Americký expert: Až 77 percent mladých Američanov by armáda neprijala. Jedna čínska lodenica vydá za všetky naše

Ako je na tom americké námorníctvo v prípade ďalšej vojny v Tichomorí? Má dostatok lodí a ľudského kapitálu? Paralelu s obdobím druhej svetovej vojny ponúka jeden z najpovolanejších, William Toti.

Tento spisovateľ, kapitán amerického námorníctva vo výslužbe, bývalý komodor ponorkovej eskadry 3 na základni Pearl Harbor a plánovač operácií dáva do kontrastu pripravenosť amerického námorníctva pred druhou svetovou vojnou a amerických námorných síl v súčasnosti. Vracia sa pritom k 7. decembru 1941 – k útoku cisárskeho Japonska na americkú základňu Pearl Harbor.

Ako zdôrazňuje, admirál japonského cisárskeho námorníctva Isoroku Jamamoto v skutočnosti nikdy nepovedal: „Obávam sa, že sme prebudili spiaceho obra.“ Je to je výmysel scenáristu filmu z roku 1970 Tora! Tora! Tora!, upozornil Toti. Ale ak by to Jamamoto naozaj povedal, mal by pravdu.

Podľa Totiho sa mylne hovorí, že až po útoku na Pearl Harbor sa americké komerčné lodenice pustili do budovania námornej flotily. Pravda je taká, pripomína, že budovanie námorných síl sa začalo ešte pred začiatkom vojny, a to s vedomím, že Spojené štáty budú musieť rýchlo konať, aby sa pripravili na vojnu, ktorú mnohí Američania považovali za nevyhnutnú.

„Americkí lídri si vtedy uvedomovali nebezpečenstvo a na rozdiel od dnešných lídrov s tým niečo urobili,“ prízvukuje kapitán vo svojom článku v denníku The Hill.

V tejto súvislosti spomína zákon o expanzii námorníctva (Naval Expansion Act) z roku 1938, ktorý presadil demokratický prezident a demokratický Kongres po tom, čo musel prekonať izolacionistickú zotrvačnosť Republikánskej strany. A práve tento krok odštartoval ďalšiu výstavbu lietadlových lodí triedy Yorktown a Essex, ako aj bojových lodí triedy North Carolina and South Dakota, a to niekoľko rokov pred útokom Japoncov.

Trpká súčasnosť

V porovnaní s vtedajšou silou je však dnešné americké námorníctvo o polovicu menšie, ako by malo byť, ak chce bojovať v Tichomorí, varuje Toti.

„Zatiaľ čo mnohé z našich lodí majú vysokú spôsobilosť, počet našich lodí je taký malý, že túto výhodu neutralizuje. Žiadna loď bez ohľadu na svoje schopnosti nemôže byť súčasne na dvoch miestach. Okrem toho mnohé lode, ktoré sme postavili za posledných 20 rokov, boli skonštruované v domnienke, že jedinou hrozbou, ktorej budeme v budúcnosti čeliť, je primitívny, ale násilný terorizmus,“ poznamenal.

Výsledok je podľa neho ten, že USA postavili triedu lodí Littoral Combat Ships (pobrežné bojové lode), ktorú námorníci posmešne označujú ako „little crappy ships“ (malé mizerné lode), pretože vo vojne s Čínou by nevydržali zrejme ani 20 minút. A preto, zdôrazňuje Toti, ich sotva možno klasifikovať ako „bojové“ lode.

„Čo sa týka stavby lodí, efektívne sme vykastrovali naše rozsiahle portfólio lodeníc. Počas druhej svetovej vojny mali USA viac ako 50 lodeníc, ktoré mohli prispievať k vojnovému úsiliu. Dnes máme menej ako 20 lodeníc a všetky sú veľmi staré. Len jedna z moderných čínskych lodeníc má väčšiu kapacitu ako všetky americké lodenice dokopy,“ upozornil.

Táto kríza podľa jeho mienky spôsobuje, že námorní experti vyzývajú na prijatie zákona o lodiach (ship act) podobne ako v prípade nedávneho zákona o čipoch (CHIPS Act), ktorého cieľom je podporiť návrat výroby počítačových čipov do Spojených štátov.

Nespôsobilí do zbrane

Čo sa týka ľudských zdrojov, píše kapitán, po útoku na Pearl Harbor úrady zintenzívnili úsilie o nábor do ozbrojených síl. V priebehu vojny tak slúžilo v armáde viac ako 16 miliónov Američanov – viac ako jeden z desiatich. Väčšinu mladých Američanov tvorili vtedy farmári alebo robotníci, z ktorých bolo možné vybudovať armádu.

„Na porovnanie,“ pokračuje kapitán, „štúdia Pentagónu z roku 2020 uvádza, že 77 percent Američanov vo veku 17 až 24 rokov by nesplnilo podmienky pre prijatie do vojenskej služby, pretože majú nadváhu, užívali drogy alebo majú duševné či fyzické zdravotné problémy. Neviem, aké percento čínskej mládeže by bolo diskvalifikované z vojenskej služby, ale som si celkom istý, že by to nebolo 77 percent. A, samozrejme, vychádzajú z populačnej základne viac ako miliardy ľudí.“

Kto je teraz spiaci obor?

To však podľa Totiho neznamená, že Američania nemôžu vyhrať vojnu s Čínou: „Všetko je to o tom, aké veľké riziko sme ochotní prijať. Ako ukazujú dejiny, naposledy po ruskej invázii na Ukrajinu, vo vojenskom konflikte je toľko nehmotných vecí, že niekedy zvíťazí bojovnosť, ktorá by mala prehrať na papieri.“

Ale ak ide o životy ľudí, exkomodor nepovažuje za najlepšie spoliehať sa na nehmotné veci. Preto ho dosť skľučuje počúvať, že v čase, keď USA riskujú ďalšiu vojnu v Tichomorí, je na stole opäť otázka znižovania rozpočtu námorníctva.

Toti svoj text uzatvára otázkou: „Koniec-koncov, ak pripustíte, že vyhliadky na vojnu v Tichomorí sú opäť reálne, každá z tých amerických predností, ktoré uvádzam vyššie, sa odvtedy presunula na nášho potenciálneho protivníka, Čínu. Kto je teda teraz spiacim obrom?“