ak „objektivita“ už nie je hlavnou zásadou americkej žurnalistiky, potom je ľahké predpovedať, čo sa stane s disidentskými menšinovými hlasmi v redakciách. Downieho článok nehovorí vôbec nič o ideologickej šikane, ktorú sme videli v popredných redakciách počas Floydovho leta – o tom, čo spôsobilo odchod Bari Weissovej z denníka Times a čo vyhnalo do dôchodku novinárskych veteránov, ako napríklad oceňovaného reportéra z oblasti zdravia Donalda McNeila Jr. pretože redakcia bola pod kontrolou davu. Zdá sa, že všetci ľudia, ktorých Downie cituje, veria, že americká žurnalistika je na ceste cnosti, keď sa vzdala cieľa „objektivity“ v prospech radikálneho subjektivizmu. Ako všetci vieme, niektoré subjektivity sú hodnotnejšie ako iné.

Všetko som to predvídal už v roku 2005, keď som sa hádal s mileniálnym kolegom z denníka The Dallas Morning News o neospravedlniteľnej predpojatosti našich novín pri pokrývaní otázky manželstiev homosexuálov, pričom zriedkavo, ak vôbec, citovali niekoho, kto bol proti, iba ak preto, aby ním pohŕdali. Súhlasil a povedal, že je to správna vec, a to z rovnakého dôvodu, ako sa noviny počas hnutia za občianske práva nemali zaoberať informovaním o strane KKK. Tento mladý novinár úprimne veril, že miestni kňazi, pastori a iní v našom silno konzervatívnom, nábožensky založenom meste sú súčasným ekvivalentom Veľkých Drakov a Kleaglovcov, a preto boli správne vymazaní z nášho spravodajstva.

Downie to uzatvára takto:

Jednou zo základných hodnôt pre všetkých Američanov je prežitie demokratických inštitúcií, ktoré sú vystavené útokom na viacerých frontoch. Dôveryhodná žurnalistika novej generácie novinárov a vedúcich redakcií môže zabezpečiť, aby spravodajské médiá naďalej plnili svoju úlohu pri ochrane demokracie.

Viem si predstaviť, že to napísal s vážnou tvárou. Liberálni boomerskí novinári sú vždy tí poslední, ktorí niečo vedia.

Ak chcete získať ešte silnejší pojem o aróme hlúpostí, ktorá sa šíri z tohto Downieho článku, porovnajte ho s fantastickou štvordielnou pitvou médií v kauze Trump-Russiagate od Jeffa Gertha z Columbia Journalism Review. Je to dosť dlhé, ale je to povinné čítanie. Odhaľuje, že naše elitné médiá boli arogantné, ochotné veriť preferovanému naratívu a prispôsobovať fakty príbehu, ktorému chceli veriť, a čo je neuveriteľné, ani teraz nie sú ochotné preskúmať svoje vlastné chyby. Gerth, veterán investigatívnej žurnalistiky, ktorého počas jeho kariéry považovali za jedného z najlepších v tejto oblasti, končí svoju sériu takto:

Mojou poslednou obavou a frustráciou bol nedostatok transparentnosti mediálnych organizácií pri odpovediach na moje otázky. Oslovil som viac ako šesťdesiat novinárov; odpovedala približne len polovica. Z tých, ktorí odpovedali, viac ako tucet súhlasilo s rozhovormi na záznam. Ani jedna významná spravodajská organizácia však neposkytla vedúceho redakcie, ktorý by sa vyjadril k ich spravodajstvu.

Moje spravodajstvo kritizovali novinári od úvodníkov Wall Street Journal v 80. rokoch až po časopis Harper’s v 90. rokoch a Daily Beast od roku 2000. Keď som mal možnosť reagovať, čo nebolo vždy, snažil som sa angažovať. Pri niekoľkých príležitostiach som dospel k záveru, že pýtajúci sa novinár nebol v skutočnosti prístupný tomu, čo som mal na srdci, a tak som nechal svoj príbeh hovoriť sám za seba.

Ale v súčasnosti, keď sú médiá vystavené mimoriadnym útokom a panuje voči nim všeobecná nedôvera, sú transparentné, nezaujaté a zodpovedné médiá potrebnejšie ako kedykoľvek predtým. Je to jeden z najlepších nástrojov novinárov, ako sa odlíšiť od všetkých dezinformácií, klebiet a fám, ktoré sa šíria na webe a ktoré potom príležitostne legitimizujú politici každého druhu vrátane Trumpa.

Väčšina Američanov (60 percent) tvrdí, že chce mať objektívne spravodajské zdroje. Napriek tomu si 86 percent respondentov myslí, že médiá sú neobjektívne. Dôsledky tohto nesúladu sú až príliš zjavné: 83 percent divákov Fox News sa prikláňa k republikánom, zatiaľ čo 91 percent čitateľov New York Times sa prikláňa k demokratom.

Jennifer Kavanaghová, vedúca pracovníčka programu American Statecraft v Carnegieho nadácii pre medzinárodný mier, mi povedala o svojich obavách zo spravodajských „sýpok“.

„Ak získavate správy len z jedného zdroja, získavate skreslený pohľad,“ čo podľa nej „zvyšuje polarizáciu“ a „zmenšuje priestor na kompromis, pretože ľudia zakladajú svoje názory na týchto silážnych spravodajských zdrojoch“. Dodala: „Ľudia nemajú čas zaoberať sa nuansami, takže sa uspokoja s jedným postojom a všetko ostatné sa stáva neprijateľným.“

Walter Lippmann písal o týchto rizikách vo svojej knihe Sloboda a správy z roku 1920. Lippmann sa vtedy obával, že keď si novinári „privlastnia právo určovať podľa vlastného svedomia, čo sa má hlásať a za akým účelom, demokracia je nefunkčná“.

Prečítajte si to ešte raz: Keď si novinári „privlastnia právo určovať podľa vlastného svedomia, čo sa má hlásať a za akým účelom, demokracia je nefunkčná.“

Porovnajte to s Downieho stĺpčekom a prieskumom medzi vedúcimi predstaviteľmi žurnalistiky, z ktorého vychádza. Všetci teraz drukujú novinárskym štandardom, ktoré sa neurčujú podľa vonkajšej  normy, ale podľa subjektivity novinárov – najmä generácie, ktorá si navykla veriť, že myšlienky, ktoré spochybňujú to, čomu chcú veriť, sú neprípustnými útokmi na ich identitu. Downieho článok a to, čo predstavuje, keď sa postaví vedľa Gerthovho článku, je príležitosťou na čierny humor.

Jediné, čo by mohlo začať obnovovať dôveru väčšiny Američanov v žurnalistiku, by bolo dôrazné opätovné zasvätenie sa hodnotám objektivity – opäť, aj keď uznávame, že je to nedosiahnuteľný cieľ, ale stojí za to sa oň usilovať ako o profesionálnu disciplínu, aby sa novinári presadili proti vlastným predsudkom. Novinárska profesia sa však uberá opačným smerom. Podobne, jediné, čo môže zachrániť demokraciu v divoko rôznorodej a konfliktnej krajine, akou sú súčasné Spojené štáty, je rázny návrat k klasickým liberálnym štandardom spravodlivosti a posudzovania ľudí podľa ich charakteru a schopností, nie podľa pohlavia, rasy alebo niečoho podobného. My sa však uberáme presne opačným smerom. Netreba byť prorokom, aby sme uhádli, čo sa blíži, a to už čoskoro. A keď sa to stane, mediálni mandaríni budú obviňovať kohokoľvek okrem seba a svojich posvätných kráv.

Článok pôvodne vyšiel v denníku American Conservative. Všetky práva vyhradené.