Slovensko konečne môže vyrásť z mentálnej a civilizačnej puberty

V rámci rodinného prostredia ste vyrastali pod umeleckým dozorom vášho otca – Petra Drličku, klarinetistu a pedagóga hry na klarinete. Bol jediným v rámci vašej rodiny, po ktorom ste zdedili hudobné a umelecké gény?

Otec je stále aktívny pedagóg a aktívny hudobník, no môj starý otec bol svojho času inšpicientom činohry národného divadla. Dá sa teda povedať, že sme umelecky prepojení cez otcovou rodinnú vetvu. Moja mama nemá hudobné vzdelanie, je knihovníčkou, no jej mama bola baletkou, takže určité umelecké gény som zdedil aj po nej.

Mimochodom, asi je to prirodzené, že jablko nepadá ďaleko od stromu, pretože nielen u vás, ale napríklad v rámci rodiny husľového virtuóza Dalibora Karvaya hrávali okrem neho na husliach jeho starý otec, strýko, otec a aj brat. Možno vo vašom prípade povedať, že je v rámci vašej rodiny hudobný nástroj akousi dedičnou generačnou záležitosťou? A vôbec, nemali ste niekedy chuť vymeniť klarinet za iný hudobný nástroj?

Svojím spôsobom áno. A čo sa týka možnosti zmeny hudobného nástroja, tak to mi nikdy nenapadlo. Hra na klarinet, ako aj hudba ako taká, bola v rámci našej rodiny úplne prirodzenou súčasťou každodenného života. Aj to bol dôvod, prečo ma rodičia do hrania nemuseli nikdy nútiť. Práve naopak. Tým, že otec doma veľmi často hrával, bol som so svetom hudby a klarinetom ako takým denno-denne prirodzene spojený. Nakoniec, žili sme aj v inej dobe, než je tá dnešná. Bývali sme na periférii Bratislavy, neďaleko Slovnaftu, v televízii toho veľa na pozeranie nebolo, rovnako nebolo ani veľa možností môjho zmysluplnejšieho sebarealizovania sa v okolí, kde sme bývali. To bol aj dôvod, prečo som väčšinu času trávil doma, s rodičmi, vďaka čomu sa mi aj zvuk otcovho klarinetu dostával čoraz hlbšie pod kožu.

Vašim prvým učiteľom bol teda váš otec…

Áno. Dodnes sa baví na tom, ako som si už ako malé dieťa pískal a spieval melódie repertoáru, ktorý nacvičoval: Schumanna, Schuberta, Mozarta a podobne, pričom mu táto moja asistencia niekedy liezla na nervy. Nečudo. Dnes si ako hudobník dokážem živo predstaviť, ako ho pri hraní vyrušovala v koncentrácii. No ako sa mi zdôveril, na druhej strane bol rád, že vnímam hudbu a mám o ňu čoraz väčší záujem už v útlom veku. Od mala som vnímal, že otec večer hráva v orchestri na Novej scéne, chodieva na zájazdy. V určitom okamihu mi dal zobcovú flautu, aby som sa na nej učil hrať a neskôr, keď som podrástol, flautu vystriedal klarinet. Potom už nasledovalo štúdium na konzervatóriu.

Pokiaľ viem, máte sestru. Tá sa taktiež vydala v hudobných šľapajach?

Moja o jedenásť rokov mladšia sestra pokračovala v maminej profesii a je taktiež knihovníčkou. Obe rovnako milujú knihy, pričom sestra k tejto vášni vedie aj syna Daniela, píše literárne recenzie. Sme teda taká knihovnícko-klarinetová rodina.

Študovali a hrávali ste v rámci hudobných orchestrov na Slovensku a aj v zahraničí. V tejto súvislosti ma zaujíma, aký bol váš umelecký sen – mali ste svoj pomyselný klarinetový Olymp? Pretože – a to si nebudeme zastierať – každý mladý človek a umelec obzvlášť, chce v tom svojom fachu vyniknúť, byť najlepším. Alebo to nebol váš prípad?

Málokto o mne vie, že keď som sa dostal do akejsi oneskorenej puberty, na prelome sedemnástich a osemnástich rokov, som zažil umeleckú krízu. Hudba ma takmer úplne prestala zaujímať. Prestal som z nej mať radosť, naplnenie s pocitom uspokojenia. A hoci mi hra na klarinete šla veľmi dobre, začal som o sebe pochybovať a rozmýšľať, či je to pre mňa naozaj to pravé, čo chcem robiť v živote. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov. Našťastie sa mi akoby zázrakom práve v tom období podarilo získať štipendium na prestížnej Duquesne University v Pittsburghu v USA. Osud nasmeroval moje kroky za oceán, kde som sa zdokonaľoval v hre na klarinet pod dohľadom fantastického učiteľa Billa Jacksona. Avšak každá minca má dve strany. Môj americký pobyt na univerzite bol podmienený mojou aktívnou účasťou vo folklórnom súbore The Tamburitzans, vďaka ktorému som získal univerzitné štipendium a mal som z neho hradený celý pobyt. Od pondelka do piatku som tak študoval, niekoľko hodín denne trénoval hru na klarinete, písal úlohy, absolvoval skúšky v rámci univerzity a v piatok – namiesto oddychu a relaxu – som nastúpil do autobusu a do nedele večera vystupoval so súborom po amerických mestách a mestečkách. Rovnako sme so súborom vystupovali aj počas prázdnin, čo na mne zanechávalo stopy v podobe únavy a nemožnosti sa v plnej miere venovať zdokonaľovaniu mojej hry na klarinet. Zašlo to až tak ďaleko, že som si v jednom okamihu po skončení druhého roka štúdia povedal, že končím, že takto ďalej fungovať nemienim. Tak som sa po dvoch rokoch vrátil späť do Európy.

Nikdy ste neskôr svoje rozhodnutie vrátiť sa z Ameriky neoľutovali?

Nie. Pokiaľ by som tam ostal, získal by som rovnako diplom ako aj tu doma, akurát trochu iný. Som typom človeka, ktorý nikdy neľutuje svoje rozhodnutia, pretože ľutovať niečo, čo už aj tak neovplyvníte, nemá zmysel. A povedzme si na rovinu – bol som v tom folklórnom súbore tak trochu atypickým solitérom, ako jediný som hudbu študoval a mal ambície sa ňou živiť na vrcholnej úrovni. V súbore väčšinou hrali muzikanti, ktorí študovali úplne iné odbory. Jednoducho, folklórna skupina na rozdiel od orchestra nepotrebuje až tak virtuózov. Úplne stačí, keď tí hráči hrajú „dobre“ a takí tam mnohí boli – či akordeonista z Bulharska, ktorý študoval biznis, alebo ďalší akordeonista zo Srbska, ktorý študoval právo. Vyťaženosť vo folklórnej skupine mala za následok, že som nestíhal dostatočne cvičiť na klarinete osem hodín denne v rámci školy. Pretože len tak sa môžete po škole stať kvalitným a žiadaným hráčom v špičkovom americkom orchestri. Ocitol som sa v patovej situácii. Pokiaľ by som ostal hrať vo folklórnom súbore, čím bolo podmienené moje študijné štipendium na škole, nikdy by som sa nedostal do áčkového orchestra. Preto som sa rozhodol pre návrat do Európy, na Slovensko. A aj keď som na univerzite strávil len dva roky, napriek tomu som dosť získal – bol som o niečo múdrejší, ostrieľanejší, rozhľadenejší a lepší v hre na klarinet. 

Bolo vašou ambíciou účinkovanie v špičkovom americkom orchestri čisto klasickej hudby, alebo ste sa pohrávali aj s ambíciou zahrať si napríklad v džezovom orchestri?

V mojom prípade klasickej hudby. Mal som to šťastie, že v čase, keď som žil v Pittsburgu, bol tamojší symfonický orchester jedným z najlepších orchestrov v USA, vedený pod dirigentskou taktovkou fenomenálneho Lorina Maazela. Prežíval som okamihy, keď sme na koncerty Pittsburgh Symphony Orchestra do Heinz Hall chodievali s úctou a rešpektom, doslova ako do kostola. S univerzitnými kamarátmi sme si vytvorili skvelú hudobnú partiu, mali sme vynikajúcich pedagógov, boli sme hudbou maximálne motivovaní, vďaka čomu sme sa túžili stať špičkovými profesionálnymi hudobníkmi. Od prvého okamihu, ako som počul znieť špičkový pittsburgský orchester, som vedel, že toto je to, čo chcem robiť celý život. A čo sa týka džezu – mám ho veľmi rád, ale viem, že nemám džezový talent. Dobrý hudobník totiž pozná, na čo má talent a na čo nie. Som typ umelca, ktorý na to, aby niečo zahral na špičkovej úrovni, potrebuje noty. Nikdy som v sebe nemal tú slobodu tvorby, akú je možné vidieť počas hrania džezových, ale aj iných skvelých muzikantov, akými sú na Slovensku napríklad Luboš Šrámek či Ľubica Čekovská.

Kto bol vaším hudobným vzorom, kto bol tým klarinetistom, ktorého hru ste obdivovali, vzhliadali k nemu a túžili ste sa aspoň trochu priblížiť k jeho majstrovstvu? Bol to Bernard Stanley (Acker) Bilk, Michel Arrignon, Eddie Daniels, Paolo Beltramini či Paul Meyer?

Mňa inšpiroval Eddie Daniels, ktorý je napriek svojmu veku dodnes aktívnym hráčom. Pamätám sa, že keď som sa po prvý raz dostal k jeho CD, mal som pocit, že sa mi zrútil celý vesmír. Nič také som dovtedy nepočul. Daniels dokázal bravúrne kombinovať klasiku s džezom. Hudba a sama hra v jeho podaní boli fenomenálne. Aj preto to bol práve on, kto bol dlhé roky mojím muzikantským vzorom. Ale inšpirovali aj mnohí ďalší, hlavne americkí klarinetisti hrajúci v kvalitných orchestroch, ako napríklad Stanley Drucker, ktorý bol sólistom v New York Philharmonic, alebo Robert Marcellus z Cleveland Symphony Orchestra.

Už sme spomínali dôvod vášho odchodu z Ameriky. No naozaj bol jediným? Pokiaľ viem, väčšina hudobníkov má skôr sen ostať a skúsiť sa dostať do niektorého zo špičkových amerických orchestrov…

V mojom prípade išlo čisto len o už spomínanú únavu materiálu. A taktiež priznávam, že ma hranie vo folklórnom súbore príliš umelecky nenapĺňalo. Nikdy som nebol folklorista, mal som úplne iné ambície, než s jednou folklórnou show absolvovať počas roka 120 vystúpení. Tak vo mne dozrelo rozhodnutie vrátiť sa späť do Európy, pričom som, po pravde, Slovensko už pri rozhodovaní bral len ako dočasnú prestupnú stanicu. Napriek tomu som po návrate domov prežil zaujímavé obdobie aj z pohľadu umeleckého života. Svojou mierou k tomu dopomohlo aj to, že som mal americký štýl hrania na klarinete, čo bolo v tom čase netypické a zaujímavé.

Čím?

Tento štýl hry je úplne iný, než sa učil na našich školách. Zaujal a inšpiroval aj mojich kolegov a pedagógov, takže sme si – hoci som bol stále študent – vzájomne odovzdávali svoje skúsenosti, a ja som navyše k tomu všetkému pridal aj nové notové materiály. Bolo to naozaj veľmi pekné, kreatívne a tvorivé obdobie. Hrával som v orchestre Opery SND [Slovenského národného divadla], neskôr som prestúpil do orchestra Slovenského rozhlasu. Na druhej strane som to stále bral len ako čosi dočasné, pretože moje umelecké ambície boli vyššie. Chcel som hrať v niektorom z kvalitných európskych orchestrov. To bol nakoniec aj dôvod, prečo som sa za hudbou a štúdiom vybral do Francúzska.

V ňom ste vydržali podstatne viac než v zámorí.

Spolu osem rokov, z ktorých som dva roky študoval v Nice a zvyšné roky som hral v kvalitných orchestroch. Vo Francúzsku som sa aj oženil a svoj sen hudobníka som žil až do roku 2005.

Vaša umelecká kariéra sa skončila, na pohľad, pre neuveriteľný úraz – problém so zubom. Priznám sa, že mi nešlo do hlavy, ako môže byť kariéra klarinetistu ohrozená takouto banalitou, ktorá sa dá koniec-koncov nahradiť…

Počas posledného roka pôsobenia vo Francúzsku sa mi odlomila horná časť predného zuba. Neviem prečo, či som v noci škrípal zubami, či som dostal v spánku lakťom od exmanželky – ráno som pri dotyku jazykom pocítil, že so zubom niečo nie je v poriadku. Žiaľ, ako som neskôr zistil, takáto banálna hlúposť sa pre mňa a moje ďalšiu umelecké napredovanie stala fatálnou. Problém spočíval v tom, že som nemal odliatok svojich zubov, a tak nový zub som síce mal dorobený, no stále mi nesedel – a to aj napriek jeho zabrusovaniu. Komplikácia spočíva v tom, že klarinet je nástroj, ktorý sa malou časťou, hubičkou, opiera o horné zuby. Ich akékoľvek, čo len malé vychýlenie, spôsobuje vážne problémy v ďalšej kariére klarinetistu špičkového orchestra. Je to približne také, ako keď máte v topánke malý kamienok. Síce sa s ním dá chodiť aj naďalej, ale je to nekomfortné a z dlhodobého hľadiska sa z toho stane fixácia, ktorá odpútava vašu myseľ. Hranie sa pre mňa stalo psychickým utrpením.

Zaujímavé je, že človek si málokedy uvedomí fakt, že sa jeho život a kariéra skladá z množstva na prvý pohľad nepatrných maličkostí, ktoré v konečnom dôsledku spôsobujú veľké zmeny.

Presne. Prihodil sa mi jeden z kategórie fatálnych mikroúrazov hudobníka. Je to, ako keď hráčovi na trúbku ochrnie alebo sa poškodí jeden z množstva malých svalov na jeho pere, ako keď sa huslistovi zapáli šľacha spájajúca štvrtý a piaty prst na ruke. Vtedy hudobník ako špičkový sólista väčšinou končí. Ja som s tým bojoval vyše roka, chodieval som k zubárovi, skúšal rôzne zubné násady. A čo je najväčšia irónia osudu, práve vtedy, keď sa mi stal úraz, som sa ako umelec a hudobník dostal najďalej.

Môžete byť konkrétnejší? Išlo o vašu hru či nejaké angažmán?

O oboje. Priblížil som sa k métam, po ktorých som túžil celý svoj život. Podarilo sa mi úspešne absolvovať konkurz do prestížnej a vo svete hudby veľmi rešpektovanej Bavorskej štátnej opery v Mníchove. Bol to úspech aj preto, lebo v nemeckých orchestroch nebýva zvykom, že by hral na klarinete niekto iný a tobôž nie na francúzskom klarinete, ktorý ma iný systém mechaniky. Jednoducho, Nemci si do značnej miery chránia svoj hudobný trh a svojich umelcov. Mal som však šťastie a pomohol mi aj kamarát Ivan Danko, ktorý je prvým hobojistom Wüttembergisches Staatsoper Stuttgart. Vybavil mi totiž pozvanie na konkurz do Stuttgartu. Tu som nakoniec skončil vo finále, pričom si ako víťaza nakoniec vybrali nemeckého klarinetistu. No práve tam si ma všimol jeden človek z Mníchova, ktorý ma následne pozval na konkurz do Bavorskej štátnej opery.

Pozval vás na konkurz? Oni konkurzy nevypisujú?

Pri svetových špičkových orchestroch je tradíciou a bežnou praxou, že sú to oni, kto si vyberá, koho si na konkurz pozvú. A tak som ten konkurz absolvoval, dostal sa do finále, čo je samo osebe pre hudobníka z inej krajiny pomerne veľký úspech. Avšak už vo finále som sa aj pre problém so zubom necítil najkomfortnejšie a stopercentne v pohode. Dvaja poslední finalisti sme následne absolvovali rozstrel, no nakoniec si nevybrali ani jedného z nás.

Potvrdilo sa, že kde sa bijú dvaja kohúti, zvíťazí tretí?

Nie celkom. To miesto ostalo neobsadené ešte niekoľko rokov. Toto je špecifikum špičkových nemeckých orchestrov – oni vedia, čo presne hľadajú, a pokiaľ to nenájdu, tak miesto neobsadia za každú cenu, ale hľadajú ďalej. Počul som príhodu, že pre niečo podobné bolo miesto hudobníka v Berliner Philharmoniker neobsadené až osem rokov. Dovtedy si volali na danú pozíciu hosťujúcich hudobníkov. Každopádne, po návrate do Francúzska som si jedného dňa pri cvičení povedal, že stačilo. V tom okamihu som svoj klarinet naposledy rozložil a zabalil. A priznávam, že to bolo veľmi náročné, emotívne a boľavé rozhodnutie, lebo som si uvedomil, že s mojou špičkovou hrou na klarinet je v pomerne mladom veku koniec.

Zrejme to bolo ťažké rozhodovanie, ale nemohli ste už ďalej hrať? Možno v menšom orchestri, prípadne pôsobiť ako hudobný pedagóg?

Odmala som ambiciózny a aj preto som si vždy dával za cieľ zdolať vyššie méty. Keď som sa rozhodol skončiť, bol som si vedomý faktu, že so svojím hendikepom už nikdy nebudem môcť byť členom špičkového orchestra. Je síce pravdou, že som mohol aj naďalej hrať v orchestri v Cannes, no uvedomoval som si, že bude len otázkou času, kedy budem musieť učiniť rovnaké rozhodnutie. A okrem toho sme sa s manželkou, ktorá stratila prácu, a našimi dvoma malými deťmi ocitli v zložitej situácii. Nechcel som dopustiť, aby sme boli obaja nešťastní a frustrovaní, nechcel som hrať s kamienkom v topánke, a tak sme sa radšej po porade s manželkou rozhodli presťahovať na Slovensko. Tu som mal predsa len väčšie zázemie než vo Francúzsku. A okrem toho, v polčase rozpadu mojej hudobníckej kariéry som začal organizovať v Bratislave prvý ročník letného festivalu komornej hudby Viva musica, a to moje rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko v roku 2005 len urýchlilo. Tak sa začala nová kapitola môjho života, ktorá po krátkom čase vyústila do rozvodu a odchodu manželky s deťmi naspäť do Francúzska.

Ku klarinetu vás priviedol otec, ktorý takmer dve desaťročia zároveň aj podnikal v oblasti predaja hudobnín. Vy ste sa taktiež ako klarinetista neskôr vydali aj na cestu podnikania, podobne ako otec. Znamená to, že jablko nespadlo ďaleko od stromu?

Snáď sa otec, keď si toto prečíta, neurazí, ale nemyslím si, že som sa vybral v jeho podnikateľských šľapajách. Ja som pri podnikaní úplne iný, než bol on. Otec nemal v sebe podnikateľského ducha, je príliš veľký srdciar a dobrák. Po zmene režimu sa podobne ako mnohí iní v tom čase vrhol aj na podnikanie. Predával noty, obchodoval s hudobnými nástrojmi, no nakoľko je umelec telom aj dušou, nenapĺňalo ho to, takže v jednej chvíli s tým sekol a jeho firma a podnikanie šli do likvidácie.

Zdá sa však, že vy ste sa, na rozdiel od neho, v oblasti podnikania našli…

Čo sa mňa týka, nemyslím si, že som v sebe ihneď objavil podnikateľa a ekonóma, skôr manažéra. Zistil som, že je to oblasť, na ktorú mám predpoklady, pretože vždy, keď som niečo vymyslel, tak som to pripravil a následne aj zorganizoval. Uvedomil som si, že ma to napĺňa a uspokojuje viac než kedysi hra na klarinete. Bolo mi jasné, čomu sa chcem venovať v budúcnosti, akurát som musel prísť na to, ako na tom, čo ma baví, aj zarobiť peniaze. A tak, po neistých začiatkoch s festivalom Viva musica, keď sme končili v strate, nakoniec prišli roky, keď sme sa naučili pôsobiť a myslieť aj ekonomicky. Festivaly nie sú o veľkých ziskoch, skôr naopak. Nám sa nakoniec postupne podarilo dostať na nulu a posledné ročníky aj do čiernych čísel.

Viva musica je festival postavený z väčšej miery na sponzorskom či akomsi filantropickom financovaní. Sám ste uviedli, že síce máme bohatých ľudí a aj úspešné firmy, stále nám tu chýba akási ozajstná aristokracia, spoločenská vrstva, ktorá má už výchovou daný vzťah k vysokému umeniu. Dá sa aj napriek tomu robiť na Slovensku kvalitná kultúra a umenie?

Páči sa mi metafora jedného sociológa, ktorý prirovnal jednotlivé krajiny Európy k vekovým skupinám. Slovensko podľa jeho stupnice patrí do puberty, teda do obdobia, keď si neuvedomuje, čo vlastne robí, no zväčša robí blbosti, za ktoré sa neskôr hanbí. Myslím si, že je to veľmi precízny a presný odhad.

Ja mám skôr pocit, že sme sa v tej puberte po revolučnom prebudení sa už tridsať rokov akosi zabrzdili. Vy nie?

Je to možné, no v ponímaní štátu a národa je to tridsaťročné zabrzdenie možné vnímať podobne, ako napríklad vek psa. Ale naspäť k téme, nachádzame sa v období, keď sa môžeme inšpirovať skúsenejšími, civilizovanejšími a kultúrnejšími krajinami, no zďaleka sa nemôžeme ani v najmenšom porovnávať s takými vyspelými kultúrnymi zázemiami a prostrediami, akými disponujú Francúzsko, Španielsko či Nemecko. V nich sa vyššie spomínaná aristokracia v jednom historickom momente preklopila do dnešnej vyššej strednej triedy. Ide o skupinu obyvateľov, ktorí si zakladajú na Kinderstube. Znamená to, že pokiaľ do tejto skupiny patríte, je pre vás úplne prirodzené, že vďaka vašim príjmom, vzdelaniu, výchove nielen vy chodievate do divadiel a na koncerty, či podporujete umenie a kultúru, ale k umeniu a kultúre vediete aj svoje deti. Vyznávanie zásad kalokagatie – súladu fyzickej a duševnej stránky života vás a vašich detí – hrá vo vašom živote výraznú úlohu. Na Slovensku takáto prirodzená vyššia stredná trieda absentuje. Donedávna sme tu mali len pracujúci proletariát, trochu neuznávanej inteligencie a vyvolených funkcionárov jedinej strany. Posledných tridsať rokov sa tu síce vytvorila úzka skupina bohatých oligarchov, no prirodzená kultivovaná vyššia stredná trieda, taká aká je v spomínaných krajinách, sa u nás buď formuje veľmi pomaly, alebo utráca často narýchlo a niekedy dosť čudne zarobené peniaze radšej investovaním do iných vecí, než sú kultúra a umenie.

Napriek tomu – a váš festival klasickej hudby je toho tiež dôkazom –, že ľudia, ktorí si uvedomujú potrebu a nevyhnutnosť podpory umenia a kultúry, tu sú…

Našťastie a napriek všetkému, sa predsa len ta pomyselná vyššia stredná trieda začína pomaly rodiť aj u nás. Vznikla tu generácia podnikateľov, ktorí robia svoj biznis poctivo, nevyvážajú peniaze za hranice, netunelujú vlastné firmy, zamestnávajú ľudí, odvádzajú dane, generácia, ktorá si uvedomuje aj nevyhnutnosť duševnej potravy a kultúry ako takej. Ide o úspešných ľudí, ktorí podobne ako aj ja, svoje deti vedú už od škôlky úplne prirodzene aj k láske k umeniu, kultúre a kultúrnosti. Týmto ľuďom záleží na tom, aká bude generácia po nich, a aj preto sú svojím spôsobom v tom, čo robia a čo aj finančne podporujú, aristokratmi v týchto nekultúrnych a nekultivovaných časoch. Aj preto verím, že už nepotrvá dlho a Slovensko sa aj vďaka týmto ľuďom dostane z obdobia mentálnej a civilizačnej puberty na vyšší level – do lepších, osvietenejších časov.

Svojho času ste sa vyjadrili: „Kultúra nie je o tom, aby ľudia chodili na koncerty. Kultúra je nervový systém krajiny. A keď odumiera, dostávajú sa do popredia hlupáci, ignoranti, agresívni ľudia.“ Stále máte pri pohľade navôkol seba ten pocit, alebo cítite, že sa veci menia k lepšiemu?

Tesne pred nástupom pandémie som pomaly prestával ten pocit mať. Nehovorím, že by to v tom čase u nás mala kultúra už ľahké, alebo že by sa čosi výrazne zmenilo. To nie. Mala to a stále to aj má ťažké, no bolo možné pozorovať určité pozitívne trendy. Začali sa jej venovať čoraz väčší nadšenci, častokrát aj bez nároku na honorár či nejaké enormne veľké dotácie. Aj vďaka tomu prežívala, pomaly a potichu sa rozvíjala a dostávala sa aspoň na aký-taký stupeň fungovania. Žiaľ, pandémia ochorenia COVID-19 v celej nahote odhalila, ako záleží či skôr nezáleží štátu na kultúre a kultúrnosti. A to sa v podstate netýka len tejto politickej garnitúry, ale aj tých pred ňou. Pre slovenských politikov sú kultúra a kultúrnosť stále len akýmsi nechceným dieťaťom, ktoré je len a len na príťaž a ktorému oni nerozumejú, a preto ju ani nepotrebujú. Preto sa nemôžeme čudovať, že nefunguje tak, ako by mala nielen kultúra ako taká, ale ani kultúra politická, nefunguje umelecké školstvo, štátne umelecké inštitúcie, a to už nehovorím o vzájomnej (ne)komunikácii medzi týmito dvomi odlišnými svetmi a prostrediami.

Mnoho bežných ľudí si pritom môže povedať: Veď keď herci chcú, tak hrajú, členovia orchestrov si môžu na nástroje hrať – nik im to nezakazuje, podobne tanečníci môžu tancovať a maliari maľovať – tak kde je problém?

A práve to je to. Takto sa na umenie dá pozerať, keď vám stačí, že ho budete mať na insitnej úrovni, odliatky sadrových trpaslíkov a spievajúcich Jakubcov. Pokiaľ nemáte ambíciu kultúru a kultúrnosť dostať na vyššiu úroveň, a tým kultivovať aj ich prijímateľov – bežných ľudí. Realita je taká, že väčšina umelcov bojuje s existenčnými problémami, pretože každý, kto má rád umenie, ho nerobí pre peniaze, aby sa nabalil, ale dáva mu svoje srdce a obetuje mu všetok čas a častokrát aj zdravie. Zároveň je dôležité, aby takýto človek dokázal svojou činnosťou uživiť seba a svoju rodinu. Priznám sa, že keď vidím, ako sú ohodnotení umelci v Slovenskom národnom divadle, v akých platových tabuľkách a triedach sa pohybujú, tak mi je z toho smutno. Nemusíte mi veriť, ale v akomkoľvek regionálnom divadle či orchestri, napríklad v susednom Rakúsku, či ako členovia strážnej služby na ktoromkoľvek parkovisku v Bratislave by si zarobili neporovnateľne viac. Takýto je reálny stav a do takéhoto marazmu umenie, umelcov a ľudí pôsobiacich v oblasti kultúry dostali a rozhodujú o ich oceňovaní tí, ktorí umeniu zvyčajne nerozumejú – lebo je pre nich väčšinou zložité, neuchopiteľné a komplikované.

Môže byť podľa vás kultivovanou krajinou taká, ktorej garantmi kultúrnosti a akejsi kultivovanosti sú stredoškoláci, podozriví z plagiátorstva vysokoškolských titulov, ktorí inteligenciu a vedcov nazývajú kuvikmi a múdrosáčmi, ktorí sú synonymum priemeru, či podpriemeru? Akýsi vyvolení, pre ktorých je častokrát už aj pojem politická kultúra len španielskou dedinou?

Politická kultúra a uvedomovanie si kultúry a kultúrnosti sú na Slovensku naozaj vo veľmi zlom stave. Zrejme je to tým, že ako som už spomínal, sa nachádzame v období puberty spoločnosti a štátnosti…

… no to sa v nej nachádzame už niekoľko desaťročí…

Potom vidím jediné východisko – musí prísť nová generácia politikov, vzdelaných, kultivovaných a rozhľadených, za ktorých vyjadrenia, postoje a činnosť sa nebudeme musieť potichu a niekedy aj nahlas hanbiť. Žiaľ, ako to vnímam nielen u nás, ale aj v zahraničí, akosi sa všade rozmáha nešvár netradičných, nových, častokrát insitných politikov. Aj preto by som sa radšej, než rôznymi politickými altruistami a nebezpečnými populistami, do budúcna inšpiroval napríklad Nemeckom a jeho politickými tradíciami a politickou kultúrou. Vyžiada si to nejaký čas, ale verím, že raz zmena k lepšiemu nastane aj u nás.

To si však budeme musieť na kultúrnosť a kultivovanosť počkať najmenej jednu generáciu…

To minimálne, no pokiaľ budeme trpezliví, zmena nastane. Veď si len uvedomte, aký sa urobil pozitívny posun od čias divokých deväťdesiatych rokov počas obdobia vlády Mečiara. Samozrejme, každý môžeme mať výhrady, ale posun a zmena tu nastala. Pokiaľ budeme dôslední, trpezliví, pokiaľ budeme vyvíjať neustály tlak na politikov, kontrolovať ich, pokiaľ nebudeme apatickí a nihilistickí, ale naopak im budeme denno-denne nastavovať zrkadlo, verím, že sa jedného dňa dočkáme aj politikov, na ktorých budeme hrdí a ktorí budú mať náš prirodzený rešpekt. Napokon, pani prezidentka je najlepším dôkazom reálnosti tejto vízie. Je to síce politička, s ktorou časť obyvateľstva nemusí sympatizovať, no drvivá väčšina je hrdá, že nás reprezentuje a že sa za ňu – na rozdiel od iných politikov – nemusí hanbiť. Aj preto som presvedčený, že pokiaľ budeme trpezliví a dôslední, budeme mať takýchto Čaputových oveľa viac. 

Ste autorom a realizátorom úspešného projektu vysokokvalitného letného festivalu klasickej hudby Viva musica. Nakoniec ste bývalý hudobník, umelec a tak to chápem. Čo vás však viedlo k vytvoreniu a realizácie projektu IXPO, ktorý je najväčším technologickým festivalom inovácií, inteligencie, inšpirácií a interakcie na Slovensku? Predsa len, je to úplne iná, než kultúrno-umelecká sféra.

V určitom okamihu svojich aktivít som okrem hudobnej agentúry založil aj agentúru Viva events, v rámci ktorej som sa začal venovať reálnemu podnikaniu. Posunul som sa tak o úroveň vyššie a využíval som to, čo som sa pri hudobnom festivale naučil. A taktiež som pochopil, že festival ako taký nemôže byť z dlhodobého hľadiska ziskový, nedokáže generovať dostatočné množstvo finančných prostriedkov, aby sa z toho uživila firma a ľudia v nej. Žijeme totiž na Slovensku, a nie v Rakúsku, Nemecku či Švajčiarsku. A tak, hoci ma hudobný festival dlhodobo napĺňal pocitom šťastia, sme sa museli aj s mojim tímom spolupracovníkov posunúť ďalej, výsledkom čoho bola založená spomínaná eventová agentúra. V rámci nej som sa mnohým zručnostiam, z ktorých viaceré využijem a zúročím aj v súčasnej pozícii. V určitom bode podnikania ma začali intenzívne zaujímať nové technológie, problematika kryptomien, umelej inteligencie. Snažil som sa okolo toho naštudovať všetko možné, čo sa dalo, až to dospelo do stavu, že som tomu dal formu. Tak vznikol zážitkový, pomerne širokospektrálny vzdelávací event IXPO, pomocou ktorého sa mohli hľadať odpovede na viaceré – najmä v súčasnosti atraktívne otázky. Nakoniec na Tyršovom nábreží v Bratislave v stane obrovskom takmer sedemtisíc štvorcových metrov zrealizovali jedinečný projekt, ktorý počas jediného víkendu navštívilo vyše 15-tisíc ľudí, ku ktorým sa prihovorilo vyše 100 rečníkov a približne 64 vystavovateľov. Bol to neskutočný úspech.

Podľa vašich slov ste sa v rámci svojich doterajších organizačno-podnikateľských aktivít naučili pracovať s partnermi, mecenášmi projektov, ktoré ste realizovali. Národné divadlo je inštitúcia, ktorá je stále odkázaná na štátne dotácie, na vyrovnávanie dlhov z minulosti. Zaujímalo by ma, či sa dá na Slovensku v našich podmienkach – pretože iné podmienky sú v krajinách Európy, Ázie či v Zámorí – zabezpečiť existenciu a dôstojné fungovanie aj inak, než čakaním na dotáciu od štátu. Je možné SND oživiť aj iným formám financovania a dostať ho tak na vyššiu úroveň, než na akej sa nachádza dnes?

Určite sa dá, no nemyslím si, že vo vyspelej Európe funguje v rámci inštitúcie porovnateľnej s formátom nášho národného divadla iný model, než ten, aký máme my. Sme jednoducho kultúrna ustanovizeň, ktorá je dotovaná štátom a ktorá si na svoju existenciu privyrába predajom vstupeniek. Aj vo svete je bežným štandardom, že približne jednu pätinu financií si na svoju činnosť divadlo zarobí samé. Tak tomu je aj v prípade SND, v rámci ktorého boli príjmy z jednotlivých scén nerovnomerné, ale v súčte dávali ako celok približne spomínanú pätinu príjmu.

Na druhej strane však tlak na vyššie zárobky samého divadla môže znamenať riziko zníženia kvality ponúkaných titulov. Je totiž všeobecne známe, že to, čo je medzi širokými masami obľúbené, ešte neznamená, že to musí byť aj kvalitné a hodnotné…

A o to tu ide. Národné divadlo musí byť v prvom rade lídrom a etalónom umeleckej kvality krajiny. Akousi pomyselnou výkladnou skriňou stavu a úrovne kultúry a kultúrnosti štátu. Aj preto nie je prvoradou úlohou národného divadla divákom podliezať, ponúkať sa im, ale byť platformou, ktorá návštevníkom umožňuje naučiť sa a prežiť čosi nové, ojedinelé, umelecky výnimočné a kvalitné. Divák by si tak v jeho priestoroch mal prežiť svoju vlastnú, častokrát intímnu katarziu. Jeho prítomnosť v tejto národnej kultúrnej ustanovizni by mala byť pre každého jej návštevníka výzvou prežiť niečo tak emocionálne a umelecky silné, čo bude v ňom rezonovať ešte niekoľko dní. To je úloha a aj moja vízia národného divadla.

V umení ako takom, a pri divadle zvlášť, môžeme vidieť viaceré formy a podoby stvárnenia umeleckej témy – klasické, alternatívne, stand-upové či experimentálne. Vidíte v rámci národného divadla priestor aj pre takého liberálnejšie a širokospektrálnejšie poňatie umenia?

Myslím si, že na tieto formy slúžia iné scény a platformy. Považujem sa za pomerne mladého človeka, no v tejto otázke pohľadu na „tvár“ národného divadla som zástancom jeho konzervatívnejšej, nemennej podoby. Aj pomocou nej sa dá nastaviť zrkadlo spoločnosti – predovšetkým cez činohru. Národné divadlo by sa malo obklopiť tými najlepšími z najlepších a tým nemyslím len umelcov, ale aj manažérsky tím a všetkých spolupracovníkov. Nemôže sa stať, že komunikácia v rámci ustanovizne, alebo aj komunikácia ustanovizne so zriaďovateľom nefunguje a bude založená len na negatívnom kto z koho. Potom sa nemôžeme čudovať časti verejnosti, že aj napriek neznalosti problematiky má názor, že umelci sú len „banda darmožráčov žijúca si na vysokej nohe ničnerobením, z daní a plodov práce pracovitého ľudu.“ Toto je demagógia, ktorá v 21. storočí by už nemala mať miesto ani pri diskusii v zariadení piatej cenovej skupiny. V skutočnosti totiž máme v národnom divadle mnohých výnimočných a špičkových umelcov, bardov, ktorí tak milujú svoje remeslo a sú mu bezhranične oddaní, že sa s ním chodia podeliť s divákmi za neraz až smiešne peniaze. Verte mi, nik zo zboru, činohry, opery a baletu tu nie je pre to, aby v SND raz zbohatol…

V čom, aj na základe vašich doterajších zistení, vidíte gordický uzol riešenia situácie, do ktorej sa SND za uplynulé rok dostalo?

Na to, aby sa národné divadlo dostalo do úspešného cieľa, potrebuje v prvom rade vyriešiť základnú vec – dialóg s ministerstvom. Nám na to, aby sme dokázali normálne existovať, chýba v rozpočte už len pár miliónov. Na tomto mieste by si neznalý či nepozorný čitateľ mohol povedať, prečo sa v čase pandémie majú vyhadzovať peniaze na kultúru. Takto sa však na problematiku kultúry a pôsobenia národného divadla  v kultúrnom kontexte tejto krajiny pozerať nemôže.

Koľko teda potrebuje vaše divadlo, aby ste to dokázali v pohode – aj keď hoci čo len trochu s odretými ušami – zvládnuť?

Aby sme dokázali garantovať aspoň také predstavenia, aké bolo doposiaľ, sa potrebujeme pohybovať s finančným rozpočtom na úrovni 25 až 26 miliónov eur ročne. V takom prípade vieme garantovať minimálne takú úroveň, ako sa od národného divadla očakáva. Je potrebné si uvedomiť, že sme prvou scénou a stále sme ňou aj boli. V súčasnosti disponujeme od ministerstva kultúry s rozpočtom na tento rok  vo výške 16,8 milióna eur, z ktorých však musíme navyše vykryť aj pohľadávky z minulého kalendárneho roka. Našou prvoradou úlohou je teda presvedčiť ministerstvo kultúry a financií, že na to, aby sme vedeli garantovať normálny chod a stav predstavení národného divadla, ako aj chod a platy zamestnancov, potrebujeme len v tomto roku okolo 30 miliónov eur. Zároveň tiež musíme vyriešiť mizerné ohodnotenie či skôr podhodnotenie umeleckých zložiek, z ktorých sú na tom najhoršie tanečníci baletu.

Zrejme v najbližšom období národnému divadlu nehrozí, že by realizovalo nejaké nové, nákladné premiéry inscenácií, či nebodaj uviedlo špičkových hosťujúcich zahraničných umelcov svetových kvalít na svojich doskách…

To ani najmenej. My sa dnes nebavíme o tom, či pozveme do národného divadla napríklad Annu Netrebko, ale či vôbec dokážeme zaplatiť našich ľudí – a to tak umelcov, ako aj ostatných pracovníkov, aby sme mohli ponúkať kvalitný produkt a umenie. A tiež, aby oni sa mohli prezentovať ako hrdí členovia národného divadla a nemuseli po večeroch a vo voľnom čase kšeftovať, tancovať vo Viedni, hrať po baroch, brať akékoľvek privátne eventy, či účinkovať v často kvalitou sporných televíznych sitkomoch a seriáloch – len aby mali na prežitie. V parížskej Comédie-Française, jedinom francúzskom štátnom divadle, hrajú špičkoví herci, ktorých ste nikdy nevideli hrať v televíznych seriáloch, pretože oni sú predsa herci Comédie-Française! Oni to nepotrebujú, ich povolaním je odvádzať maximálnu hereckú kvalitu v divadle, ktorého majú česť byť členmi, pričom sa možno objavia v niektorom filme. Aj to len sporadicky. Tento štatút, takúto hrdosť k tomu, čo umelec robí a kde to robí, by sme raz chceli dosiahnuť aj u nás.Na to je však potrebné nastaviť systém, a tiež dosiahnuť to, aby si potrebu takéhoto fungovania vecí uvedomil v prvom rade štát a jeho predstavitelia a nevyhadzovali zbytočne milióny eur tam, kde to netreba – napríklad na nekvalitné antigénne testy, ktorými by premiér tejto krajiny podľa svojich slov nedal testovať ani svojho vlastného psa.

Žiaľ, ako aj pri všetkom ostatnom sa ukazuje, že všetko je len otázka financií, a tých, ako zvyčajne, niet…

Nám ide o to, aby sa nastavil normálny cyklus financovania. Taký, v rámci ktorého sa nebudú počas roka musieť robiť ďalšie a ďalšie dodatky a dodatočne pýtať ďalšie a ďalšie peniaze na dofinancovanie sezóny. V súčasnosti sme vo finančnej situácii, v akej sa SND nachádzalo pred desiatimi rokmi. Veríme, že kompetentní si to uvedomia, že nájdeme s ministerstvom kultúry spoločnú reč, pretože akonáhle pomôžu vytvoriť pre národné divadlo lepšie podmienky, odrazí sa to aj v lepších výkonoch, vyššej návštevnosti a následne aj vyšších príjmoch z predaja predstavení. My nepotrebujeme chodievať po rozumy do Ameriky či Japonska, stačí sa pozrieť, ako to dokážu robiť naši susedia vo Viedni, či Prahe. Momentálne nastavujeme krízový manažment riadenia, spúšťame potrebné kontrolné a riadiace procesy aj s prihliadnutím na pandemickú situáciu, pracujeme na tom, aby hospodárenie národného divadla bolo transparentné a úplne otvorené voči ministerstvu. Aj preto veríme, že sa po tom všetkom a po absolvovaní korektnej, pragmatickej a vecnej diskusii s rezortom kultúry a financií, nakoniec aj tohtoročný rozpočet zvýši nie nárazovo, ale systémovo. Tak, aby sa veci už konečne začali aj vo vzťahu k národnému divadlu robiť transparentne a profesionálne, ako sa robiť majú, a nie čiastkovo, improvizovane. Financie, tak ako sú schválené, vystačia národnému divadlu do júla, maximálne augusta. Aj preto je potrebné dotiahnuť tohtoročné vykrytie reálneho rozpočtu. V prípade, pokiaľ sa to nepodarí a pokiaľ sa rozhodne, že sa akékoľvek ďalšie potrebné financovanie bude naďalej len plátať z mesiaca na mesiac, nevidím dôvod, aby som ja ako aj môj manažment naďalej zotrvávali vo funkciách. Verte mi, my problém so zložením funkcií a následným uplatnením sa v inom pôsobisku mať nebudeme. 

V minulosti sa objavili aj názory, že by sa národné divadlo malo rozdeliť na dva či tri samostatné právne subjekty, aby napríklad činohra nedoplácala na operu či balet. Ste tejto myšlienke naklonený?

Zachytil som aj tieto úvahy, no podľa mňa sa to nedá reálne a najmä racionálne zrealizovať. Je pravdou, že trojsúborových divadiel nie je vo svete mnoho, no podľa mňa to u nás má svoje opodstatnenie. Netvrdím, že by nebolo možno z ekonomického hľadiska pre činohru momentálne výhodnejšie, keby existovala oddelená od baletu a opery, ale je potrebné si uvedomiť, že boli pred pár rokmi obdobia, keď naopak opera, či balet ťahali činohru. A okrem toho, disponujeme obrovskou budovou národného divadla, spoločnou pre všetky tri súbory. Aj preto nie je akákoľvek diskusia o možnom odčleňovaní sa momentálne na mieste. Jednoducho, musíme brať ako fakt, že nateraz všetky tri súbory spájajú ak nie práve priateľské citové väzby, tak minimálne spoločné priestory, elektrika, technická prevádzka či účtovníctvo…

Napriek svojmu veku máte za sebou už zaujímavú kariéru umelca, hráča orchestra, garanta projektu festivalu klasickej hudby, manažéra eventovej firmy či autora projektu venovanému technológiám a umelej inteligencii. V súčasnosti ste generálnym riaditeľom SND. Ste ambiciózny človek a tak ma zaujíma, či ste sa zamysleli nad tým, kde sa ocitnete o pár rokov, keď sa skončí vaša anabáza v národnom divadle. Bude pre vás výzvou politika, kreslo ministra kultúry, alebo plánujete žiť život obyčajného skromného rentiéra?

No tak to posledné asi ťažko, pretože ako riaditeľ národného divadla až také peniaze nezarábam. Ale vážne – som človek, ktorý neplánuje dlhodobo. Momentálne je mojím cieľom počas najbližších piatich rokov zrealizovať moju víziu, pre ktorú som bol v rámci výberového konania na tento post vybratý. Nemám totiž na pláne, napriek zložitej situácii, z tohto boja utiecť.

Čiže sa nezopakuje únava materiálu, keď sa stretnete s folklórom prístupu štátu ku kultúre a národnému divadlu, a po dvoch rokoch nezutekáte do súkromného sektoru?

Pokiaľ bude prebiehať diskusia a dialóg z ministerstvom kultúry ako zriaďovateľom národného divadla zmysluplne a moje zotrvanie bude dávať zmysel, nemám najmenší dôvod odchádzať. Mám cieľ priniesť tejto ustanovizni nielen dofinancovanie, ale aj následne kvalitnú implementáciu peňazí do procesov. To je môj najbližší plán. Nad ničím iným momentálne neuvažujem. A čo sa týka vašej narážky na politiku, priznám sa, že tá ma momentálne neláka. Hoci, nevylučujem, že ak sa raz v našej krajine zmení politická kultúra a na politickej scéne sa objavia subjekty, ktoré to budú myslieť vážne aj s kultúrou, tak netvrdím, že nad tým nebudem minimálne rozmýšľať. Ale to sa, aj vzhľadom na slovenské reálie, pohybujeme momentálne v rovine sci-fi. Takže, teraz som manažérom v oblasti kultúry a umenia, cítim sa tu na správnom mieste a plánujem svoje vízie, pre ktoré som získal svoj mandát v čo najväčšej miere zreálniť.

Vnímate sa ako pragmatický manažér, vizionár, workoholik alebo, aj vzhľadom na vaše umelecké začiatky, ako rojko a fantasta?

Rojkom v žiadnom prípade nie som, skôr by som o sebe povedal, že som realista, stojaci nohami pevne na zemi, miestami príliš tvrdohlavý, no v každom prípade pracovitý človek, ktorý miluje výzvy. Z tohto pohľadu vnímam aj svoju úlohu a poslanie v národnom divadle. Vidím tu už na letmý pohľad kvantum dlhodobo neriešených problémov, problémov v otázke financovania, nastavenia ľudí, nedostatočnej práce s efektivitou niektorých manažérskych pozícií. Tým, že sa tu celé roky problémy neriešili, ale len zametali pod koberec, sa nepriamo zhoršili aj pracovné a medziľudské vzťahy. Takmer úplne absentuje akási spoločná solidarita, lojalita, sympatia a ľudská previazanosť umeleckej, administratívnej a manažérskej zložky. Nechcem byť patetický, ale svoje poslanie teda vidím predovšetkým v sfunkčnení a poľudštení spomínaných interpersonálnych vzťahov, vybudovaní dôstojného sociálneho statusu, pretože od človeka, ktorý je za svoj talent, drinu a kvalitne odvedenú prácu podpriemerne ohodnotený, nemôžete chcieť akúkoľvek lojalitu a pochopenie s vami naplánovanými reformami. Aj preto verím, že pokiaľ sa mi spolu s mojím tímom spolupracovníkov podarí postupne, krok po kroku naštartovať plánovaný proces zmien úspešne, budú aj ľudia, pracujúci a účinkujúci v národnom divadle cítiť hrdosť, že sú súčasťou čohosi výnimočného. Prostredia a procesov, ktoré výraznou mierou povznášajú nielen ducha, kultúru a kultivovanosť ľudí, ktorí túto výkladnú skriňu slovenského umenia navštívia, ale aj spoločnosti ako takej.

Dovoľte mi na záver trochu šteklivú otázku. Ste úspešný manažér, ktorý vie nielen teoreticky, čo to znamená diverzifikovať portfólio, ale aj prakticky. Dokázali ste totiž diverzifikovať starostlivosť a východu vašich štyroch detí na dve matky. Ide o nejakú pravidelnú periódu, numerickú symboliku, násobok dvoch, alebo čisto len o náhodu? Alebo, opýtam sa inak. Je si vami vaša partnerka Adriana Kučerová istá, nakoľko tak, ako s exmanželkou, máte už dve deti aj s ňou…

Myslím si, že áno. Vo svojom živote už ďalšiu výmenu životnej partnerky neplánujem. V Adrianke som našiel úžasnú ženu, partnerku a matku našich detí a viem, že už nikdy lepšiu nenájdem. A čo sa detí týka, priznám sa, že ďalšie dieťa si ani veľmi neviem predstaviť. Hoci, Adrianka chce ešte dcérku, tak nevylučujem, že sa nakoniec ešte raz nechám prehovoriť… (úsmev)