Vláda pri migoch obchádza ústavu a prekračuje svoje právomoci

Vláda minulý týždeň rozhodla, že daruje okrem iného niekoľko bojových stíhačiek Ukrajine. Toto rozhodnutie sa nerodilo ľahko, pretože dočasne poverená vláda Eduarda Hegera má obmedzené kompetencie a dlho nevedela nájsť právny základ pre svoje rozhodnutie darovať slovenské stíhačky inej krajine. Tento text je venovaný riešeniu, ktoré vláda považuje za ústavné.

Ako sa na problém pozrieme bližšie, právny základ, podľa ktorého vláda postupovala, je problematický, a to minimálne pre dôvody, ktoré uvediem nižšie. Prvým je utajený režim právnej analýzy, podľa ktorej vláda postupovala. Druhým dôvodom je potenciálne obchádzanie ústavy zo strany dočasne poverenej vlády, čím by vláda konala in fraudem constitutionis.

Utajená analýza vlády

Poverená vláda celé týždne hľadala právny základ, na ktorého základe by mala kompetenciu darovať slovenské stíhačky Ukrajine, ktorá je vo vojne. Ako uviedla väčšina ústavných právnikov, dodanie stíhačiek predstavuje zásadnú otázku zahraničnej politiky, na ktorú odvolaná vláda nemajúca dôveru parlamentu jednoducho podľa ústavy nemá kompetenciu. Rovnako bezvýchodiskové sa ukázalo zapojenie parlamentu v podobe ad hoc uznesenia, ktorým by parlament splnomocnil vládu na darovanie stíhačiek.

Okrem iného by parlament nemal na také niečo kompetenciu, pretože ústava pomerne jasne stanovuje, že rozhodovanie o zásadných otázkach zahraničnej politiky patrí vláde, a nie parlamentu. Parlament však kontroluje vládu a vyvodzuje voči nej zodpovednosť, takže si zachováva istý vplyv na to, ako je zahraničná politika zo strany vlády vykonávaná. Sám však zahraničnú politiku môže realizovať len v obmedzenom režime.

Vláda tak ostala bezradná, lebo právny základ, ako splniť politický sľub Eduarda Hegera o dodaní stíhačiek, sa stal vzdialený a predčasné parlamentné voľby ďaleko.

A tu sa zrazu objavila analýza, ktorá našla spôsob (formu), ako vláda svoj sľub splní a problém darovania vyrieši: vláda uzatvorí medzinárodnú zmluvu s ukrajinskou stranou o darovaní stíhačiek podľa čl. 119 písm. f) ústavy. O chvíľu sa dostanem k tomu, prečo považujem tento právny základ za chybný. Ešte predtým mi však dovoľte krátku odbočku o utajení celej právnej analýzy.

Ako vidieť, poverená vláda mala týždne problém nájsť právny základ pre svoje konanie. Verejnosť aj právnická obec si už len z tohto dôvodu zaslúžili poznať bližšie dôvody, ako sa vláda k tejto kompetencii dopracovala. Už len z tohto dôvodu je tak utajenie analýzy veľmi problematické. Problém utajenia sa násobí ďalšími faktormi: (i) dodanie stíhačiek či zbraní pre Ukrajinu je krok, na ktorý sa vláda doteraz odhodlala len zriedka; (ii) dodanie zbraní má vo vojne aj aktívny potenciál – okrem obrany sa zbrane môžu použiť aj na útok, čo zásadne mení paradigmu a je odlišným znakom od dodania napríklad obranných systémov, ktoré útočný potenciál nemajú; a nakoniec, (iii) vláda sa svojom programovom vyhlásení v roku 2021 zaviazala na transparentný výkon moci (pojem transparentnosť sa v tomto dokumente spomína viac ako 80-krát).

Konanie vlády, ktorým sa analýza nesprístupnila, je nielen problematické samo osebe, pretože dôvody na takýto postup vlády sú nepreskúmateľné z hľadiska ich kontroly a verifikácie a týkajú sa dodania bojových stíhačiek pre jednu zo strán vo vojenskom konflikte, ale je to v rozpore aj s tým, na čo sa vláda zaviazala a k čomu sa prihlásila vo svojom programovom vyhlásení v roku 2021.

Druhou vecou je existencia samotnej analýzy. Ministerstvá obrany ani spravodlivosti zatiaľ o takejto právnej analýze nechyrujú. To znamená, že buď takáto analýza existuje, ale je v utajenom režime (v rozpore s infozákonom) alebo neexistuje a rozhodnutie bolo urobené bez nej. V každom prípade by verejnosť analýzu poznať mala.

Medzinárodná zmluva ako obídenie ústavy

Druhým dôvodom pre ústavnoprávne obavy z postupu vlády okrem transparentnosti celého procesu, je právny základ pre dodanie migov – medzivládna zmluva medzi vládami Slovenska a Ukrajiny.

Z dostupných informácií vyplýva, že vláda postupovala podľa čl. 119 písm. f) ústavy, pričom obsahom zmluvy je nakladanie s majetkom v správe ministerstva obrany, čo samo osebe nemá kvalifikovať túto zmluvu ako zmluvu vojenskej povahy. Naoko sa zdá, že vláda mala právomoc takto postupovať. Zdanie však niekedy klame.

Kľúčová otázka znie, či predmetná zmluva je vojenskej povahy. Prečo to spomínam? Ak by sme prišli k záveru, že áno, tak potom medzinárodná zmluva by v zmysle ústavy podliehala obligatórnemu schváleniu v parlamente (čl. 7 ods. 4 ústavy). Teda vláda by nemohla sama o takejto zmluve rozhodnúť, ale ultimátne slovo by patrilo parlamentu.

Zmluvy ako dvojstranné právne úkony sa však posudzujú nie podľa formy (ako ich kto nazve alebo klasifikuje), ale podľa svojho obsahu (práva a povinností, ktoré z nej vyplývajú). Zmluva o bankovom úvere nebude zmluvou o darovaní, aj keď by ju tak zmluvné strany nazvali. Rovnako tak zmluva o nájme nehnuteľnosti sa nestane kúpnou zmluvou, keby sa tak strany dohodli. Určujúci pre klasifikáciu zmluvy je jej obsah a nie forma. Každý právny úkon (zmluva) sa posudzuje podľa obsahu, a nie podľa názvu.

Podľa Pravidiel pre uzatváranie medzinárodných zmlúv a zmluvnú prax (schválené uznesením vlády SR č. 743 z 21. októbra 2009) je to minister zahraničných vecí, ktorý formálne klasifikuje jednotlivé medzinárodné zmluvy (čl. 4 ods. 2). Ako tvrdí M. Káčer, takáto klasifikácia však môže mať len odporúčací charakter, pretože minister by tak mohol elegantne obchádzať obligatórny súhlas parlamentu zakaždým, keď by si zmyslel.

Dodanie aktívnych a použiteľných zbraní inej krajine vo vojnovom konflikte je – podľa mňa – jednoznačne medzinárodná zmluva vojenskej povahy po obsahovej stránke. Slovensko sa ňou zaväzuje dodať zbrane, čo implikuje vojenskú povahu tejto zmluvy. Ak je predmetom zmluvy dodávka zbraní, zakaždým pôjde o zmluvu vojenskej povahy. Neviem si predstaviť situáciu, že ak je obsahom zmluvy dodanie aktívnych zbraní inej krajine, že by nešlo o zmluvu vojenskej povahy; navyše ak vojna prebieha u suseda Slovenska, pričom účelom zmluvy je ovplyvniť výsledok vojny (preto ani dodanie cvičnej munície Česku, respektíve zbraní Afganistanu, ako argumentujú niektorí, nie je dobrým príkladom; navyše nejde o ústavne súladnú prax v zmysle ústavného článku 7 ods. 4).

Paradoxne, na takúto medzinárodnú zmluvu by kompetenciu nemala ani vláda, ktorá má plnú dôveru parlamentu, ale musela by na platnosť získať súhlas parlamentu. Práve kvôli obsahu tejto zmluvy (dodanie zbraní) je dôležitým orgánom sám parlament, pričom konanie vlády nestačí. O to menej tak môže urobiť vláda bez dôvery parlamentu. Na objasnenie argumentu si stačí predstaviť zrkadlový argument odvolanou vládou R. Fica a dodanie stíhačiek Rusku: odvolaná vláda R. Fica by darovala bojové stíhačky Rusku na základe medzinárodnej zmluvy.

Na základe uvedeného mám za to, že poverená vláda obišla ústavu, keď formálne síce konala v zmysle ústavy, ale materiálne na výkon právomoci uzavrieť zmluvu o dodávke zbraní Ukrajine nemala ústavnú právomoc. Vláda tak konala in fraudem constitutionis, prekročila svoju právomoc s ďalšími dôsledkami (ústavnoprávnymi či trestnoprávnymi).

Záver

Na záver použijem jeden citát H. Franka, ktorý bol gubernátorom v okupovanom Poľsku počas druhej svetovej vojny a neskôr odsúdený v Norimbergu za vojnové zločiny: „Všetko čo slúži národu, je právom, všetko, čo mu škodí, je bezprávie.“ Rozdiel medzi právnym štátom a bezprávím (diktatúrou alebo anarchiou, nech si čitateľ vyberie) nemohol byť vyjadrený trefnejšie. Aj prípad darovania stíhačiek Ukrajine len dosvedčuje, že je civilizačne nebezpečné spájať právo a politiku.

Účel nesvätí prostriedky. A nikdy nie v práve.