Pred desiatimi rokmi sa Benedikt XVI. prihovoril veriacim poslednýkrát ako úradujúci pápež

„Nie som viac Najvyšším veľkňazom Katolíckej cirkvi, od ôsmej hodiny večer už ním viac nie som.“

Posledný februárový štvrtok roku 2013 sa do histórie Katolíckej cirkvi zapísal ako deň odstúpenia pápeža Benedikta XVI. Stalo sa tak po viac než sedemstoročnej pauze, keď po krátkych piatich mesiacoch v úrade dobrovoľne rezignoval 85-ročný pápež Celestín V. V rovnakom veku oznámil svoju rezignáciu aj pápež Benedikt XVI. počas verejného konzistória v pondelok, 11. februára, v úradnom jazyku Vatikánu, latinčine:

„Po opakovanom spytovaní si vlastného svedomia som pred Bohom dospel k istote, že moje sily pre pokročilý vek už nestačia na náležité vykonávanie úradu. Som si dobre vedomý, že táto služba sa svojou duchovnou povahou musí vykonávať nielen činmi a slovami, ale aj utrpením a modlitbou…“

Keďže sa to udialo dva dni pred Popolcovou stredou, niektorí to považovali za fašiangový žart. Pápežov precízny spôsob vyhlásenia však vzápätí všetkých presvedčil o opaku. Hoci toto rozhodnutie viacerí jeho spolupracovníci označili ako „blesk z jasného neba“, pápež Benedikt o tejto možnosti hovoril otvorene v knihe rozhovorov Svetlo sveta z roku 2010. Možnosť odstúpenia z úradu pápeža tu dokonca za „určitých okolností“ označil za „povinnosť“. Viac svetla do celej záležitosti vniesli po nedávnej pápežovej smrti bývalý vatikánsky štátny sekretár kardinál Tarcisio Bertone i jeho osobný tajomník arcibiskup Georg Gänswein, ktorí sa zhodujú na skoršom a postupnom zrode pápežovho rozhodnutia. Nedávny list životopiscovi Petrovi Seevaldovi mal odhaliť „hlavný dôvod“, ktorý prispel k odstúpeniu pápeža Benedikta XVI.: jeho dlhoročné problémy so spánkom.

Nová doba pápežstva?

Počiatočný šok z nečakaného odstúpenia pápeža Benedikta XVI. vystriedali zväčšia pozitívne reakcie štátnikov, teológov i širšej verejnosti. Podľa niektorých tým pápež prispel k istému „odmytologizovaniu“ či „poľudšteniu“ pápežského úradu.

Na druhej strane nechýbajú ani hlasy odmietajúce pripustiť začiatok „novej éry ukončenia pontifikátov z čisto subjektívnych dôvodov“, medzi ktorými sa vyníma emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery a špecialista na pápežský úrad kardinál Gerhard Ludwig Müller.

Pápež František zasa hodnotí odstúpenie svojho predchodcu ako „revolučný“ akt: „Na stretnutí, ktoré mal s kardinálmi len krátko pred konkláve v marci 2013, nám povedal, že jeden z nás bude budúci pápež a že on nepozná jeho meno. Jeho odchod bol chvályhodný. Jeho odstúpenie, ktoré odkrylo všetky problémy cirkvi, nemalo nič spoločné s personálnymi otázkami. Bol to akt vlády – jeho posledný akt vlády.“

Pápežom doživotne

Nad podobným revolučným krokom podľa vzoru svojho predchodcu pápež František momentálne neuvažuje, hoci v minulosti túto možnosť viackrát pripustil: „Momentálne necítim, že by ma Pán o to žiadal, ak by som cítil, že ma o to žiada, tak áno.“ V rozhovore pre streamovací kanál Televisa Univision ešte minulý rok v júni síce dementoval správy o svojom odstúpení, súčasne však zauvažoval aj o Lateránskej bazilike ako o mieste svojho ďalšieho pôsobenie po odchode do eventuálneho pápežského dôchodku.

Najnovšie rozhovory v rámci februárovej pastoračnej návštevy Konga a Južného Sudánu priniesli posun v rétorike pápeža Františka, čo niektorí hodnotia aj v kontexte úmrtia jeho predchodcu. Na dve otázky spolubratov Jezuitov pápež odpovedal zhodným tónom a poukázal na odvahu pápeža Benedikta XVI., ktorý odstúpil zo zdravotných dôvodov.

Jedným dychom však zdôraznil, že tento spôsob sa nemá stať „módou“, pretože úrad pápeža je podľa neho „ad vitam“, teda na celý život. Ako príklad pritom uviedol „úrad veľkých patriarchov“, ktorí sú tiež ustanovení doživotne. „Keby sme dali na prázdne reči, museli by sme meniť pápeža každých šesť mesiacov,“ uzavrel svojrázne pápež. Týmto postojom pripomenul príklad sv. Jána Pavla II., ktorý sa až do konca držal hesla: „Z kríža sa nezostupuje, na kríži sa umiera.“

Potrebujeme nové pravidlá?

Jedným z mnohých odkazov pápeža Benedikta XVI. je tak aj potreba vytvorenia jasných pravidiel pre prípad koexistencie dvoch (či viacerých?) pápežov, aby sa predišlo dvojznačnostiam. Platné kánonické právo, o ktoré sa formálne oprel aj pápež Benedikt XVI., hovorí len o jasnej formulácii úmyslu pápeža odstúpiť a slobode jeho rozhodnutia. Následným krokom už jasný právny základ chýba. Titul, oblečenie, miesto pobytu i forma ďalšieho vystupovania zostávajú naďalej predmetom diskusií kánonistov a teológov.

Viedenský teológ Paul Zulehner vníma odstúpenie predošlého pápeža ako vhodnú príležitosť na „modernizáciu pápežského úradu“, čo by podľa neho mohlo znamenať aj to, že by si každý pápež mohol sám ohraničiť čas svojho zotrvania v úrade. Inú možnosť vidí Zulehner v zmene cirkevnoprávnych predpisov, ktoré by napríklad stanovili konštantné „volebné obdobie“ pre každého pápeža napríklad na 3 plus 3 roky. A na tretej úrovni navrhuje pastorálny teológ „synodalizáciu“ voľby pápeža. Podľa nového konceptu by tak pápeža nevolili už len kardináli, ale každý kontinent by si zvolil svojich zástupcov – voličov. Po uplynutí polovice volebného obdobia by pápež predniesol bilanciu a bol by voličmi potvrdený alebo aj odvolaný z úradu.

Nájsť takýto zámer modernizácie v odstúpení pápeža Benedikta XVI. si však vyžaduje značnú dávku liberálnej fantázie, najmä ak zohľadníme celý kontext učenia veľkého teológa a pápeža. Odkaz jeho odstúpenia zahŕňa aj osobnú dimenziu, ktorú opísal úmyslom stať sa „jednoduchým pútnikom“. A na túto spoločnú púť pozval všetkých v onen posledný februárový večer v roku 2013: „Poďme vpred spoločne s Pánom pre dobro Cirkvi a sveta!“