Roky 1990 až 1992 boli pre konzervatívcov dôležitejšie, ako pripúšťame. Odpoveď Čarnogurskému, Hanusovi a Krivošíkovi

V roku 1992 konzervatívci vykročili na cestu, ktorá ich doviedla k politickej nemohúcnosti a mentálne do liberálneho geta.

Na moju esej o tom, že konzervatívci urobili pri vyhlásení samostatného štátu osudovú chybu, s ktorou sa dodnes nedokázali vyrovnať verejne, reagovali traja ďalší autori – bývalý premiér a predseda KDH Ján Čarnogurský, šéfredaktor Konzervatívneho denníka Postoj Martin Hanus a jeho kolega Lukáš Krivošík. Ani jeden z nich si nemyslí, že postoj KDH k nezávislosti bol osudovou chybou. Každý z nich na to však má iné dôvody. Zatiaľ čo pán Čarnogurský so mnou nesúhlasí ani v tom, že KDH malo hlasovať za nezávislosť, s Hanusom a Krivošíkom sa v tejto veci, zdá sa, viac-menej zhodneme.

Hanusov hlavný problém s mojím textom je, že si nemyslí, že osudový zlom nastal v roku 1992, on ho vidí skôr vo vývoji po roku 1998. Možno by sa dalo dodať, že z veľkej časti aj preto, že KDH nedokázalo vyprodukovať lídra, ktorý by dokázal osloviť aj sekulárnych voličov. Krivošík to vidí podobne ako Hanus, no zároveň si myslí, že za slabými percentami dnešného KDH je skôr jeho súčasná slabá akcieschopnosť ako to, čo sa odohralo v minulosti.

Pri zvrchovanosti KDH zaslepil Mečiar

K textu pána Čarnogurského a jeho argumentom nemám veľmi čo dodať. Väčšinu dôvodov, kvôli ktorým bolo hlasovanie za nezávislosť problematické, a o ktorých píše zakladateľ KDH vo svojom texte, totiž uznávam a spomínam ich aj ja (odkaz na ľudáctvo, Mečiarove praktiky, praktické problémy...). Znova však opakujem, že mnohé z obáv, ktoré vtedy panovali a ktoré spomína Ján Čarnogurský, vyvrátila história. Jednoducho povedané, ak by v rokoch 1990 až 1992 v Česko-Slovensku vypukli krvavé konflikty, ak by tu zasahovala armáda, ak by našu hranicu napadli Maďari či Poliaci, ak by naše pasy neuznávali v zahraničí alebo by sme boli pre vyhlásenie samostatnosti automaticky vylúčení z integračných procesov do EÚ či NATO, Čarnogurského obavy by boli odôvodnené. Ale nič z toho sa nestalo. Slovensko sa pokojne oddelilo od Česka a napokon (aj vďaka Čarnogurskému, ktorý tu zohral významnú úlohu) vstúpilo do EÚ a NATO spolu s ďalšími postkomunistickými krajinami.

Aj na základe textov kolegov z Postoja mám pocit, že minimálne medzi „mladšou generáciou konzervatívcov“ o tom, že KDH v rokoch 1990 až 1992 pri národnej téme zaváhalo, nie je spor.

Odpoveď pána Čarnogurského mi však potvrdila hypotézu, ktorú som formuloval vo svojom prvom texte, a teda, že KDH sa v tom období nechalo zaslepiť Mečiarom a za zvrchovanosť nehlasovalo práve kvôli nemu. Samostatnosť aj napriek tomu prišla. Mečiar bol po čase odstránený, štát však pretrval. Akurát, že bol postavený na korupčných základoch, ktoré nás mátajú dodnes a sú súčasťou neschopnosti konzervatívcov presadiť sa.

Ako sa zmenilo KDH medzi rokmi 1990 až 1992

A tu sa už dostávam k tomu, v čom sa nezhodujem s Hanusom a Krivošíkom, teda k otázke ďalšieho vývoja a toho, prečo na Slovensku trpíme krízou konzervativizmu a prečo nemáme stabilnú, primerane silnú konzervatívnu stranu.

S Martinom Hanusom súhlasím v tom, že do značnej miery za to môže absencia lídra, ktorý by dokázal vystúpiť z geta KDH. No podľa mňa to nebol najmä dôsledok absencie istého šťastia či príliš veľkého ega niektorých členov KDH, ako naznačuje on vo svojom texte, ale toho, akou cestou sa rozhodlo vydať KDH, a teda aj slovenský konzervativizmus v rokoch 1990 až 1992.

To, čo sa udialo v KDH v tých rokoch, dobre ukazuje štúdia s názvom Slovensko a jeho regióny od sociológov združených okolo profesora Vladimíra Krivého, ktorá bola v 90. rokoch veľmi populárna (a ktorú cituje aj Hanus). Krivý v nej v súvislosti s KDH konštatuje tri zaujímavé trendy.

Prvý je, že medzi rokmi 1990 až 1994 sa zoslabila väzba medzi KDH a voličmi rímskokatolíckeho náboženstva a posilnila sa u voličov bez vierovyznania (s. 125 – 127).

Druhý je, že v KDH sa v tomto období mierne oslabila väzba s vidieckym voličom, no jasne posilnila väzba s mestským voličom, najmä Bratislavou, v menšej miere aj Košicami a Prešovom (s. 115 a 121). Výsledkom je, že KDH v tých voľbách najviac narástlo v Bratislave (zo 6,75 na 12,4%). Mimochodom, Krivý v danej publikácii konštatuje, že „voľby 1994 vyhrala dedina“ (s. 121).

A po tretie, táto práca bola populárna preto, že ukázala súvis medzi voličmi HSĽS a HZDS. Pre nás je však zaujímavé, že autori v nej konštatujú, že aj keď po prvých voľbách sa prekrývali najmä územné zisky HSĽS s KDH a SNS, v každých ďalších voľbách sa už v prípade KDH toto spojenie zoslabovalo, pričom jeho úlohu prebralo najmä HZDS.

Krivý teda ukazuje, že KDH sa medzi rokmi 1990 až 1992 stalo menej zaujímavým pre tradičných voličov takzvaných ľudových (národných) strán. Čiže pre vidieckych, nábožensky založených, ekonomicky skôr ľavicovo orientovaných voličov.

Z toho vyplýva, že v tomto období sa čiastočne zmenilo DNA strany a konzervatívcov všeobecne, keďže tí sa začali, obrazne povedané, sťahovať z dediny do mesta. Výsledkom bolo, že značná časť nespokojných, najmä vidieckych či ľudových voličov od KDH odišla k HZDS, v menšej miere k SKDH či SNS. Naopak, kresťanskí demokrati sa dostali do spoločného koša k stranám ako VPN, neskôr SV (Spoločná voľba), či DS. A ešte neskôr SDKÚ, OĽaNO, Sieť, Za ľudí a mnohým ďalším, ktoré operujú v tomto segmente a sú zamerané viac-menej na toho istého mestského voliča.

Povedané dnešným jazykom, KDH sa v tomto období stalo stranou, ktorá sa zamerala najmä na voliča z tábora, ktorý dnes bratislavská kaviareň nazýva „demokratickým voličom“ a stratilo podporu v ostatných vrstvách obyvateľstva.