New York Times: Takto vyzerá vojna zblízka. Reportáž z miesta, ktoré Ukrajinci volajú pozícia nula

Boghdan, a Ukrainian soldier with the 79th Air Assault Brigade, fire a rocket-propelled grenade toward Russian forces from a trench in an area of Marinka, in eastern Ukraine, on Feb. 26, 2023. (Tyler Hicks/The New York Times) Ukrajinský vojak Bogdan strieľa granátometom smerom k ruským silám zo zákopu v oblasti Marinka na východe Ukrajiny. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Je to kus spálenej zeme na východe Ukrajiny, volajú to „pozícia nula“ – čiže samotný front, ruskí vojaci sú tu tak blízko, že ich možno vidieť. V bahne a špine je veľa spôsobov ako zabiť a byť zabitý. Prinášame exkluzívnu reportáž New York Times priamo z miesta frontu.

Ruské sily boli tak blízko, že Bogdan, ukrajinský vojak zo 79. výsadkovej brigády, ich videl kopať.

Na tomto opustenom úseku spálenej zeme na východe Ukrajiny treba kopať, ak sa chcú vyhnúť smrti. Bogdan chce, aby Rusi zomreli. A tak zdvihol ramenný granátomet, vykukol cez vrecia s pieskom pripevnené na okraji svojho zákopu a vystrelil. Kopanie ustalo. O chvíľu neskôr ruskí vojaci spustili salvu z automatických zbraní. Potom všetko utíchlo.

Krytie pred prichádzajúcim ruským bombardovaním. Brodenie blatom a vodou v zákopoch v okolí Marinky. Foto: Tyler Hicks/New York Times

„Utíšili sme ich,“ povedal Bogdan s uspokojením, keď sa dostal do bunkra hlbšie pod zemou. „Potrebujem si len dať kávu.“

Taký je život na pozícii, ktorú ukrajinská armáda nazýva líniou nula – najvzdialenejší okraj frontovej línie –, pričom Rusi sú od nej vzdialení menej ako 300 metrov.

Brodenie blatom a vodou v zákopoch v okolí Marinky. Foto: Tyler Hicks/New York Times

V bahne a špine, kde zmrznuté fľaky zeme ustupujú rozbahnenej, hustej hline, je veľa spôsobov, ako zabiť a byť zabitý. Ruské vrtuľníky pravidelne ostreľujú ukrajinské zákopy. Rusi bombardujú ukrajinské pozície ťažkým delostrelectvom zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov a posielajú malé skupiny vojakov, ktoré pod rúškom tmy skúšajú preniknúť do ukrajinských zákopov.

Výkonné drony krúžia vysoko nad hlavou, sledujú situáciu a menšie, voľne dostupné kvadrokoptéry (dron so štyrmi rotormi, pozn. prekl.) zhadzujú do zákopov improvizované výbušniny.

Ruské útoky môžu využívať obrnené vozidlá a tanky alebo môžu prichádzať vo vlnách peších vojakov, ktorí sa snažia vtrhnúť do zákopu.

Ukrajinci tvrdo odpovedajú. A v tejto časti frontu, neďaleko zničeného mesta Marinka v Doneckej oblasti, už rok z veľkej časti maria všetky ruské pokusy o získanie nových pozícií.

Ukrajinský vojak na pozícii neďaleko ruských síl. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Denník New York Times získal vzácny prístup k vojakom zo 79. brigády na najvzdialenejšom okraji frontovej línie, aby sme lepšie pochopili, ako vojnu vnímajú vojaci, ktorí sú dostatočne blízko, aby videli Rusov cez rozbrázdenú ukrajinskú pôdu, ktorú sú odhodlaní brániť. Celé mená vojakov z bezpečnostných dôvodov neuvádzame.

Príslušníci 79. výsadkovej brigády v zákope. Navrchu sú položené siete a ostružiny, aby útočníkom zakryli jeho obrysy. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Podľa správy, ktorú vo februári zverejnilo Centrum pre strategické a medzinárodné štúdie, výskumná organizácia vo Washingtone, Rusko napriek intenzívnym bojom počas celej zimy od septembra dobylo  len približne 1 000 štvorcových kilometrov na celom východnom fronte. Pri návšteve zákopov je zrejmé, prečo je prerazenie zakopaných a opevnených línií smrteľne nebezpečné. Udržiavanie pozícií si však vyžaduje aj obrovské náklady. Dva dni pred návštevou denníka New York Times utrpela 79. brigáda ťažké straty – daň za neutíchajúce boje bola viditeľná v ich začervenaných a krvou podliatych očiach.

Vojaci hovorili, že sú pripravení zomrieť. Hovorili, že toto je vojna o prežitie, a to nielen pre nich, ale aj pre ich národ. Táto 79. jednotka je jednou z elitných ukrajinských jednotiek a jej oddiely bojovali s Rusmi v stepiach, lesoch a zničených mestách. Teraz majú vojaci za úlohu držať pozíciu asi 25 kilometrov od mesta Doneck, ktoré je od roku 2014 baštou Ruska a jeho zástupných síl.

Vojaci sa presúvajú cez poškodenú budovu. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Mesto Marinka už v skutočnosti existuje len ako bod na mape – opustilo ho zhruba 9 000 predvojnových obyvateľov. Už dávno sa pripojilo k zoznamu miest zdevastovaných ruskými silami, jeho budovy boli zrovnané so zemou alebo sa zmenili na zuhoľnatené, vydlabané škrupiny. Pre Ukrajincov však obrana Marinky pretrváva.

Keďže sa Rusom takmer rok nedarilo preraziť tamojšie ukrajinské línie, nedávno prehodnotili svoju taktiku a nasadili malé útočné skupiny snažiace sa preraziť diery v ukrajinskej obrane, ktoré by využili, uvádza sa v ruskej príručke, ktorej sa zmocnili Ukrajinci.

Príručka podrobne opisuje, ako sa útočné čaty s 12 až 15 členmi môžu rozdeliť na taktické skupiny len s tromi ľuďmi podporované ďalšou palebnou silou, aby prenikli do ukrajinského zákopu.

Ukrajinskí vojaci zvykli tieto skupiny nazývať „mäso“, pretože ich zabíjajú veľmi často.

Vojak čakajúci v bunkri pozdĺž frontovej línie. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Ukrajinskí bojovníci, ktorí boli svedkami týchto útokov zblízka, hovoria, že Rusi často posielajú prvú vlnu pechoty, aby vtrhla do zákopu, pričom vedia, že ich pravdepodobne zabijú. Ruskí pozorovatelia si všímajú ukrajinské palebné pozície a spúšťajú na ne mínometnú a delostreleckú paľbu. Potom nabehne druhá vlna ruskej pechoty, ktorá sa snaží preniknúť do zákopu.

Je to brutálna taktika, ktorú by rozpoznali milióny vojakov, ktorí sa pred viac ako sto rokmi chúlili v zákopoch počas prvej svetovej vojny. Ako v tom čase poznamenal francúzsky dôstojník, kapitán André Laffargue, v brožúre s názvom Útok v zákopovej vojne, prelomenie dobre chránených zákopov má ohromujúcu cenu.

„Jednotky pechoty miznú v ohnivej peci ako hrsť slamy,“ napísal.

Aby sa ukrajinskí vojaci dostali na nultú líniu pred Marinkou, musia prekonať sieť zákopov v tyle, prejsť cez otvorené medzery ponechané pre tanky a cez rozbité dediny.

Zákopy sa budujú s oblúkmi, aby ustáli výbuch v prípade, že do nich dopadne mínometný alebo delostrelecký granát. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Zákopy sú budované s oblúkmi, aby ustáli výbuch, ak by do nich dopadol mínometný alebo delostrelecký granát. Miestami sú navrch položené siete a ostružiny, ktoré zakrývajú obrysy. Ukrajinskí vojaci, ktorí dôverne poznajú geografiu, majú pozorovateľov neustále sledujúcich hrozby.

Bogdan sa pozerá cez okraj zákopu. Foto: Tyler Hicks/New York Times

V pokojných chvíľach – a dokonca aj v kútoch Ukrajiny najviac pripravených na boj – sa veľa času strávi čakaním na ďalšiu vlnu násilia – vojaci jedia jedlo z plechoviek a starajú sa o takzvané „ukrajinské vojnové mačky“, ktoré hliadkujú v zákopoch a hľadajú potkany.

Zatiaľ čo frontová línia sa tiahne takmer tisíc kilometrov, obe armády vykopali tisíce kilometrov stupňovito rozmiestnených zákopov, aby sa v prípade pádu jednej siete mohli vojaci stiahnuť do bezpečnejších pozícií.

Okrem malých útokov sa Rusko už niekoľko týždňov snaží preraziť ukrajinské línie komplexnejšími útokmi vrátane obrnených kolón. Krátko po návšteve denníka New York Times prieskumné jednotky 79. brigády zaznamenali v blízkosti pohyb ruských tankov a obrnených vozidiel.

Rusi sa snažili obísť zákopy po bokoch, aby „podnikli masívny útok“, uvádza sa vo vyhlásení brigády.

Boli však prichytení a výsadkári pomocou protitankových striel Javelin poškodili niekoľko ruských tankov a bojových vozidiel pechoty, ich demoláciu zachytili videá zverejnené brigádou.

Na Ukrajine sa veľa času trávi čakaním na ďalšiu vlnu násilia. Foto: Tyler Hicks/New York Times

Vojaci v zákopoch vedia, že Rusi budú prichádzať aj naďalej. A hovoria, že sú pripravení na deň, keď sami prejdú do útoku.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.


Ďalšie články