Múza Dostojevského

Dostojevskij sa stal symbolom novej doby, povedané jazykom dneška, niekým ako influencer. Veď odkrútil štyri roky na nútených prácach za vyššie idey, ďalšie roky strávil vo vyhnanstve, a teraz sebaisto sprostredkúva odžité skúsenosti. Rolu v jeho návrate však zohrali aj ďalšie skutočnosti. Za sedemročie absolútnej cenzúry, ktorým vyvrcholila vláda Mikuláša I., sa naakumuloval priam živočíšny hlad po slove. Riziko revolučnej vlny, ktorá sa prevalila Európou v rokoch 1848 – 1849, bolo hasené už v zárodku. Talenty zatíchli. Dostojevského zatýkajú za účasť v spolku petraševcov a odvádzajú na Sibír, Gogoľ prežíva krízu, páli druhý diel Mŕtvych duší a pár dní nato zomiera, Saltykov-Ščedrin žije vo vyhnanstve v severnom mestečku Viatka, kam sú deportovaní aj ďalší predstavitelia kultúrneho a spoločenského života. Turgenev ešte stihne vydať Denník zbytočného človeka, za nekrológ Gogoľovi je odprataný do rodnej dediny, a opustiť ju bude môcť až po dvoch rokoch. Tu píše poviedku Mumu, ktorú na rozdiel od jeho predošlých diel kritika prejde mrazivým mlčaním, a za publikovanie Poľovníkových zápiskov je zbavený funkcie a výsluhového dôchodku ešte aj cenzor. Literárne časopisy sú čoraz tenšie, autocenzúra ide na plné obrátky, výber témy je riskantný, lebo na Sibír sa možno dostať aj za nevhodný citát z Biblie.

S príchodom  Alexandra II. v roku 1855 sa začína príprava na masívne reformy, medzi nimi bude aj zrušenie nevoľníctva. Udeľujú sa amnestie, mnohí sa postupne vracajú z vyhnanstva a medzi nimi je aj Dostojevskij. Centrom spoločenského diania sú univerzity, kde prednáša, číta Zápisky z mŕtveho domu, vedie besedy. Idey petraševcov má dávno za sebou, s nadhľadom oponuje socialistom, a študenti sa ho nevedia nabažiť. Ale kto je tá žena, ktorá hľadí tak uprene a nehne ani brvou, keď všetci prítomní zhíknu po tom, čo si bývalý trestanec vyhrnie nohavicu a odhalí členok, dokaličený po okovách?

Prepojené svety

Volala sa Apollinaria Suslovová, mala 21 rokov, nakrátko pristrihnuté vlasy, mačací pohľad, svojráznu povahu, no, prosto, zjav. Zmiatla dokonca aj samotného Fiodora Michajloviča, tipoval v nej rodenú aristokratku. Jej otec v skutočnosti pochádzal z nevoľníkov na statku Šeremetievovcov, jedného z najsilnejších rodinných klanov v cárskom Rusku. Prokofij Suslov vykúpil seba aj s rodinou, zostal spravovať majetok bývalého pána, žil v Petrohrade, a neskôr rozbehol vlastný biznis. Bol to životaschopný samorast, patril k vetve starovercov, ktorí po odmietnutí cirkevných reforiem od 17. storočia čelili prenasledovaniu a útlaku. Možno práve odtiaľ pramenila jeho cieľavedomosť, disciplína, prirodzená intuícia a najmä schopnosť zorientovať sa v ľubovoľných podmienkach.

Všetky tieto vlastnosti po Prokofijovi v rôznej miere podedili aj jeho dve dcéry. Otec im umožnil vzdelanie a poskytol všetok komfort pre napĺňanie ambícií, čo na 19. storočie bolo priam prevratné. Sestry Suslovové sa stanú aktérkami v silnejúcej snahe ruských žien byť aktívnou súčasťou spoločnosti. V tom čase ženy v Rusku nemohli byť riadnymi študentkami, niektoré predmety však mohli navštevovať ako voľné poslucháčky. Mladšia Nadežda ide tvrdo za svojím cieľom, patrí k trom dámam, ktorým Sanktpeterburská akadémia medicíny a chirurgie umožní zúčastňovať sa na výberových prednáškach. Po dôkladnej príprave odíde študovať do Zürichu, a stane sa prvou ruskou doktorkou medicíny. Po návrate bude musieť prejsť náročnou procedúrou a všetky znalosti nanovo potvrdiť pred skúšobnou komisiou v Petrohrade.

O tri roky staršiu Apollinariu zlákal svet ideí. Vo svojich 20-tich bola plne stotožnená s rolou spisovateľky, zúčastňovala sa na študentských stretnutiach, podpisovala manifesty, občas ju zatkli a po prepustení ju študenti víťazoslávne nosili na rukách ako obeť režimu. Chodila na večierky, flirtovala, zvádzala, no a keď ju raz po prednáške vo dverách pristavil profesor a prirovnal ju k Afrodite, príliš pôvabnej na to, aby sa trápila „všetkou tou politikou a dejinami“, uštedrila mu zaucho, len tak okná zarinčali.

Ani spolu, ani od seba

Dostojevskij, pohrúžený do myšlienok, si Polinu na prednáškach nevšímal. V tom čase opäť prechádzal zložitým obdobím. So svojou prvou manželkou sa oženil ešte na Sibíri, po príchode do Petrohradu už žili oddelene. Marii Dmitrievne však čoskoro diagnostikovali tuberkulózu, takže bolo treba riešiť lekárov, opateru, dlhy, udržať pri živote časopis, a tu mu z ničoho nič akási dievčina napíše ľúbostný list. Ešte aj Dostojevského dcéra Ľubov ho neskôr zhodnotí ako „jednoduchý, naivný a poetický.“ Muž s podlomeným zdravím, ktorý svoje najlepšie roky prežil v okovách a vo vyhnanstve, neodolal. Na stránkach jeho časopisu sa zjavila Suslovovej priemerná poviedka a dnes ju možno pokladať za taký malý prológ k reálnemu románu, presýtenému vášňou, hystériou, teatrálnymi gestami, vyhrážkami a Dostojevského závislosťou od rulety. Vždy po hádke sa zvyčajne každý utiahol za svoj stôl, kde horúčkovito písal listy priateľom. Nuž a práve tie dnes predstavujú jeden z kľúčov do spisovateľovho sveta, jeho vzťahu k ženám, a obzvlášť k tejto konkrétnej.     

Po definitívnom rozchode s Dostojevským sa Polina v roku 1865 presťahovala do mestečka Ivanovo, kde v tom čase ešte fungovala fabrika jej otca. Dovtedy žila zo tri roky v Paríži, kam odišla so zámerom študovať a pretrhnúť neperspektívny vzťah so ženatým milencom. On sa vtedy zachoval asi tak, ako by to urobil nejeden hrdina z jeho románov. Vypol v sebe manžela aj spisovateľa, požičal si 1 500 rubľov na päť- percentný úrok a vydal sa na trojmesačné putovanie po Európe. Príchod k milenke dopadol groteskne. Už ho nečakala. Minul sa s listom, v ktorom mu písala, aby nechodil. V tom čase už prežívala potupný rozchod so španielskym študentom medicíny. Salvador jej so všetkou ľahkosťou bytia oznámil niečo v duchu, že zomiera na tuberu, ona mu uverila, a vzápätí ho prichytila pri zábave s priateľmi. Zabolelo. Juj, a ešte ako! Pokým sa zmieta v osídlach poníženia a urazenej hrdosti, pricestuje nič netušiaci Fiodor Michajlovič. Pochopí, že dievčina, ktorá sa ešte donedávna nástojčivo dožadovala jeho rozvodu so smrteľne chorou manželkou, je preč. Namiesto nej vidí ohrdnutou láskou zocelenú ženu, ktorú darmo utešuje slovami, že španielsky študent predsa nie je „žiadny Lermontov“. Aj takéto perličky sa dozvedáme zo Suslovovej denníka.

S odstupom času sa k celej udalosti vráti aj sám Dostojevskij, a to v liste Nadežde Suslovovej, Polininej sestre, ku ktorej prechováva veľkú úctu za jej nezlomnú cieľavedomosť. „Apollinaria je veľká egoistka. Egoizmus a márnomyseľnosť sú v nej kolosálne. Od ľudí žiada všetko, úplnú dokonalosť, a neodpúšťa ani náznak nedokonalosti s ohľadom na iné dobré vlastnosti. Zato ona sa zbavuje aj tých najmenších záväzkov voči ľuďom. Doteraz mi vyčíta, že som nebol hoden jej lásky, neprestajne mi to vyčíta, a pritom ona sama ma v 63. roku privítala v Paríži slovami: Prišiel si trochu neskoro, t.j. zaľúbila sa do iného. Milujem ju doteraz, veľmi ju milujem, no už by som ju nechcel milovať. Je mi jej ľúto, lebo cítim, že zostane navždy nešťastná...“

Práve toto „prišiel si trochu neskoro“ spisovateľa priam ohúrilo, citát sa našiel zapísaný aj v poznámkach k románu Diablom posadnutí, ale poďme ďalej. Na tomto mieste totiž nachádzame predobraz najvýraznejších ženských hrdiniek, ktoré sa stanú väzenkyňami okolností, vlastnej hrdosti a vášní. Náznaky postrehneme už v postave Raskoľnikovovej sestry Duni v Zločine a treste, potom je tu Polina v románe s autobiografickými prvkami Hráč, no a v celej mnohorakosti to bude Nastasia Filippovna v najčítanejšom románe všetkých čias Idiot, ale aj Líza v Diablom posadnutých, Katerina Ivanovna v Bratoch Karamazovovcoch, a zdalo by sa, že nejaký záblesk Suslovovej povahy bol premietnutý aj do postavy Grušeňky z rovnakého románu. Jeden z prvých analytikov Dostojevského literárneho odkazu, filozof a literárny kritik Vasilij Rozanov, však túto ženskú hrdinku pokladá za príliš frivolnú, čiže nijako nezodpovedajúcu obrazu reálnej Poliny Suslovovej. Vedel, o čom hovorí, bol totiž jediným zákonitým manželom tejto zvláštnej ženy, a nech to už vyznie akokoľvek, očarila ho úplne všetkým. Tu sa však karta otočila. Vzali sa, keď ona mala zrelých 41 rokov, a on, zaľúbený študent histórie – sladkých 24.      

Denníky dvoch žien

Okrem Dostojevského množstvo poznámok o Suslovovej povahe nachádzame práve u Rozanova, pravda, v komentároch občas zachádza priďaleko a miestami sa neubráni až ohováraniu. Všetko, čo s ňou pozažíval, však aj tak nakoniec zhrnie do konštatovania: „Bolo to s ňou príšerné, je však nezabudnuteľná.“ Ďalší zdroj informácií poskytla vo svojich memoároch Dostojevského dcéra Ľubov, ale u nej si literárni historici všimli nielen mnoho nepresností, ale aj pochopiteľnú snahu vykresliť Polinu ako stálu rivalku svojej matky. Vlastne možno ani nebola ďaleko od pravdy. Po smrti prvej manželky v roku 1864 Dostojevskij požiada o ruku Suslovovú, tá ho však definitívne odmieta. Do novej životnej etapy vstupuje vo februári 1867 sobášom so stenografistkou Annou Grigorievnou Snitkinovou a korešpondencia s Polinou sa pomaly chýli ku koncu.  Vzťahy sú však zamotanejšie. Ich aktérkou bude samotná Anna Grigorievna, ktorá sa neraz rozpíše o nemohúcnosti vykoreniť v manželovi cit k tejto žene. „Vrátila som sa domov, aby som si prečítala list, ktorý som našla vo Feďovom písacom stole. Tento list bol od S(uslovovej). Po prečítaní som bola taká rozrušená, že som nevedela, čo si počať. Bolo mi zima, triasla som sa aj plakala.“ Podľa literárnych historikov šlo o Suslovovej odpoveď na list, v ktorom sa Dostojevskij vyznal, že prijíma svoj údel a obetuje s ňou prežitú poéziu na oltári prózy v podobe Anny Grigorievny. „Ó, milá, nie k lacnému nutnému šťastiu ťa ja prizývam. Vážim si ťa (a vždy som si ťa vážil) pre tvoju nekompromisnosť... ľudí pokladáš buď za nesmierne oslnivých, alebo za podliakov a nemravníkov,“ napísal jej.

Čo bolo v Suslovovej odpovedi na takéto vyznanie? Opäť výčitky, že ju stále trápil, zabil v nej lásku aj všetky ženské city a nech jej dá pokoj. Reakciu Dostojevského sa podarí zachytiť jeho manželke. „Po celý čas som pozorovala výraz jeho tváre, keď čítal tento dôležitý list. Dlho, dlho a znova a znova čítal prvú stranu, akoby nebol v stave pochopiť, čo je tam napísané, potom list nakoniec dočítal a celý očervenel. Zdalo sa mi, že sa mu trasú ruky. Zatvárila som sa, že neviem od koho dostal list a spýtala som sa, čo píše Sonička. Odpovedal, že list nie je od Soničky, a akoby sa trpko usmieval. Ešte nikdy v živote som ho s takýmto úsmevom nevidela. Bol to úsmev pohŕdania alebo ľútosti, naozaj neviem, no akýsi žalostný, stratený úsmev.“ O rozpoložení Anny Grigorievny svedčí, že v tento májový deň svoje zápisky neukončí optimisticky lyrickým odkazom tak, ako zvyčajne.   

Do najmenších podrobností definované povahové črty, skutky, maniere, ale aj domnienky však kontrastujú s denníkom samotnej Poliny, prvýkrát vydaným v roku 1928. Stal sa zdrojom informácií o vzťahu so spisovateľom, a to optikou ženy vedomej si nielen vlastnej sily, ale aj mnohých slabín. Jej sila spočívala v ženskosti, nadvláde nad mužmi, silnom, pohlcujúcom charaktere, nuž a čo sa týka slabín, tou hlavnou bol nedostatok talentu a umeleckého pnutia. Písanie jej nešlo, nadôvažok si až príliš dobre uvedomovala, že ide o svet, patriaci v tom čase výlučne mužom. Vzdelaným, sčítaným, vypísaným, navzájom súperiacim na stránkach literárnych časopisov pod orlím zrakom nemilosrdnej kritiky. Veď sám Dostojevskij priam trpel, lebo oproti majetnému Turgenevovi, či Tolstému nemal čas na šperkovanie viet a prerábanie dejových línií, písaním si totiž zarábal na základné živobytie. Prežíval to o to viac, že jeho honoráre sa s dvomi najlepšie platenými autormi svojej doby nedali ani porovnať. Neraz si povzdychol, že áno, píše horšie ako Turgenev, ale azda nie až o toľko.

Niežeby sa Polina s Dostojevským priamo porovnávala. Ako spisovateľ ju nezaujímal a vôbec ho nečítala. Ale akoby predvídala, že celý jej život poslúži výlučne ako bulvárny motív k životopisu génia. Pritom práve v jej denníku, ktorý sa podchvíľou prelína s grafomanskými poznámkami o banalitách, literárni historici nachádzajú vôbec prvé náznaky o budúcom románe Zločin a trest a vo forme inotaja zachytený motív detského utrpenia, ktorý sa okolo Dostojevského postáv bude ovíjať ako nekonečná niť. Prečo žena, ktorú milencova tvorba vôbec nezaujímala, dňa 17. septembra 1863 v Turíne zachytila Dostojevského slová na túto tému, ostane záhadou. A možno je to malý dôkaz toho, že napriek všetkému medzi týmito dvoma zložitými povahami bol osobitý súzvuk. Veď aj dávno po rozchode sa Dostojevskij k Suslovovej v listoch obracia oslovením večný priateľ. Čo teda mohlo Annu Grigorievnu, ktorá manželovu tvorbu čítala od svojich dvanástich, prechováva k nemu obdiv, venuje mu všetku starostlivosť a stojí pri zrode jeho veľkých románov, provokovať viac? Fakt, že manžel si dopisuje s bývalou milenkou, ktorá jeho diela kompletne ignoruje, alebo toto dôverné, pre ženu nezvyčajné a priam sprisahanecké epištolárne oslovenie večný priateľ?  

Suslovová neprežila ani šťastný, ani spokojný život. Doma ju porovnávali s úspešnou sestrou, do toho škandalózny vzťah s Dostojevským, ešte aj pred uzavretím nemenej škandalózneho manželstva ju dobehla vlastná minulosť. Po absolvovaní náročných skúšok v Moskve dostala povolenie založiť dievčenskú školu v Ivanove. V istých moskovských novinách dokonca o nej s uznaním písali ako o nádejnej osobnosti v rozvoji ženského vzdelávania. Školu jej po dvoch mesiacoch zavreli. Zlomilo ju to a zatrpkla ešte viac. Ako by sa vyvíjal život tejto zvláštnej ženy, keby v roku 1866 nebol spáchaný prvý z pokusov o atentát na Alexandra II. a ona by sa neocitla na zozname osôb podozrivých z protištátnej činnosti kvôli voľakedajším účastiam na študentských akciách? Čo by bolo keby, zostane v rovine domnienok. Veď minulosť nepozná podmieňovací spôsob, prosto sa udiala. 

Obe dámy skonali v roku 1918 na Kryme. Apollinaria Suslovová vo veku 78 rokov v Sevastopole, Anna Dostojevská ako 72-ročná v Jalte.