Rozhovor Vladimíra Palka pre Echo: Na Slovensku máme v zásade dva tábory. Nesympatizujem ani s jedným z nich

Cesta nového českého prezidenta Petra Pavla na Slovensko mohla byť zdvorilostnou návštevou, akú po svojom zvolení za prezidenta absolvovali Václav Klaus aj Miloš Zeman. Ale stala sa politickým gestom. Pavel sa demonštratívne priatelí so svojou slovenskou kolegyňou, ľavicovou liberálkou Zuzanou Čaputovou, na Slovensku po jej boku podporil manželstvo pre rovnopohlavné páry alebo boj s „dezinformáciami“. Má to byť pokus oslabiť „reakčnú“ Vyšehradskú skupinu? Aký silný je v slovenskej politike progresivistický tábor? Má Robert Fico, ktorý nedávno zaujal kritický postoj k bezpodmienečnej podpore Ukrajiny, ešte šancu na politický comeback? Prečo sú Slováci v podpore Ukrajiny vlažnejší ako Česi? Aj na takéto otázky odpovedá intelektuál a bývalý politik Vladimír Palko.Najskôr mi povedzte, ako sa vám páčila návšteva Petra Pavla na Slovensku.Povedal by som, že tá návšteva je síce povinná jazda, ale ja ju beriem veľmi pozitívne – ako udržiavanie tradície, že Česká republika a Slovensko sú si vzájomne dve najbližšie krajiny. To je dobré a teší ma to.Keď český prezident povie, že ho znepokojuje vývoj na Slovensku, ako to Slováci prijímajú? Citlivejšie, než keby to povedal, dajme tomu, rakúsky prezident?Niektorí si tieto slová všimli, väčšina Slovákov azda ani nie. Myslím, že to od českého prezidenta naozaj nebolo šťastné. Ale je to možné pripísať politickej neskúsenosti. Nejako sa v tom, pochopiteľne, odráža aj politické obsadenie prezidentského úradu v oboch krajinách. Momentálne tu máme progresivistickú dvojicu, vidieť u nich ideové súznenie, okrem progresivistického aj akosi transatlantického. Obaja naši prezidenti stelesňujú politiku, ktorá v tejto chvíli v strednej Európe až na výnimky prevláda, keď je zahraničná politika v línii Spojených štátov. A nie je im zrejme treba ani nič vysvetľovať. Oni cítia tak nejako sami od seba, čo majú robiť.Mohli by ste tú bezpodmienečne proamerickú líniu priblížiť na konkrétnom príklade?Tak predovšetkým o vojne na Ukrajine naša prezidentka aj váš prezident hovoria to isté. Pričom však v západnej Európe a na Západe sa vôbec vedie spor o koreňoch tejto vojny, prečo k nej došlo. Oficiálny výklad, ktorý šíri politický aj mediálny mainstream, tvrdí, že v Rusku sa náhle prebudili imperialistické chúťky, že ruský prezident si zmyslel, že po dvadsiatich rokoch svojej vlády si splní svoj sen a pripojí Ukrajinu. To je však čistá propaganda, pravda je celkom iná. Ruská vojna, hoci podľa mňa zlá a neospravedlniteľná, bola reakciou na snahy Západu začleniť Ukrajinu do svojej sféry vplyvu. A to za každú cenu, aj za cenu občianskej vojny pred deviatimi rokmi, dokonca aj za cenu regulárnej vojny, ktorá niekoľko posledných rokov hrozila. Český prezident aj slovenská prezidentka hlásajú propagandistickú verziu.Mne za posledný rok pri cestách na Slovensko vždy udrelo do očí, ako hneď po prejazde hraníc ustáva záplava ukrajinských vlajok. Aj z prieskumov je zrejmé, že slovenská verejnosť má k tomu mainstreamovému výkladu vojny rezervovanejší postoj ako česká. Z čoho ten rozdiel pramení?Neviem, či je ten rozdiel až taký veľký. Slováci sú všeobecne skeptickejší k prejavom, ako je, dajme tomu, vyvesovanie vlajok. Skôr si hľadia svojho. Ale celkovo je to podobné ako u vás. Nevylučoval by som dokonca, že prúd, ktorý dnes dominuje vo vláde aj v Prezidentskom paláci, môže pokračovať po jesenných voľbách, hoci v pozmenenom zložení. Je to dokonca pravdepodobné. Ten prúd je jednoducho silný. Zatiaľ čo opačný prúd akejsi nechuti podriadiť sa propagande, nie je úplne totožný s opozičnými stranami. Ľudia, ktorí krútia hlavou nad propagandou, ešte nemusia automaticky voliť Fica, alebo dokonca Kotlebu. Stále je tu množstvo stratených voličov prúdu, ktorý už neexistuje, ktorý už dnes nemá svoju politickú reprezentáciu. Platí, že ľudia u nás ruskú inváziu neschvaľujú, sú ňou zhnusení a vyjadrujú s ňou nesúhlas. Ale zároveň neznášajú aj propagandu, ktorá im zatajuje korene tej vojny, to, že to je naozaj zástupná vojna Ameriky – Ruska.

Vladimír Palko. Foto: Matúš Zajac

Odkedy prebieha táto zástupná vojna?
Každej vojne pred tým, než začne horúca fáza, predchádza politická fáza, počas ktorej sú kroky ešte len politické a nenásilné. Potom jedna zo strán začne používať násilie a začína sa vojna. A pri tej politickej hre treba konštatovať, že ju rozohrala Amerika. Keby som to prirovnal k šachu, prvým ťahom bol bukureštský samit NATO z roku 2008. Vtedy Washington presadil uznesenie, že Ukrajina v budúcnosti vstúpi do Aliancie.

Ako by ste odpovedali na námietku, že Ukrajina je suverénny štát, ktorý si môže sám určovať, s kým sa bude priateliť?

To je pravda. Môžu sa priateliť, s kým chcú. Problém je trochu inde. Spojené štáty americké dlhé roky pretvárali Ukrajinu a budovali z nej – citujem chicagského profesora medzinárodných vzťahov Johna Mearsheimera – baštu Západu nepriateľskú voči Rusku. V tom je ten problém, nie v tom, že by sa niekto chcel priateliť so Spojenými štátmi. Ja sa tiež považujem za priateľa Spojených štátov amerických, po celý svoj život.

Ako sa manifestovalo nepriateľstvo Ukrajiny pod vedením Ameriky voči Rusku?
Stačilo sa započúvať do rétoriky pomajdanských vlád – tak voči vlastným etnickým Rusom, ako aj voči ruskému štátu. Americká politika podporovala presne tie kruhy v ukrajinskej politike, ktoré sa voči Rusku správali veľmi nepriateľsky. Američania tvrdo tlačili na pád ukrajinského prezidenta, ktorý bol zvolený v slobodných voľbách, ale s Ruskom sa vedel priateľsky baviť. Viktora Janukovyča jeho protivníci zvrhli a zvrhli ho za politickej podpory Spojených štátov. Tak sa to jednoducho stalo. Nacionalistické kruhy hlavne zo západnej Ukrajiny sa usilovali o vytlačenie Ruska zo Sevastopola, kde majú Rusi od konca 18. storočia čiernomorskú flotilu. V tom všetkom mali tieto kruhy podporu USA.

Je tá vojna výrazom ruskej rozpínavosti, ako ju poznáme z 20. storočia?
Aj na Slovensku si často vysvetľujeme súčasné globálne udalosti na základe skúseností s niektorými významnými dátumami 20. storočia: 1968, ale aj 1938 alebo 1939. August 1968, to bolo veľké národné poníženie. Sovieti k nám vtrhli bez toho, aby sa niekoho pýtali. Pripomínať v tejto situácii šesťdesiaty ôsmy je špecifikom nás, Čechov a Slovákov. Zatiaľ čo vysvetľovanie dnešných udalostí pomocou Mníchova 1938 je fenomén celého Západu. Nehovorím, že skúsenosti 20. storočia sú pre nás dnes zbytočné. Nie, treba si ich pamätať. Ale to, čo sa deje dnes, už sa nedá vysvetliť vo svetle týchto starých udalostí. Dávno nastali celkom iné procesy.

Dnešná situácia, keď sa Západ a Rusko ocitajú na pokraji vojny, sa, mimochodom, oveľa viac ako Mníchovu podobá roku 1914. Ani vtedy nikto nechcel svetovú vojnu. Čo sa o Hitlerovi v roku 1938 povedať nedá, on ju chcel. V roku 1914 došlo k nesmiernej tragédii, ktorá fakticky zničila Európu ako centrum globálnej moci. A to si v Európe neprial nikto. Hlavne však roky 1938 a 1948 nevysvetľujú jeden základný fakt, ktorý ľuďom časom dôjde: v roku 1989 sme sa rozlúčili nielen s ideológiou komunizmu, ale urobili sme aj akýsi geopolitický obrat o 180 stupňov.