Poverený predseda vlády Eduard Heger predstavil v utorok svoju novú stranu, nazvali sa Demokrati. Aj keď premiér sa s americkým úsmevom snažil o grandiózne odštartovanie projektu, po tlačovke veľa dôvodov na optimizmus nemal. Na pódiu totiž namiesto silných stránok odhalil všetky svoje slabiny.

Týka sa to obsahu aj formy. Začnime tým druhým.

Logo strany vyzerá, akoby bolo robené narýchlo a na kolene. Názov zase naznačuje, že strana vlastne nevie, čím by mala voliča zaujať. Hlásiť sa k vláde ľudu, to nie je veľký objav.

Ešte horšie je to s obsahom.

Hegerov prejav bol plný floskúl, ktoré opakujú politici snažiaci sa zalíškať bratislavskej kaviarni, no zároveň jej nemajú čo ponúknuť. Nedokázal splniť základnú požiadavku kladenú na každého politika – presvedčivo, krátko a jasne odpovedať, prečo by si mal volič vybrať práve jeho subjekt.

Heger zároveň oznámil, že jeho nová strana smeruje po voľbách s najväčšou pravdepodobnosťou do opozície. Odmietol totiž nielen Smer a Republiku, ale aj Pellegriniho Hlas. Len ťažko si možno predstaviť situáciu, že zvyšné strany vytvoria väčšinu v parlamente. Ak sa teda doň vôbec dostanú.

Rozpačitý dojem premiér potvrdil pri novinárskych otázkach. V podstate trápil diváka a márnil čas zúčastnených, snažil sa nič nehovoriacimi frázami vykrútiť z otázok, či bude spolupracovať s Matovičom, prečo od neho vôbec odchádza a v čom bude jeho strana iná ako ostatné subjekty, ktoré lovia v tom istom rybníku.

Hegerov problém podčiarkol najmä Viktor Serebriakov z televízie Markíza, s ktorým sa premiér snažil hrať hru na starých kamarátov, ktorí si dobre rozumejú, a preto si nemusia nič vysvetľovať. Redaktor však na hru nepristal a neustále zdôrazňoval, že nedostal odpoveď na svoju otázku. Lídra Demokratov tak musela zachraňovať hovorkyňa, ktorá udelila slovo ďalšiemu novinárovi.

Ďalšiu haváriu spôsobil minister zahraničia Rastislav Káčer. Ten musel odísť skôr ako ostatní, a preto dostal len dve otázky, z toho jednu totálne pokazil. Na otázku, či bude jeho podmienkou, že bude v novej vláde ministrom zahraničných vecí, odpovedal, že nie, lebo nikdy nebol tak zle platený a nemal tak veľa práce. Plat ministra zahraničných vecí je pritom 4 590 eur v hrubom, s paušálnymi náhradami spolu 5 530 eur.

Samostatnou kapitolou na tlačovke bol Miroslav Kollár, predseda strany Modrá koalícia, ktorá sa ešte pred mesiacom volala Spolu a čochvíľa by sa mala premenovať na Demokratov. Kollár sa vyhol otázke na Dzurindu aj Remišovú. Po otázke, že ešte pred mesiacom, keď sa bratal s Dzurindom, tvrdil, že chce byť alternatívou voči chaosu, ktorý produkuje Hegerova vláda, sa len podivne usmieval.  

Podobný rozpor nosí v tvári aj Eduard Heger.

Vidieť bývalého kresťanského kandidáta z charizmatického Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, ako stojí na jednom pódiu s Jánom Budajom, ktorý nedávno odovzdal cenu za ochranu životného prostredia DJ-ovi len preto, že sa vyhlasuje za osobu opačného pohlavia a tiež s Vladimírom Bilčíkom, ktorý obhajuje Istanbulský dohovor, kritizuje Hegerovu cirkev za jej názory na LGBT témy a požaduje uľahčenie zmeny pohlavia, hádam nepotrebuje komentár. Politici z prostredia charizmatických kresťanov nás akosi neprestávajú prekvapovať.

Na jednu tradíciu dnes Heger a Demokrati predsa len nadviazali.

Na strany bez idey a programu s nič nehovoriacimi názvami sme si už zvykli. Novú väčšinu mal zastupovať Daniel Lipšic, gazdom pravice chcel byť v strane Sieť Radoslav Procházka, Za ľudí sa mal biť Andrej Kiska. A všetci dopadli viac-menej rovnako. Napokon, opakujú sa aj viaceré mená (Letanovská, Macháčková, Bilčík, Miroslav Kollár...).   

Heger bol pred vstupom do politiky obchodník. Dnes však svoju stranu voličom určite nepredal. Cítili to aj ľudia, čo stáli na tlačovke vedľa neho. Stačilo sa pozrieť na ministra Jaroslava Naďa.