Keď východní Nemci utekali cez Bratislavu na Západ

Aké dôvody viedli k bratislavskej Sviečkovej manifestácii, ktorej 35. výročie si v sobotu pripomíname? Jednou z troch požiadaviek bolo dodržiavanie ľudských a občianskych práv. Represívne zásahy komunistického režimu do občianskych a náboženských práv boli totiž súčasťou životov našich rodín počas vyše štyridsaťročného útlaku zo strany režimu, ktorý mal ambíciu vydržať v krajinách pod sovietskou sférou moci navždy.

K takýmto právam patrí aj právo občana slobodne vycestovať zo svojej krajiny. To však režim neumožňoval každému. Podobná situácia v okolitých krajinách nútila ich občanov k úteku z rovnakých dôvodov, ako tých našich. A ich osudy sa stretli s tými našimi, keď sa pokúsili o útek za železnú oponu v bývalom Československu.

Kontaktov s Nemeckou demokratickou republikou, ľudovo východným Nemeckom, nemalo Slovensko málo. Jej občania využívali možnosť cestovať v rámci sovietskeho bloku a najmä v rámci dovoleniek navštevovali Juhosláviu, Bulharsko či maďarský Balaton.

Zo slovenských destinácií to bolo najmä hlavné mesto Bratislava, Tatry a areály s kúpaliskami v maďarsky hovoriacich obciach, napríklad v Pate. Obyčajne prichádzali vlakom alebo v karavanoch či obytných prívesoch ťahaných osobnými automobilmi.

Rekreačné pobyty a výlety za turistikou však boli aj častou zásterkou pre priblíženie sa k hranici so Západom, ktorú sa následne pokúšali prekročiť.

Petržalka – dobré miesto na prechod hranice?

Verejnosti najznámejším prípadom je pokus Hartmuta Tautza o útek v roku 1986, keď ho v Petržalke pár špeciálne vycvičených psov roztrhalo v kukuričnom poli, zopár desiatok metrov od slovensko-rakúskej hranice v blízkosti obce Kittsee, po aktivovaní signálu, ktorý automaticky otvoril ich koterce.

Menej známe prípady sú tie, keď príslušníci a spravodajské zložky 11. brigády Pohraničnej stráže útekom zabránili, utečencov zadržali a následne ich odsúdili alebo deportovali domov. Úlohou spravodajského útvaru bolo v takýchto prípadoch kvôli zlepšeniu „ochranných opatrení“ spätne zrekonštruovať a objasniť pohyb osôb na našom území a vypátrať každého, kto im v pokuse o útek pomáhal a prípadne takéhoto previnilca odovzdať „spravodlivosti“.

30. mája 1975 o piatej hodine ráno zadržala hliadka Pohraničnej stráže v priestore Petržalka – Kopčany v blízkosti drôteného ženijno-technickej zátarasy dvoch neplnoletých východných Nemcov, Gebharda Kreuznera a Wilfreda Miaru, s podozrením, že sa pokúsili o nelegálne prekročenie štátnej hranice s Rakúskom. Pol hodinu pred nimi zasa pohraničníci zadržali ich dvoch kamarátov Joachima Serapfina a Detlefa Scharfeho v blízkosti petržalského Kapitulského dvora.

Kreuzner s Miarom uviedli, že sa na slovenské územie dostali ilegálnym prechodom do Poľska cez Štetín a odtiaľ opäť ilegálne do Československa cez Mikulovice. Po príchode z Břeclavi na Hlavnú stanicu sa do Petržalky odviezli taxíkom. Petržalku si pre prechod hranice s Rakúskom vybrali už doma vo Východnom Nemecku. Rovnako vypovedali Serapfin a Scharfe, ktorí sa iným taxikárom nechali vyložiť pri Starom moste.

Príslušník spravodajského oddelenia Michal Bilík založil pátrací zväzok „TAXI“, v ktorom zhromažďoval informácie vedúce k odhaleniu identity taxikárov. Vypátral Otta Schönbergera jazdiaceho na služobnej béžovej Volge a súkromného taxikára pri Výrobnom družstve invalidov Jozefa Tabáka, ktorý viezol Serapfina so Scharfem.

Schönberger sa na výsluchu 4. júna 1975 priznal, že Kreuznera a Miaru do Petržalky viezol, ale bránil sa, že ich nevysadil v blízkosti hraníc.

Keďže nebolo možné preukázať Schönbergerovi priamu pomoc „narušiteľom štátnej hranice“, spravodajskí dôstojníci po schválení Odborom vyšetrovania Štátnej bezpečnosti Bratislava vyriešili prípad Schönbergera a Tabáka takzvaným preventívno-výchovným opatrením vo forme pohovoru. Ľudovo povedané, riaditelia Dopravného podniku Mesta Bratislavy a Výrobného družstva invalidov si ich pozvali „na koberec“ za prítomnosti veliteľa/zástupcu spravodajského oddelenia, spravodajcu Bilíka, predsedu straníckej organizácie na pracovisku a predsedu Revolučného odborového hnutia a tam im primerane vyčistili žalúdok. 

Pohovory mali dosiahnuť väčšiu bdelosť a ostražitosť zamestnancov voči pokusom utečencov zneužívať taxislužbu na priblíženie sa k hranici a tiež ich pôsobenie na ďalších kolegov z prostredia taxislužby, aby podozrivých pasažierov udávali príslušníkom Pohraničnej stráže. 

Keďže Schönberger s Tabákom museli dostať aj nejaký výchovný trest, odobrali im služobnú priepustku do hraničného pásma. 

Michal Bilík naplánoval aj sledovanie taxikárov agentúrnou sieťou, rozhodenou medzi zamestnancami bratislavských taxislužieb. Na Tabáka v decembri 1976 nasadil agenta Mariana Drahoša (krycie meno „RADKO“). 

Spravodajcom nie vždy všetko vyšlo

Drahoš bol zamestnancom bratislavskej taxislužby v období rokov 1976 až 1984. Dôstojníci spravodajského oddelenia Bratislava Michal Bilík a neskôr Stanislav Klobučník ho využívali na sledovanie kolegov taxikárov a plnil aj úlohy k ďalším záujmovým osobám so vzťahom k zahraničiu, ku ktorým mal prístup.

Drahoša, tak ako každého agenta, kontrarozviedka hĺbkovo preverovala vrátane previerky korešpondencie. Od decembra 1983 začal Drahoš ako dôveryhodný zamestnanec jazdiť dva- až štyrikrát mesačne s klientmi do Rakúska. Jeho riadenie prevzal dôstojník spravodajského oddelenia Albert Kövér, ktorý v spolupráci s I. odborom Spravodajskej správy Hlavnej správy Pohraničnej stráže a Ochrany štátnej hranice Drahoša riadil aj v súvislosti s jeho služobnými cestami do Rakúska. Pribudli mu úlohy, ktoré plnil v „záujmovom priestore“ rakúskych obcí v smere na Schwechat a úlohy s kontrarozviednou ochranou hraničného priechodu Petržalka-Berg.

Do roku 1981 ho spravodajcovia „vyťažovali“ v prepožičanom byte s krycím menom „ZÁKOUTÍ“ a od februára 1983 v konšpiračnom byte „NIVA“ neďaleko Justičného paláca.  V auguste 1984 Drahoš legálne vycestoval na rodinnú dovolenku do „kapitalistického zahraničia“ – a emigroval.

Konšpiračný byt „NIVA“ a iné

Keďže pri emigrácii sa nedalo vylúčiť vypočúvanie nepriateľskou kontrarozviedkou, konšpiračný byt „NIVA“, vybudovaný od roku 1978, museli zrušiť. Počas tohto obdobia sa v ňom uskutočnilo takmer štyristo agentúrnych schôdzok so štyrmi agentmi zabezpečujúcich ochranu štátnej hranice. Byt musel spĺňať prísne podmienky utajenia, aby nedošlo k „prevaleniu“ či už agentov, alebo spravodajských dôstojníkov 11. brigády.

Vlastníkom prízemnej garsónky na Šoltésovej ulici 10 bol oficiálne Okresný národný výbor Bratislava I, prenajatý bol na fiktívnu osobu, podľa legendy zamestnanú v podniku zahraničného obchodu Chemapol, často služobne odcestovanú. Doklady krycej osoby sa nachádzali u dôstojníka spravodajského oddelenia Bohuslava Tesařa, neskôr u dôstojníka Alberta Kövéra.

Byt nevyužívalo iba spravodajské oddelenie, ale aj spravodajská skupina Bratislava, na podnet ktorej bol založený, či spravodajská skupina Petržalka. Okrem Drahoša doň chodili agenti Albert Mihók (krycie meno „BÉLA“, problematika hraničného priechodu Petržalka-Berg), Tomáš Opálený (krycie meno „BOROVICA“, colník na priechode Petržalka-Berg), Peter Lingurský (krycie meno „NERO“, pracovník televízie so širokým záberom medzi záujmovými osobami v Petržalke).

Neplánované zrušenie konšpiračného bytu bolo síce mimoriadnou udalosťou a komplikáciou, v roku 1984 však už spravodajský aparát 11. brigády Pohraničnej stráže disponoval viacerými konšpiratívnymi bytmi. Okrem garsónky na Partizánskej ulici 1 s krycím názvom „MANZARDKA“, fungujúcej v období rokov 1975 až 1989 to bol konšpiračný byt s krycím názvom „ŠTADIÓN“ na Palkovičovej ulici v blízkosti zimného štadióna a konšpiračný byt „DUNAJ“ na dnešnej Holíčskej ulici v Petržalke. Keď v roku 1983 zdôvodňovali jeho potrebu, okrem faktu, že mal nahradiť konšpiračný byt „HÁJ“ na Blagoevovej ulici, bola pre spravodajcov zaujímavá aj jeho lokácia: „Po dobudovaní rýchlodráhy sa bude jej zastávka nachádzať v blízkosti konšpiračného bytu.“

„Rýchlodráhy“ sa spravodajcovia a ich agenti nedočkali. Dlho nevydržal ani konšpiračný byt „DUNAJ“, pretože doň v roku 1986 začalo cez poškodenú strechu zatekať a dôstojník spravodajskej skupiny Petržalka Mikuláš Salák ho navrhol vzhľadom na nevyhovujúce estetické a hygienické hľadisko zrušiť. Bola to škoda, pretože disponoval aj utajeným nahrávacím zariadením. To pravdepodobne skončilo, rovnako ako nábytok z konšpiračného bytu „DUNAJ“, v jednom z nových konšpiračných bytov „SAUNA“ či„BAJKAL“ ktorý od roku 1987 nahradil konšpiračný byt „ŠTADIÓN“. Ten museli zrušiť, pretože sa do jeho okolia nasťahovali funkcionári Pohraničnej stráže, čím sa neúmerne zvýšilo riziko odhalenia existencie bytu.

Zachytenie Rettigovcov

Po odbočke sa vráťme k útekom a k prípadu rodiny Rettigovcov z východného Nemecka, ktorí sa pokúsili o útek menej nebezpečným spôsobom, než prekonať ženijno-technickú zátarasu, ale o to napínavejším. Peter Otto Wagner, obchodník firmy Hans Rottemberger z Vilshofenu sa 1. októbra 1978 pokúsil prepašovať cez hraničný priechod Petržalka-Berg Ernu Christu Rettigovú a jej dve maloleté deti (8- a 14-ročné) v tajných priestoroch vybudovaných v prívese značky Caravan, ťahanom automobilom Opel Rekord. Rettigovej manžel emigroval do západneho Nemecka o dva roky skôr, v roku 1976, počas služobnej cesty do západného Berlína. Kladný výsledok pašeráckej akcie však prekazil colník Tomáš Opálený, súčasne agent spravodajského oddelenia 11. brigády Pohraničnej stráže s krycím menom „BOROVICA“ spomínaný vyššie.

Vyšetrovanie ukázalo, že Wagner bol len prevádzačom. Rettigovú a jej dve deti do prívesu ukryl západný Nemec Dietmar Ortmeyer, ktorý takticky prekročil slovensko-rakúsku hranicu už skôr v ten istý deň.

Wagnera posadili do vyšetrovacej väzby. Odmietol vypovedať a popieral čokoľvek, čo by ho spájalo s Rettigovcami. Nepomohlo, spolu s Ortmeyerom (v neprítomnosti) ho odsúdili podľa §109 za trestný čin pomoci pri opustení republiky na tri roky odňatia slobody nepodmienečne s následným vyhostením. V pražskej väznici Pankrác naňho nasadili väzenskú agentúrnu sieť a jeho kontrolu počas výkonu trestu zabezpečovala Správa vyšetrovania Štátnej bezpečnosti. Agent na cele zistil, že Wagner sa nepriznával pre strach z prísnejšieho súdneho postihu.

O Ortmeyera mal okrem spravodajcov 11. brigády záujem aj I. odbor Správy Štátnej bezpečnosti Bratislava a 4. odbor XII. Správy Zboru národnej bezpečnosti, pretože ho podozrievali z napomáhaniu úteku ďalšej osoby do Švajčiarska, čo sa však nepodarilo potvrdiť.

Ortmeyer, ktorý predtým cestoval do ČSSR dosť často, sa už v republike pod týmto menom neukázal a spravodajský dôstojník Albert Kövér v záverečnej správe z februára 1983 konštatoval, že Wagner a Ortmeyer boli členmi západonemeckej prevádzačskej organizácie „DELMENHORST“ Wolfganga Welscheho. Tento fakt a ďalšie získané poznatky k prípadu Kövér posunul „priateľom z NDR“, ako eštebáci familiárne nazývali Ministerium für Staatssicherheit, známejšie pod skratkou STASI.

Rettigovú 22. decembra 1978 vyhostili takmer po troch mesiacoch v bratislavskej Väznici Ministerstva spravodlivosti späť do východného Nemecka. Jej maloleté deti boli podľa dokumentu Odboru vyšetrovania ŠtB Bratislava deportované už 4. októbra 1978.

Treba si pripomínať reálne príbehy ľudí

Druhý bod článku 13 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 hovorí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“ Sviečková manifestácia pred 35 rokmi žiadala od predstaviteľov režimu okrem dodržiavania náboženských práv aj dodržiavanie práv občianskych. Len takto zjednotená spoločnosť mohla prispieť k dosiahnutiu výraznej spoločenskej zmeny, o ktorej sa mohlo obyvateľom sovietskeho bloku dovtedy iba snívať.

Prípady útekov cez hranice ukazujú, že vždy, keď si pripomíname odpor proti nedemokratickému režimu, treba si pripomenúť aj reálne príbehy ľudí ním postihnutých. Mladých ľudí, ktorí nevideli svoje uplatnenie v myšlienkovej sterilite komunizmu, rodiny rozdelené ostnatými drôtmi a neúspešná snaha o ich opätovné zjednotenie. Zaujímavý je aj pohľad na druhú stranu, do spravodajského sveta konšpirácií a agentúrnych sietí, reflektujúci obrovskú snahu komunistického režimu udržať pred železnou oponou všetkých svojich obyvateľov. Veď len vyšetrovací zväzok Wagnera, Ortmeyera a Rettigovej má vyše 400 strán záznamov, plánov, znaleckých posudkov, výpovedí a rozsudkov a nadväzujú naň ďalšie písomnosti.

Represívna komunistická mašinéria síce nebola známa občanom v úplnosti, ale jej kontúry boli dostatočne viditeľné na to, aby ich pri vhodnej príležitosti bojovať za svoje prirodzené práva účasťou na Sviečkovej manifestácii nezdržala doma ani Angelika vysielaná v televízii.