V porovnaní so svojím horlivým bratom Edwardom sa Alžbeta I. sebavedome považovala za umiernenú v náboženských otázkach; boli to predsa otravní katolíci, ktorí rozpútali kultúrnu vojnu tým, že sa bránili každej inovácii a svoje svedomie stavali nad zákony krajiny.

Viac:

Toto je zlatý vek mučenia, oveľa krutejšieho než čokoľvek, čo vymysleli v stredoveku: Mortimer zdôraznil, že "niektoré extrémne krutosti, ktoré si zvyčajne spájame so stredovekým svetom, sú v skutočnosti bežnejšie za Alžbetinej vlády". V londýnskom Toweri sa na kňazov používalo sedem druhov mučenia, medzi nimi žalár (kde sa človek nemôže vzpriamiť), škripec, mrchožrútova dcéra (železný kruh, ktorý spojí hlavu, ruky a nohy, až kým nevytvoria kruh), niečo veľmi kruto znejúce s názvom železná rukavica a reťaze a okovy.

Páter John Gerard, ďalší jezuita odvlečený do Toweru v roku 1597, opisuje: "Pripevnili tyč kolíkom, aby sa neskĺzla, a potom mi spod nôh odstránili prútený schodík jeden po druhom a nechali ma visieť za dlane a ruky spútané nad hlavou. Špičky mojich prstov sa však stále dotýkali zeme a museli spod nich odkopať zem. Henrich VIII. dokonca zaviedol varenie zaživa, ale Alžbeta – liberálka s krvácajúcim srdcom – ho zrušila.

Existuje aj peine forte et dure (z právnickej francúzštiny tvrdý a násilný trest), pri ktorom obeť, ktorá sa odmietne priznať, rozdrvia na smrť pod doskou, na ktorú sa položí sedem alebo osem anglických centov kameňa (350 až 400 kg). Na zvýšenie utrpenia sa pod chrbticu obete umiestni aj ostrý kameň. Najznámejšou obeťou tejto hrôzy je 29-ročná Margaret Clitherowová z Yorku z roku 1586. Mnohým katolíckym "zradcom" potom vystavili hlavy na verejnosti a návštevník hlavného mesta v roku 1600 by videl asi 30 z nich hniť pri Veľkej kamennej bráne na London Bridge.

Zintenzívnenie perzekúcie nijako nezastavilo nekonečný prísun sprisahaní proti kráľovnej Alžbete. V roku 1583 došlo k sprisahaniu Anthonyho Tyrella, Throckmortonovmu sprisahaniu a Parryho sprisahaniu. V roku 1585 bol v Sussexe zatknutý Gilbert Gifford a priznal sa k ďalšiemu plánu. Súhlasil, že sa stane dvojitým agentom, a poskytol veliteľovi špionáže Francisovi Walsinghamovi informácie o Babingtonovom sprisahaní, ktorého cieľom bolo zvrhnúť kráľovnú a nahradiť ju jej sesternicou Máriou, pričom všetci boli chytení a popravení v roku 1587 (samozrejme vrátane Márie.) Nie je teda prekvapujúce, že alžbetínsky režim vybudoval pod Walsinghamovým vedením pomerne účinnú sieť tajnej polície.

Štát bol paranoidný, ale medzitým už pápež otvorene vyzýval na zvrhnutie kráľovnej. Vzťahy s katolíckou cirkvou ešte zhoršila kniha Roberta Parsonsa De Persecutione Anglicana, obdoba Foxeho Knihy mučeníkov, ktorú čítali všade v Ríme.

V roku 1588 prišla Armada a po nej sa situácia, samozrejme, ešte zhoršila. V roku 1591 boli v každom grófstve zriadené komisie, ktoré mali skúmať vieru ľudí a testovať návštevnosť kostola. O dva roky neskôr bol prijatý zákon, podľa ktorého tí, ktorí sa mesiac nezúčastňujú na anglikánskych bohoslužbách, majú byť uväznení. Katolíci teraz nemôžu cestovať ďalej ako 5 míľ od domova pod hrozbou straty všetkého majetku. Ak chcú niekam ísť, musia sa zaregistrovať na miestnych úradoch a získať povolenie. Katolícke obyvateľstvo sa zmenšuje a čoraz viac sa sústreďuje na severe.

Tu je tweet, na ktorý odkazuje Ed. Vyzerá to tak, že najväčšia koncentrácia katolíckych mučeníkov v tomto období bola v Lancashire, najkatolíckejšej časti Anglicka... teda v okolí Liverpoolu:

Ešte jeden výňatok:

Nové náboženstvo uspelo tým, že svojho konkurenta vykreslilo ako neanglického, nevlasteneckého a cudzieho, ale keďže to bola doba veľkého politického násilia, kultúrna vojna sa väčšinou vyhrávala oprátkou a škripcom: v rokoch 1571 až 1603 bolo popravených ako zradcov približne 250 katolíkov; nespočetné množstvo ďalších bolo ožobráčených perzekúciou nižšej intenzity. Keďže život tejto zmenšujúcej sa minority sa zhoršoval, priemerný Angličan alebo Angličanka poznali čoraz menej otvorených katolíkov.

Spomienka na to, aká bola krajina kedysi, by sa začala vytrácať; sviatky, rituály, časy pred kázaním svätého písma by vymreli spolu s vyznávačmi starého náboženstva. Mladá generácia, ktorá vyrastala, by možno nevedela, že kedysi bolo veselo, a tí, čo boli na mocenských pozíciách, by im povedali, že to všetko je lož a je nebezpečné sa k tomu vracať. Spôsob života zanikol, čo bola daň za prehru v kultúrnej vojne.

Všetci môžeme ďakovať Bohu, že dni, keď v Anglicku kresťania zabíjali kresťanov, sú už dávno preč. Keď si však pomyslíme, že krutá anglikánska cirkev, ktorá vykonávala všetku tú perzekúciu, upadá do agónie pre Božie zámená a anglická katolícka cirkev Campiona, Mora a Fishera sa chýli ku koncu a zdobí svoje svätyne krížmi vyrobenými z poznámkových lístkov naaranžovaných tak, aby vyzerali ako dúhová vlajka Pride.

Spôsob života vskutku takmer umiera, čo je daň za prehru v neskoršej kultúrnej vojne.

Medzitým skvelý Douglas Murray informuje o tom, ako britská vláda vedie kultúrnu vojnu proti vlastným ľuďom tým, že ich prostredníctvom programu Prevent varuje pred niektorými knihami, ktoré by z nich mohli urobiť extrémistov – vrátane Murrayho vlastných. Výňatky:

Jednou z najzaujímavejších informácií je však to, čo odhalil o prechode Preventu k "pravicovému extrémizmu". Pretože nikdy, samozrejme, nebude stačiť, aby sa vládny program vytvorený na boj proti jednej forme extrémizmu zaoberal len touto formou extrémizmu. Je takmer nevyhnutné, aby ľudia, ktorí sa na ňom zúčastňujú, nadobudli pocit, že existujú aj iné formy "extrémizmu", na ktoré sa musia zamerať, a že je takmer bigotné sledovať konkrétnu vec, na ktorú boli zriadení. Takto sa ospravedlňuje veľký zbytočný vládny program.

V každom prípade sa ukazuje, že pokusy programu riešiť pravicový extrémizmus boli ešte neefektívnejšie ako niektoré pokusy riešiť islamský extrémizmus. Čiastočne je to preto, že program Prevent bol vedený ľavicovými aktivistickými skupinami ako Hope not Hate. Takéto skupiny sa dlhodobo domnievajú, že definícia krajnej pravice by mala zahŕňať napríklad mnohých ľudí, ktorí podporovali brexit. Od kampaní proti Národnému frontu a BNP sa tieto skupiny dostali ku kampani proti UKIP-u. Inými slovami, nakoniec sa snažili stigmatizovať názory, ktoré v mnohých prípadoch (napríklad v otázke brexitu a prisťahovalectva) zdieľala väčšina Britov. Celkom slušná šlamastika.

Viac:

Keď som tieto dokumenty videl prvýkrát, pocítil som akýsi dobiela rozpálený hnev. Potom som však čítal ďalej a videl som, že tí istí hlupáci financovaní daňovými poplatníkmi poskytujú zoznamy ďalších kníh, ktoré zdieľajú ľudia sympatizujúci s "krajnou pravicou a brexitom". Medzi kľúčové znaky toho, že ľudia spadli do tejto priepasti, patrí sledovanie televíznych seriálov Kennetha Clarka Civilisation, The Thick of It a Great British Railway Journeys. Musím opäť zdôrazniť, že si to nevymýšľam. Toto všetko bolo urobené za vaše a moje peniaze s cieľom zastaviť "extrémizmus" na týchto ostrovoch.

K dispozícii je aj zoznam historických textov, ktoré pre RICU predstavujú varovné signály. Patrí medzi ne Leviathan od Thomasa Hobbesa, Dve pojednania o vláde od Johna Locka a Úvahy o revolúcii vo Francúzsku od Edmunda Burka, ako aj diela Thomasa Carlyla a Adama Smitha. Na inom mieste RICU varuje, že k radikalizácii by mohlo dôjsť pri knihách autorov ako C. S. Lewis, J. R. R. Tolkien, Aldous Huxley a Joseph Conrad. Nežartujem, hoci sa zdá, že všetka satira je mŕtva, ale na zozname podozrivých kníh je aj 1984 od Georgea Orwella.

Keby len Británia mala toryovskú vládu, takéto veci by sa nikdy nestali! Počkať...

Podľa britského vládneho protiteroristického úradu ide o to, že akákoľvek literatúra, ktorá nabáda na lásku k Bohu, vlasti, nemarxistickej politickej filozofii a anglickej histórii, môže z ľudí urobiť násilných pravicových šialencov. Toto, samozrejme, robí aktivistická ľavica aj Američanom – ale vláda USA s tým, aspoň zatiaľ, celkom nesúhlasí. Zatiaľ.

Článok pôvodne vyšiel v denníku American Conservative. Všetky práva vyhradené.