Jakubiskovo čaro

Včera zomrel vo veku 84 rokov veľký slovenský režisér Juraj Jakubisko. Nekrológ ponechám povolanejšiemu autorovi, rád by som sa zastavil pri niečom menšom. Čím to vlastne bolo, že Juraj Jakubisko vedel urobiť iný film ako ostatní režiséri? Čo bolo to čaro?

Alfou je, že Jakubisko bol výborný režisér a spolupracoval s výbornými kolegami. Nielen s hercami, samozrejme, veď čím by bola Perinbaba bez hudby Petra Hapku, zrejme aj pomoci Ľubomíra Feldeka so scenárom. S Hapkom spolupracoval aj pri iných filmoch, na scenári seriálu Teta pracoval zase Jaroslav Dietl, pri Bathory to bol kameraman F. A. Brabec, samozrejme, tých mien by bolo treba spomenúť viac, ale to nechám povolanejším. Napokon, nie pri každom filme sa to aj Jakubiskovi podarilo, ako zistil aj Franco Nero.

Niečo jedinečné sa mu však podarilo. Tak, že na neho nikdy nezabudneme.

Jakubisko vedel vylepšiť knižnú predlohu. Tisícročná včela je lepší film ako kniha. Podobných príkladov nie je veľa. Nešlo pritom len o majstrovského Jozefa Krónera s Michalom Dočolomanským a Štefanom Kvietikom po boku, ale celú atmosféru filmu, ktorú vytvárali herci, ktorých mená ani nepoznám, s charakteristicky chrapľavými hlasmi či obyčajnosťou, ktorú je najťažšie zahrať. Jakubiskovi sa podarilo do filmového príbehu dostať viac ako Liptov a posledný výdych Uhorska, vedel v ňom vyčarovať čaro, ktoré predtým neexistovalo.

Pamätných scén je viacero, každý máme svoje obľúbené, pre mňa je to scénka s čiernymi chlapcami z Madagaskaru, ako sa zhora z kopcov pozerajú na tú našu krajinu, Pichanda im povie, ako je tu krásne, oni dodajú: "Ako v raji.." To je čistá nádhera. Rozväzuje v našich mysliach ilúziu, ktorú sme si nikdy naplno neuvedomili, prepája Mórica Beňovského z Madagaskaru s Liptovom a našimi dejinami kdesi na začiatku 20. storočia. Ovládne to myseľ, nadväzuje na tradíciu a buduje niečo nové. To dokáže len kultúra.

Ako chlapci sme doma príbeh Mórica Beňovského vždy obdivovali, otec nám o našej pomyselnej kolónii na opačnej strane sveta hovoril, bola to exotika a dobrodružstvo, ale až Jakubisko to akosi kanonizoval. A ten pes s menom Zanzibar len podčiarkol, ako to išlo nenásilne a prirodzene ľahko. Niečo také je v našej kultúre takmer neprítomné.

Napokon, starý Martin Pichanda bol s Madagaskarom spojený aj po smrti. Kto by mu nedoprial taký pohreb, aký dokázali Jaroš s Jakubiskom vymyslieť:

Ešte viac je z tej stvorenej mágie v Perinbabe, Tatry sú akýmsi našim Olympom, vládne mu Felliniho žena, dobro a zlo je aj bez Boha usporiadané konformne s kresťanstvom, je tu krutosť drámy aj dobrota rozprávky, ale to by bolo stále málo.

Ale keď počujeme taliančinu, vidíme lietať cirkusantov alebo dúhu, ktorou malý Jakubko pozdraví Alžbetku po pohrebe jej mamy, to je opäť ono. Nie je to len dotykom transcendentna, ale najmä tou dúhou uprostred studenej veternej zimy, kde tvorca ukáže, kto tu vládne predstavám.

A ešte niečo, dôvod, prečo sa tie filmy dajú pozerať stále znova a znova, nie je len v obrazoch, ale aj dialógoch. Keď Jakubkovi Perinbaba povie, že zostane navždy chlapcom a bude utešovať aj Alžbetkine deti a vnúčatá, vieme, že sa to splní, aj keď inak ako pri prvom videní filmu. Všetko tu do seba prirodzene zapadá, ako to patrí len k veľkým dielam a k životu.

Hoci človek zbožňuje Pichandu aj Perinbabku, svojsky jedinečný je seriál Teta.

(viac…)