Civilizácia a svetlo patria k sebe rovnako ako na druhej strane tma a barbarstvo

Kondícia energetickej infraštruktúry v Južnej Afrike sa zhoršila natoľko, že tamojšia vláda vyhlásila núdzový stav. Elektrina častejšie nejde, než ide, čím trpia domácnosti, ako aj priemysel, ktorý skoro tridsaťročnú vládu Afrického národného kongresu ešte prežil. V krajine so šesťdesiatimi miliónmi obyvateľov tak hrozí ďalšie zhoršovanie životnej úrovne.

Ilustračné foto: Profimedia.sk

Ilustračné foto: Profimedia.sk

Tma, ktorá panuje pri nedostatku elektriny, akoby bola zároveň symbolickým oznámením, kam sa juh afrického kontinentu uberá: civilizácia a svetlo patria k sebe a rovnako k sebe patrí tma a barbarstvo. Súčasťou toho barbarstva sú aj úplne konkrétne činy. Šéfa národnej energetickej spoločnosti ESKOM Andrého de Ruytera, ktorého na čelo firmy menovali preto, aby aspoň trochu skrotil prebujnenú korupciu, sa v decembri minulého roka niekto pokúsil otráviť kyanidom.

Je až pozoruhodné, ako málo toho o Južnej Afrike počujeme v médiách. Ak sa aj niečo spomína, tak najčastejšie v kontexte voľného zoskupenia štátov BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika), ale sama osebe nepripútava žiadnu pozornosť. Otázka je, do akej miery je to úmyselné mlčanie.

Boj proti apartheidu bol v 70. a 80. rokoch spoločnou témou všetkých pokrokových intelektuálov, takže pripútavať pozornosť na to, do akých hlbín korupcie, nefunkčnosti a násilia sa krajina prepadla za vlády Mandelových nasledovníkov, by znamenalo priznať, že v tomto svätom boji v skutočnosti neexistovala žiadna dobrá strana. A náhradou tvrdých rasistov zločineckou mafiou inej farby sa nemožno príliš chváliť.

V každom prípade to Južná Afrika za posledných tridsať rokov rozkladu, rozkrádania a podplácania dopracovala až do stavu, keď sa elektrárne a rozvodné siete rozpadajú, a to sa nedá zatrieť ani tou najružovejšou propagandou na štátnych kanáloch. To by ste si najskôr museli tú televíziu pustiť. A to pri blackoute akosi nejde.

Južná Afrika je asi najkrikľavejším, ale zďaleka nie jediným prípadom postkoloniálneho štátu, ktorý sa prepadol do predtým ťažko predstaviteľných hlbín dysfunkčnosti. Väčšina tých štátov sa koncentruje v Afrike, ale nájdu sa aj prípady v Ázii (Srí Lanka, Mjanmarsko). Postmoderné videnie sveta diktuje na túto otázku jednoduchú odpoveď: môže za to koloniálna éra a zvrátenosť, ktoré na pôvodných národoch napáchali belosi. (Arabský kolonializmus, ktorý zmenil východné pobrežie Afriky na niekoľko storočí na jednu veľkú otrokársku zónu, sa do tohto zoznamu obvykle nepočíta.)

Lenže, ako to s jednoduchými odpoveďami býva, málokedy bývajú uspokojivé. Nevysvetľujú napríklad to, prečo niektoré štáty v tom istom regióne hospodária so svojimi obmedzenými silami lepšie, niekedy dokonca vzorne. Neďaleko od katastrofickej Srí Lanky leží rýchlo rastúci Bangladéš a priebežne bohatnúce Thajsko, Malajzia a Indonézia. V susedstve Južnej Afriky sa nachádza podstatne stabilnejšia Botswana a Namíbia, o niečo ďalej blok východoafrických krajín, ktoré vytvorili komunitu podobajúcu sa „zárodočnej“ fáze EÚ a snažia sa pritiahnuť investície zo zvyšku sveta. Pozitívnych alebo aspoň neutrálnych príkladov je tiež dosť, nie všade je len beznádejná bieda.

Čokoľvek odmeňujete, toho budete mať viac. A arcizlodejov z Afrického národného kongresu momentálne odmeňujeme napríklad tým, že im umožňujeme ukladať ich nalúpené peniaze v našich bankových systémoch. Zatiaľ som nepočul návrh, že by sme ako Západ mohli sankcionovať súčasných mocipánov z Južnej Afriky úplne rovnako ako predchádzajúci apartheidový režim.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24 a vychádza so súhlasom redakcie.