Ako sa liberáli správajú ku kresťanom

Sviečková manifestácia, ktorej 35. výročie si pripomíname, je v mnohých ohľadoch jedinečná. Obyčajne zvykneme hovoriť o jej veľkom dosahu na moc totalitného štátu, ako aj na obyčajných ľudí, ktorí si odrazu uvedomili, že komunizmus tu nemusí byť na večné veky. Niektorí Sviečkovú demonštráciu označujú aj za začiatok konca komunizmu v Európe. Iní zas pripomínajú, že bola najväčším úspechom tajnej cirkvi, a to napriek tomu, že jej organizátorov v ten deň zadržala polícia.

Okrem toho je však Sviečková výnimočná aj preto, že dokázala jedinečným spôsobom prepojiť kresťanské a liberálne Slovensko. Predtým taký moment naša história nepozná, po nej sa tiež hľadá ťažko. Pravda, zhromaždeniu podľa všetkých dostupných svedectiev dominovali kresťania, ale prišli aj niektorí liberáli a k odkazu 25. marca 1988 sa dodnes hlásia. Domnievam sa, že tento argument platí aj napriek tomu, že kresťania s liberálmi po roku 1989 vytvorili päťkrát spoločnú vládu.

Sviečková je tak jediným momentom našej spoločnej histórie, ktorého význam rešpektujú a pripomínajú si tak liberáli ako kresťania. Svedčí o tom aj fakt, že nad časťou programu prebrala tento rok záštitu prezidentka Zuzana Čaputová.

Bohužiaľ, pri iných momentoch to tak nie je. Kresťania si dobre pamätajú, že po roku 1994 viedlo boj proti Mečiarovi najmä KDH na čele s Jánom Čarnogurským. My si aj za to dodnes Čarnogurského vážime. Liberáli však radšej vyzdvihujú úlohu prezidenta Kováča, prípadne mimovládneho sektora.

Keď po páde mečiarizmu polícia bojovala s mafiou, na čele tohto boja stál ako minister vnútra Vladimír Palko, ktorý prakticky neurobil žiadnu vážnejšiu chybu a bol najlepším ministrom vnútra v histórii Slovenska. Liberáli mu však nevedeli prísť na meno vtedy a nevedia to ani dnes.

Keď sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej začali konať protesty Za slušné Slovensko, liberáli mali na pódiu voľné pole pôsobnosti. Hovorili, o čom chceli a kedy chceli. Keď však mal vystúpiť niekto z konzervatívneho či kresťanského tábora a chcel povedať jednu vetu aj o inom bezpráví, dvere sa zavreli. Výsledkom bolo, že iniciatívu Za slušné Slovensko si privlastnili liberáli a konzervatívci sa dnes k nej veľmi nehlásia. Dnes sa o tom málo hovorí, no protesty a ďalšie podujatia nielen v Bratislave začali pôvodne organizovať kresťania.

V podstate jediný človek z kresťanského tábora, ktorý v liberálnom svete požíva nejaký rešpekt, je František Mikloško. Nechajme bokom, že to bude aj preto, že Mikloško už dnes nereprezentuje konzervativizmus tak jasne ako napríklad Vladimír Palko.

Avšak keď minulý rok Mikloško vydal knihu o Vladimírovi Juklovi – ktorý bol pre kresťanov jednou z ústredných osobností tajnej cirkvi, a teda aj disentu –, liberáli si to nijako nevšimli. S Mikloškom o Juklovi neviedli rozhovory, Jukla nepredstavovali svojmu publiku, knihu neodporúčali ani o nej nedebatovali. Rovnako ako všetko ostatné, čo sa deje na konzervatívnej či kresťanskej strane spektra, aj toto odignorovali.

Je to ukážka toho, ako dejiny kresťanov na jednej strane a liberálov na strane druhej v našej krajine idú zvláštnym spôsobom povedľa seba a mimo politického boja sa nijako vzájomne neprepájajú.

Treba však povedať, že problém je len na jednej strane: tým, kto nemá záujem o spoločný dialóg, sú slovenskí liberáli. My o ich dielach informujeme, diskutujeme, liberálnych autorov pozývame do debát, aj keď to pre nás vždy nemusí byť príjemné (Hanusove dni). Oni nás však buď ignorujú (Godzone), alebo hejtujú (Magušinová).

Je to celé smutno-zvláštne.

Myšlienka Sviečkovej manifestácie totiž nevznikla v prostredí tajnej cirkvi. Prišiel s ňou hokejista Marián Šťastný, ktorý sa v roku 1988 stal aj predsedom Svetového kongresu Slovákov a ktorý o tomto zámere v balíčku švajčiarskej čokolády informoval Jána Čarnogurského. Celej myšlienky sa následne chopila dvojica Čarnogurský – Mikloško, ktorá k požiadavkám za náboženskú slobodu a menovanie biskupov zaradila aj požiadavku na dodržiavanie občianskych slobôd. Tisíce účastníkov „zabezpečili“ štruktúry tajnej cirkvi, aj keď biskup Korec sa oficiálne držal bokom (pre jej politický charakter), naopak, vtedajší evanjelický biskup sa jej zúčastnil. Z pôvodnej myšlienky Mariána Šťastného napokon zišlo, protesty vo svete sa až na výnimku nekonali, no ľudia s ružencami v ruke, odriekavajúci modlitby, stojac v ten daždivý večer na Hviezdoslavovom námestí, tam nestáli len za seba. Policajné autá do nich narážali, skupinky z nich nakladali do záchytných áut, keď bojovali za slobodu pre všetkých.

Keď o dva roky neskôr prišli prvé slobodné voľby, liberáli sa kresťanom odvďačili tým, že na nich vytiahli historky o totalite v sutanách a na kandidátku VPN prizvali komunistov. A dodnes má väčšina z nich problém priznať to. Naopak, tí istí ľudia pripomínajú, že pôvodné požiadavky VPN vraj neboli stále splnené, keďže cirkev a štát nie sú oddelené. Táto požiadavka v roku 1988 aj 1989 pritom znamenala niečo iné ako to, čo si pod tým oni vysvetľujú dnes.

Aj to potvrdzuje tézu, o ktorej hovorím: odvtedy nás liberáli buď hejtujú alebo ignorujú.

Možno aj preto je výročie Sviečkovej manifestácie dobrým dôvodom pripomenúť si, že kresťania liberálov nikdy nechceli zničiť ani vymazať. Naopak, v ten daždivý večer išli viacerí do vyšetrovacej väzby aj za ich slobodu.

Prezidentka Čaputová v predvečer výročia manifestácie povedala, že kresťania v marci 1988 ako prví vykročili k slobode. Možno by nás preto liberáli na čele s pani prezidentkou mohli prestať predstavovať ako netolerantné netvory a aspoň niekedy prejaviť úctu a rešpekt k našim hodnotám aj ľuďom, ktorí ich nesú dejinami.