Cesta nového českého prezidenta Petra Pavla na Slovensko mohla byť zdvorilostnou návštevou, akú po svojom zvolení za prezidenta absolvovali Václav Klaus aj Miloš Zeman. Ale stala sa politickým gestom. Pavel sa demonštratívne priatelí so svojou slovenskou kolegyňou, ľavicovou liberálkou Zuzanou Čaputovou, na Slovensku po jej boku podporil manželstvo pre rovnopohlavné páry alebo boj s „dezinformáciami“. Má to byť pokus oslabiť „reakčnú“ Vyšehradskú skupinu? Aký silný je v slovenskej politike progresivistický tábor? Má Robert Fico, ktorý nedávno zaujal kritický postoj k bezpodmienečnej podpore Ukrajiny, ešte šancu na politický comeback? Prečo sú Slováci v podpore Ukrajiny vlažnejší ako Česi? Aj na takéto otázky odpovedá intelektuál a bývalý politik Vladimír Palko.Najskôr mi povedzte, ako sa vám páčila návšteva Petra Pavla na Slovensku.Povedal by som, že tá návšteva je síce povinná jazda, ale ja ju beriem veľmi pozitívne – ako udržiavanie tradície, že Česká republika a Slovensko sú si vzájomne dve najbližšie krajiny. To je dobré a teší ma to.Keď český prezident povie, že ho znepokojuje vývoj na Slovensku, ako to Slováci prijímajú? Citlivejšie, než keby to povedal, dajme tomu, rakúsky prezident?Niektorí si tieto slová všimli, väčšina Slovákov azda ani nie. Myslím, že to od českého prezidenta naozaj nebolo šťastné. Ale je to možné pripísať politickej neskúsenosti. Nejako sa v tom, pochopiteľne, odráža aj politické obsadenie prezidentského úradu v oboch krajinách. Momentálne tu máme progresivistickú dvojicu, vidieť u nich ideové súznenie, okrem progresivistického aj akosi transatlantického. Obaja naši prezidenti stelesňujú politiku, ktorá v tejto chvíli v strednej Európe až na výnimky prevláda, keď je zahraničná politika v línii Spojených štátov. A nie je im zrejme treba ani nič vysvetľovať. Oni cítia tak nejako sami od seba, čo majú robiť.Mohli by ste tú bezpodmienečne proamerickú líniu priblížiť na konkrétnom príklade?Tak predovšetkým o vojne na Ukrajine naša prezidentka aj váš prezident hovoria to isté. Pričom však v západnej Európe a na Západe sa vôbec vedie spor o koreňoch tejto vojny, prečo k nej došlo. Oficiálny výklad, ktorý šíri politický aj mediálny mainstream, tvrdí, že v Rusku sa náhle prebudili imperialistické chúťky, že ruský prezident si zmyslel, že po dvadsiatich rokoch svojej vlády si splní svoj sen a pripojí Ukrajinu. To je však čistá propaganda, pravda je celkom iná. Ruská vojna, hoci podľa mňa zlá a neospravedlniteľná, bola reakciou na snahy Západu začleniť Ukrajinu do svojej sféry vplyvu. A to za každú cenu, aj za cenu občianskej vojny pred deviatimi rokmi, dokonca aj za cenu regulárnej vojny, ktorá niekoľko posledných rokov hrozila. Český prezident aj slovenská prezidentka hlásajú propagandistickú verziu.Mne za posledný rok pri cestách na Slovensko vždy udrelo do očí, ako hneď po prejazde hraníc ustáva záplava ukrajinských vlajok. Aj z prieskumov je zrejmé, že slovenská verejnosť má k tomu mainstreamovému výkladu vojny rezervovanejší postoj ako česká. Z čoho ten rozdiel pramení?Neviem, či je ten rozdiel až taký veľký. Slováci sú všeobecne skeptickejší k prejavom, ako je, dajme tomu, vyvesovanie vlajok. Skôr si hľadia svojho. Ale celkovo je to podobné ako u vás. Nevylučoval by som dokonca, že prúd, ktorý dnes dominuje vo vláde aj v Prezidentskom paláci, môže pokračovať po jesenných voľbách, hoci v pozmenenom zložení. Je to dokonca pravdepodobné. Ten prúd je jednoducho silný. Zatiaľ čo opačný prúd akejsi nechuti podriadiť sa propagande, nie je úplne totožný s opozičnými stranami. Ľudia, ktorí krútia hlavou nad propagandou, ešte nemusia automaticky voliť Fica, alebo dokonca Kotlebu. Stále je tu množstvo stratených voličov prúdu, ktorý už neexistuje, ktorý už dnes nemá svoju politickú reprezentáciu. Platí, že ľudia u nás ruskú inváziu neschvaľujú, sú ňou zhnusení a vyjadrujú s ňou nesúhlas. Ale zároveň neznášajú aj propagandu, ktorá im zatajuje korene tej vojny, to, že to je naozaj zástupná vojna Ameriky – Ruska.
Odkedy prebieha táto zástupná vojna?
Každej vojne pred tým, než začne horúca fáza, predchádza politická fáza, počas ktorej sú kroky ešte len politické a nenásilné. Potom jedna zo strán začne používať násilie a začína sa vojna. A pri tej politickej hre treba konštatovať, že ju rozohrala Amerika. Keby som to prirovnal k šachu, prvým ťahom bol bukureštský samit NATO z roku 2008. Vtedy Washington presadil uznesenie, že Ukrajina v budúcnosti vstúpi do Aliancie.
Ako by ste odpovedali na námietku, že Ukrajina je suverénny štát, ktorý si môže sám určovať, s kým sa bude priateliť?