Na Svätopluka v SND si treba spraviť vlastný názor

Podotýkam, že naprogramovanie tohto bloku – premiéra (24. 2.) a tri reprízy v rozpätí necelého týždňa – som principiálne považovala za nezmysel. Môj cynický odhad bol, že tretie predstavenie bude poloprázdne a štvrté pre nezáujem divákov a vysilenie interpretov zrušia. S radosťou priznávam, že som sa mýlila: z novej inscenácie Svätopluka sa stala „must see“ záležitosť.

Hlavnú zásluhu na tomto potešujúcom fenoméne nemá oficiálna predpremiérová kampaň divadla. To momentálne funguje v provizóriu, ktoré azda ukončí utorkový konkurz na generálneho riaditeľa inštitúcie. Zapracovali najmä popremiérové články v médiách (overnigth reflexie rôzneho žánru uverejnili aj tie, ktoré operné recenzie už alebo ešte nepestujú) a následná búrlivá diskusia na sociálnych sieťach. Vášnivé spory o tom, či sa k 30. výročiu republiky malo uviesť práve toto dielo a či je inscenácia Romana Poláka skvelý kus alebo premárnená šanca, sa natoľko rôznili, že jedinou možnosťou, ako dospieť k vlastnému názoru, bolo ísť a presvedčiť sa.

Suchoňova historická dráma Svätopluk prvýkrát zaznela v Slovenskom národnom divadle roku 1960, ale jej genéza je podstatne dlhšia. Skladateľ (1908 – 1993) sa s témou stretol už v tridsiatych rokoch prostredníctvom divadelnej hry Ivana Stodolu Kráľ Svätopluk. Najprv k nej skomponoval programovú predohru (1934), o rok neskôr scénickú hudbu a po dokončení Krútňavy (1949) sa k téme vrátil s ambíciou vytvoriť autonómne operné dielo. Libreto, ktoré zohľadňuje vtedajší aktuálny stav bádania svätoplukovskej problematiky, ako aj skladateľove konzultácie s renomovanými odborníkmi tej doby, vytvoril Suchoň s posvätením Ivana Stodolu a v spolupráci s dramaturgičkou a libretistkou Jelou Krčméry-Vrteľovou. V symfonicky majestátnej, hudobnodramaturgicky dôsledne vypracovanej, hudobne bohatej partitúre sa pôsobivo prepájajú inšpirácie ľudovou piesňou či staré modálne harmónie s kompozičnými výdobytkami hudby 20. storočia. 

Svetová premiéra (10. 3. 1960), završujúca sedem rokov kompozičnej práce, mala veľký úspech u publika i kritiky. Svätopluk sa stal súčasťou domáceho operného kánonu, akýmsi slovenským ekvivalentom Smetanovej Libuše, uvádzaným pri slávnostných príležitostiach. Skutočnosť, že práve po tomto titule siahlo Slovenské národné divadlo v súvislosti s 30. výročím vzniku republiky, má teda neodškriepiteľné opodstatnenie. O to viac, že od derniéry predchádzajúcej inscenácie Juraja Jakubiska uplynulo desať rokov a jej gýčovitá podoba už v čase premiéry (2008) pôsobila retrográdne. Tento súd sa v súvislosti so smutným faktom, že vynikajúci filmový režisér zomrel práve v noc premiéry novej inscenácie, nepíše príjemne, no pre poznanie dramaturgického a inscenačného kontextu diela je dôležitý.