Päť tipov pre šťastné spolužitie a rast lásky v manželstve

Tým najdôležitejším poznaním na ceste k budovaniu životaschopných vzťahov je azda uvedomenie si, že v otázke lásky nie sme iba bábky v rukách osudu. Práve naopak, my sme tí najvplyvnejší aktéri na ceste za láskou a hodnotnými vzťahmi. Prevziať zodpovednosť za naše vzťahy a žiť pravdu o tom, že dokážeme meniť a ovplyvňovať svoje prostredie tak, aby sa stávalo bezpečným pre nás i pre tých, ktorých milujeme, je prvým krokom k víťazstvu.

Poznanie pravdy o sebe i o tom druhom

„…a poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 32) 

• Nespočetne veľakrát som sa ho snažila zmeniť. 
• Chcela by som, aby to bolo znovu také ako kedysi.
• Keď sme sa dali dokopy, bol úplne iný. 

Podobné vety počuť v prvopočiatkoch manželstva veľmi často. Prezrádzajú postoj, ktorý sme zaujali voči partnerovi, ale ešte viac postoj, ktorý máme sami voči sebe. Je to postoj obete namiesto postoja víťaza.

Základným pilierom pre rast každého vzťahu, o to viac manželského, je poznanie pravdy o sebe samom a o partnerovi, s ktorým sme sa rozhodli kráčať životom. Toto skutočné poznanie sa, akési súznenie duší, prichádza ihneď po uzatvorení manželstva iba veľmi zriedka. Väčšinou mu predchádzajú roky spoločného života, radostí i starostí a vzájomného nosenia bremien. Pravda o sebe nám pomáha prijať a zamilovať sa do pravdy o človeku vedľa nás. Často aj napriek tomu, že toto hlbšie poznanie nemusí byť vždy na prvý pohľad vábivé či dokonca príjemné. Sebaprijatie a láskavá akceptácia svojich kladných i záporných súčastí charakteru je základom pre lásku a prijatie manželových/manželkiných charakterových čŕt. 

Zomieranie sebe samému 

„Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20) 

• Už ďalej nevládzem. 
• Je toho na mňa príliš veľa. 
• Chcem byť skutočne šťastná a vidieť, že aj manžel je šťastný. 

Hľadanie šťastia v akomkoľvek vzťahu je mýtus. Čím skôr človek začne žiť pravdu o šťastí, ktoré nezávisí od nikoho a ničoho stvoreného, tým skôr objaví vnútorný pokoj a naplnenie v bytí samotnom. Táto pravda má zároveň moc uvoľniť partnera z akéhosi zovretia nezdravej závislosti. Životné šťastie závislé na tom, kým sme v Bohu, nepodlieha vplyvu okolností, nemožno ho stratiť pod náporom búrok života, ak je hlboko zakotvené v poznaní, kým je sám Boh pre nás. 

V manželstve, ale tiež vo vzťahoch všeobecne, vieme dať len toľko, koľko sami máme. Preto zomieranie starým, nefunkčným formám bytia, zomieranie nezmysluplným presvedčeniam a škodlivým zvykom je súčasťou niečoho veľkého a nádherného, čím sa náš vzťah môže stať. Do čoho sa obaja spolu môžeme znova narodiť. 

Darovať sa a prijať 

„Zavolal svojich učeníkov a povedal im: ‚Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.’“ (Mk 12, 43 – 44) 

• Tak veľmi by som ho chcela hlbšie poznať. 
• Niekedy neviem, čo si skutočne myslí.
• Je ticho práve vo chvíli, keď ho túžim najviac počuť. 

Túžime vidieť, že aj naša polovička má radosť a obľubu v spoločne strávenom čase. Tak ako my sa tešíme zo sviatočných i bežných dní, rovnako tento postoj očakávame aj od nášho životného partnera. Nie vždy však od neho dostávame lichotivú odozvu. Vzájomné prepojenie a partnerská hĺbka môže pre každého znamenať čosi iné. Najlepším spoločníkom na ceste k poznaniu toho, čo robí tomu druhému radosť, je rozhovor, láskavá pozornosť, odhodlanie darovať sa taký, aký som, a tiež prijať pravdu o tom, aký je môj partner. Prijatie vždy otvára bránu k intimite a úprimnosti.

Princíp darovania sa však nespočíva v akomsi nadbytočnom bohatstve, v presvedčení: „Ja mám toho tak veľa a ty nič, preto ti to chcem dať.“ Nie, princíp dávania sa spočíva práve v odhodlaní dať z toho, čo chýba nám samým. Znie to azda paradoxne, no dôvernosť, s akou ponúkneme svoje tri groše, svoje „to posledné, čo nám zostalo“, vytvára obojstranné bohatstvo a rozmnožuje požehnanie tak, ako Ježiš nadprirodzene rozmnožil päť chlebov a dve ryby. Chudobná vdova, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice posledné mince, ktoré mala, dala najviac, pretože dala zo svojho posledného. 

Daruj z nedostatku. To je výzva pre absolútne nový spôsob uvažovania a začiatok na ceste viery v Božie požehnanie a dostatok všetkého toho, čo nám teraz chýba. 

Spoločne sa radovať, spoločne smútiť 

„Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.” (Kaz 3, 1) 

„Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.“ (Kaz 1, 3) 

• Tak rada vidím, keď sa spolu smejeme.
• Verím, že smiech skutočne lieči.
• Chcela by som, aby sme spojili sily. Aby sme boli na to všetko dvaja. 

Bezpečná milujúca náruč nie je tá, do ktorej môžeme vložiť len to dobré. Je to miesto, kam sa môžeme vždy vrátiť, vyplakať sa či spoločne zasmiať nad tým, čo nás postretlo. Manželstvo nie je iba miesto plné dokonalých dekorácií a voňavých ozdôbok. Je to často miesto bolesti, pravdy a hojenia rán. Najväčším darom manželstva preto nie je akési dokonalé vákuum, ale naopak, prostredie, v ktorom naša láska môže rásť za akýchkoľvek životných okolností. Je to miesto dôvery namiesto dokonalosti. Je to miesto pravdy namiesto falošných presvedčení. Je to miesto prijatia namiesto odsúdenia. Božia náruč, do ktorej sa môžeme kedykoľvek ukryť, bude naveky tým najdôveryhodnejším obrazom toho, ako sčasti môže vyzerať naša milujúca náruč manželstva. Obraz lásky, do ktorej môžeme deň za dňom vrastať. 

Rovnako ako obdobia tanca, osláv a spoločnej radosti aj spoločný smútok, strádanie, hľadanie a nachádzanie je tým, čo buduje naše vzájomné prepojenie v manželstve.

Nestrácať nadhľad 

„A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska.“  (1 Kor 13, 13) 

• Niekedy sa v tom celom strácam. 
• Je toho toľko, že už ani sama neviem, čo je najdôležitejšie.
• A pri tom všetkom by som si najradšej len tak sadla a iba bola. 

Stane sa, že pod tlakom každodenných povinností prichádzame do bodu absolútnej únavy alebo dokonca vyhorenia vo vzťahoch, v práci alebo v starostlivosti o deti a domácnosť. Práve to sú chvíle, kedy nás Ježiš rovnako ako Martu vyzýva nechať všetko tak a iba sa posadiť k jeho nohám. Pozýva nás odpočívať v absolútnej dôvere, že On má všetko pevne vo svojich rukách. Vo vedomí, že v nich je všetko dianie nášho života, i my sami sme v tom najväčšom bezpečí. Je to čas získavania nového uhla pohľadu, posilnenia viery v jeho všemocnosť, dobrotu, ale tiež čas priznania si obmedzenosti svojich vlastných síl. Moment zastavenia sa a načerpania nových síl napriek búrlivým okolnostiam je kľúčovým pre získanie ďalších víťazstiev na ceste vpred. 

Každý rast potrebuje fázu zakorenenia sa a čerpania živín. Rovnako aj my potrebujeme v pokore pred Tým, ktorý sám má moc nad všetkým, zdvihnúť ruky (možno ako malé dieťa) a dovoliť mu nechať sa v náručí preniesť ponad obzor toho, čo sa nám javí ako realita dní. Získať nadhľad nad ťažkosťami života a nový, kreatívny pohľad na ich riešenia. 

Lebo napriek okolnostiam, zdarom i pádom manželstva je tou najdôležitejšou hnacou silou, zázračnou ingredienciou a základným stavebným materiálom láska. Cesta k nej je kultivovaním pôdy pre vzájomný rast a tvorbu bezpečného miesta pre naše manželstvo.