Civilizácia a svetlo patria k sebe rovnako ako na druhej strane tma a barbarstvo

Tma, ktorá panuje pri nedostatku elektriny, akoby bola zároveň symbolickým oznámením, kam sa juh afrického kontinentu uberá: civilizácia a svetlo patria k sebe a rovnako k sebe patrí tma a barbarstvo. Súčasťou toho barbarstva sú aj úplne konkrétne činy. Šéfa národnej energetickej spoločnosti ESKOM Andrého de Ruytera, ktorého na čelo firmy menovali preto, aby aspoň trochu skrotil prebujnenú korupciu, sa v decembri minulého roka niekto pokúsil otráviť kyanidom.

Je až pozoruhodné, ako málo toho o Južnej Afrike počujeme v médiách. Ak sa aj niečo spomína, tak najčastejšie v kontexte voľného zoskupenia štátov BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), ale sama osebe nepripútava žiadnu pozornosť. Otázka je, do akej miery je to úmyselné mlčanie.

Boj proti apartheidu bol v 70. a 80. rokoch spoločnou témou všetkých pokrokových intelektuálov, takže pripútavať pozornosť na to, do akých hlbín korupcie, nefunkčnosti a násilia sa krajina prepadla za vlády Mandelových nasledovníkov, by znamenalo priznať, že v tomto svätom boji v skutočnosti neexistovala žiadna dobrá strana. A náhradou tvrdých rasistov zločineckou mafiou inej farby sa nemožno príliš chváliť.

V každom prípade to Južná Afrika za posledných tridsať rokov rozkladu, rozkrádania a podplácania dopracovala až do stavu, keď sa elektrárne a rozvodné siete rozpadajú, a to sa nedá zatrieť ani tou najružovejšou propagandou na štátnych kanáloch. To by ste si najskôr museli tú televíziu pustiť. A to pri blackoute akosi nejde.

Južná Afrika je asi najkrikľavejším, ale zďaleka nie jediným prípadom postkoloniálneho štátu, ktorý sa prepadol do predtým ťažko predstaviteľných hlbín dysfunkčnosti. Väčšina tých štátov sa koncentruje v Afrike, ale nájdu sa aj prípady v Ázii (Srí Lanka, Mjanmarsko). Postmoderné videnie sveta diktuje na túto otázku jednoduchú odpoveď: môže za to koloniálna éra a zvrátenosť, ktoré na pôvodných národoch napáchali belosi. (Arabský kolonializmus, ktorý zmenil východné pobrežie Afriky na niekoľko storočí na jednu veľkú otrokársku zónu, sa do tohto zoznamu obvykle nepočíta.)

Lenže, ako to s jednoduchými odpoveďami býva, málokedy bývajú uspokojivé. Nevysvetľujú napríklad to, prečo niektoré štáty v tom istom regióne hospodária so svojimi obmedzenými silami lepšie, niekedy dokonca vzorne. Neďaleko od katastrofickej Srí Lanky leží rýchlo rastúci Bangladéš a priebežne bohatnúce Thajsko, Malajzia a Indonézia. V susedstve Južnej Afriky sa nachádza podstatne stabilnejšia Botswana a Namíbia, o niečo ďalej blok východoafrických krajín, ktoré vytvorili komunitu podobajúcu sa „zárodočnej“ fáze EÚ a snažia sa pritiahnuť investície zo zvyšku sveta. Pozitívnych alebo aspoň neutrálnych príkladov je tiež dosť, nie všade je len beznádejná bieda.

Čokoľvek odmeňujete, toho budete mať viac. A arcizlodejov z Afrického národného kongresu momentálne odmeňujeme napríklad tým, že im umožňujeme ukladať ich nalúpené peniaze v našich bankových systémoch. Zatiaľ som nepočul návrh, že by sme ako Západ mohli sankcionovať súčasných mocipánov z Južnej Afriky úplne rovnako ako predchádzajúci apartheidový režim.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.