Kto bude dedičom Sviečkovej manifestácie? Zuzana Čaputová alebo Robert Fico?
Máme za sebou 35. výročie Sviečkovej manifestácie. Než sa dostaneme k zámerne, ale len zdanlivo šokujúcemu titulku tohto článku, pristavme sa pri epizóde (ne)spájania KDH a KÚ. Slovo epizóda nepoužívam v dehonestujúcom význame, mám na mysli to, že táto udalosť zapadá do širšieho príbehu úpadku slovenskej kresťanskej/konzervatívnej politiky.
Isteže je neúspech rokovaní smutný, ale kladiem si otázku, či sa sústreďujeme naozaj na podstatné veci.
Záleží vlastne na tom, či sa spojili alebo nespojili?
Keď som čítal príspevky čitateľov v diskusiách na internete, niektorí povedali, že to je vlastne jedno, či sa spojili alebo nespojili.
Aby sme neprepadli cynizmu, uznajme, že spojenie by bolo aspoň malým pozitívom vo všeobecnej atmosfére politického rozkladu. Navyše, kandidačnej listine KDH to mohlo priniesť možno len niekoľko tisíc hlasov, ale práve len niekoľko tisíc hlasov KDH chýbalo do parlamentu v rokoch 2016 aj 2020. Čiže nejaký význam by sme volebnému spojeniu uznať mali.
Lenže skeptickí čitatelia majú v niečom podstatnom pravdu. Keď si položíme otázku, či by spojenie KDH a KÚ prinieslo nejakú novú, vyššiu kvalitu, tak odpoveď znie nie. Neprinieslo.
KDH aj KÚ, či už vedome alebo nevedome, sú zakotvené v tom prúde slovenskej politiky, ktorý je dnes pri moci. KDH sa síce na tej moci nepodieľa, ale i tak do toho prúdu patrí. Najlepšie to ilustrovala ponuka druhého miesta na volebnej kandidátke pre Eduarda Hegera. Je to prúd väčšinovo liberálny. KDH i KÚ sa snažia od neho občas odlíšiť. KDH len rétoricky, poukazovaním na svoj konzervativizmus, KÚ predkladaním opatrných konzervatívnych legislatívnych návrhov alebo, ako naposledy, predložením celkom vydarenej parlamentnej rezolúcie, protestujúcej proti nehoráznej rezolúcii Európskeho parlamentu. Množia sa však rady nespokojných voličov, ktorým obe strany splývajú s liberálnou scénou a konzervatívna rétorika či občasné prebudenie ich nepresvedčí.
Ako k tomu vplávaniu strán s „káčkom“ v názve do liberálneho prúdu došlo? Začalo sa to v roku 1996 neformálnou Modrou koalíciou KDH, DÚ, DS a pokračovalo to o rok neskôr Slovenskou demokratickou koalíciou SDK, v ktorej k menovaným trom stranám pribudli ešte sociálni demokrati a Zelení.
Na vznik takejto, čo najširšej koalície tlačilo Dzurindovo krídlo v KDH spolu s liberálnymi médiami, aby sa v nej, takpovediac, rozriedil konzervativizmus KDH. KDH ten experiment takmer neprežilo.
Ponaučenie, ktoré z toho plynulo? Slovenský liberálny tábor nikdy nedopustí, aby nejaké spojenectvo liberálnych a kresťanských síl bolo vedené kresťanskou zložkou. Môže to byť len naopak.
KDH sa nepoučilo, predseda KDH Ján Figeľ ešte v roku 2013 presadzoval tzv. Ľudovú koalíciu medzi KDH, SDKÚ a Mostom-Híd, keďže vtedy malo KDH z tých troch najvyššie preferencie. O tri roky KDH vypadlo z parlamentu.
Všimnime si, ako sa zmenil vzťah liberálnych síl ku KDH. Pokiaľ bolo silné, liberálne médiá ani za najtuhšieho mečiarizmu neváhali udrieť do konzervativizmu KDH. Dnes je slabé KDH chápané liberálmi ako vítaný – neškodný – doplnok potenciálnej liberálnej parlamentnej väčšiny.
A tak sú KDH, aj KÚ (a aj iní Matovičovi kresťania v OĽaNO) mnohými vnímaní ako súčasť liberálneho tábora. Lebo konzervatívnemu voličovi nedávajú to, čo očakáva.
Čo očakával konzervatívny volič od strán s káčkom a nedostal to
Kresťanský a konzervatívny volič totiž očakával napríklad to, že sa s ľuďmi počas pandémie covidu nebude zaobchádzať ako s nesvojprávnymi bytosťami. Spomínate si na celoštátne testovanie z 31. októbra a 1. novembra 2020? Za dva dni sa milióny občanov museli dostaviť na testovanie pod hrozbou, že nebudú vpustení do zamestnania alebo do obchodu. Ľudia stáli v rade aj tri hodiny. Pripomínalo to branné celonárodné cvičenie ako za komunizmu, ale komunisti to nedokázali urobiť naraz s celým národom. Celé to tak bolo urobené len preto, aby bol premiér Matovič celé dni na televíznej obrazovke. Po štvrťroku zistili, že veď také niečo, ak to vôbec treba robiť celonárodne, sa dá urobiť aj za deväť dní a pohodlne bez čakania.
Volič čakal, že ho niekto ochráni pred excesmi, ako úplné zavretie kostolov na dlhý čas, čo nebolo nikde v Európe, pred zákazom vychádzania na Veľkú Noc 2020, pred policajnými kontrolami pri prechode z okresu do okresu. Pred propagandou o tom, že „testovanie je sloboda“, potom zase „očkovanie je sloboda“, atď. Nehovorím tu v prospech antivaxerstva, sám som trikrát zaočkovaný, ale nepáčila sa mi studená občianska vojna proti ľuďom odmietajúcim očkovanie. Očkovanie považujem za štatisticky rozumnú voľbu, ale má to byť slobodná voľba, lebo očkovanie nie je stopercentne bez následkov.
Konzervatívec by očakával, že kresťania vo vláde by sa postarali, aby bol minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský za svoje usmernenie o zmene pohlavia okamžite odvolaný. Namiesto toho sa dočkali zistenia, že kresťanský premiér Heger, ktorý po odchode Lengvarského riadi aj rezort zdravotníctva, ponecháva usmernenie v platnosti.
Konzervatívny občan očakával trochu zdržanlivejší odstup od zeleného náboženstva, ktoré šíria orgány Európskej únie. Tieto orgány však využili covid okamžite na presadenie Green Dealu a prvýkrát sme si odsúhlasili priame európske dane, ktorými za náklady zeleného náboženstva zaplatíme.
Poľský premiér Mateusz Morawiecki mal pred pár dňami na univerzite v Heidelbergu sebavedomý prejav o význame zachovania národných štátov, v ktorom odmietol federalizáciu Európskej únie. Kedysi tak dokázalo hovoriť niekdajšie KDH, dnešní v liberálnom prúde zajatí kresťanskí politici tak nie sú schopní už ani premýšľať. Sú spokojní s administratívnym bruselským molochom.
Konzervatívny volič s údivom sleduje, ako na pokraji vojny orgány EÚ majú čas na prerokovanie sankcií proti Poľsku a Maďarsku za veci, do ktorých Európskej únii nič nie je. Kresťanskí politici v liberálnom prúde mlčia.
Kresťanský volič je znechutený šírením vulgárneho slovníka, na čom sa podieľa – za mlčania kresťanských politikov – aj líder Matovič.
Slovenským konzervatívcom prekáža neriadená imigrácia do Európy, ale v liberálnom tábore o tom nepadne slovo.
Prekážajú im vojny na Blízkom východe, ale kresťanskí politici vo vládnom tábore ich názory nereflektujú.
Konzervatívny volič vo všeobecnosti vôbec nemusí byť schvaľovateľom ruskej invázie na Ukrajinu, nesúhlasí s ňou, ale ak sleduje dlhodobo globálnu politiku, vie, že treba vidieť nielen ruskú vojnu, ale aj kroky NATO, ktoré k nej viedli. Vie, že informovanie o vojne často nie je informovaním, len súbojom propagánd, ale kresťanskí politici v liberálnom tábore mu za pravdu nedajú. Ešte aj rozpútavajú proti tomuto voličovi studenú občiansku vojnu, keď ho označujú za „proruského“, „putinovca“, atď.
A tak by sme mohli pokračovať.
Kresťanský a konzervatívny volič očakával, že strany s káčkom v názve (a aj iní kresťania v OĽaNO) budú obhajovať jeho postoje. Nerobia to a mnohí títo voliči pochopili, že ak týchto kresťanských politikov budú voliť, riskujú opäť, že sa obhajoby svojich názorov nedočkajú. A že nimi volení kresťanskí politici v podstate len rozšíria liberálny tábor, v ktorom budú proti liberalizmu neškodní. Kam sa majú takí voliči obrátiť?
Nuž, niektorí to skúšajú u Fica.
Kresťania a Fico
Robert Fico prebral časť kresťanských voličov ešte od Vladimíra Mečiara. Odmietol inváziu do Iraku tak ako vtedajšie KDH. Ako premiér zaujal konzervatívnu pozíciu v otázke imigračných kvót, ktoré chcela presadiť EÚ. Pochopil význam Vyšehradskej štvorky pre rokovania s EÚ. Ficov pád v roku 2018 jeho pozíciou otriasol nenapraviteľným spôsobom, ale svoju stranu už opäť dostal na prvé miesto v rebríčku voličských preferencií.
Pripomínal svoju birmovku a voči cirkevnej hierarchii preukazoval úctivý prístup, jeho dobrý vzťah s kardinálom Korcom bol známy.
Nedávno publikoval na Štandarde v rubrike Hyde Park článok o zbližovaní Ruska a Číny. Liberáli sa zaklínajú svojou európskou orientáciou, ale z aktívnych politikov je to Fico, kto upozorňuje, do akej nedôstojnej závislosti od USA sa EÚ dostala. Fico je ten, ktorý upozorňuje, že to bol Západ, kto Rusko a Čínu dotlačil do spojenectva. Fico už dávnejšie pomenoval vojnu na Ukrajine ako zástupnú vojnu medzi veľmocami.
Ktorý z kresťanských politikov, dobrovoľne zajatých v liberálnom tábore, toto povie? Nikto. Ale sú to dôležité pravdy, ovplyvňujúce náš život.
V diskusii k článku v Hyde Parku mnoho diskutujúcich vyjadruje svoj odpor k Ficovej politike z minulosti, ale uznávajú, že teraz píše pravdu.
Pred pár dňami ma kontaktoval katolícky kňaz z dediny pri Žiline, strávili sme príjemnú hodinu diskusiou pri káve. Povedal by som, máme tú istú krvnú skupinu. Myslí si, že z aktívnych politikov najrozumnejšie hovorí k vojne Robert Fico.
Na stúpajúcich preferenciách Smeru sa zrejme podieľajú aj kresťanskí voliči.
Čo riskuje kresťanský volič voliaci Fica?
Aj kresťanskí a konzervatívni voliči, ktorí sa v tejto chvíli začínajú prikláňať k Ficovi, hoci ho doteraz nevolili, veľa riskujú.
Ficov konzervativizmus je totiž veľmi výberový a kolísavý. V niečom je on tým liberálom. Napríklad nezabúdajme, že Robert Fico je vášnivo a trvalo pro-choice.
S Ficovým bojom proti Bruselu je to tiež všelijaké. Do Európskeho parlamentu Fico vždy nasadzuje Moniku Beňovú, ktorá sa pri hlasovaní obyčajne správa ako euroobčianka bruselského strihu.
Ficov Smer pred pár dňami zahlasoval za rezolúciu NR SR, ktorá protestovala proti rezolúcii Európskeho parlamentu k vražde na Zámockej ulici v Bratislave. Rezolúcia Európskeho parlamentu sa odvolávala na množstvo dokumentov, na prvom mieste na Chartu základných práv EÚ. Bolo to v roku 2008, keď prvá Ficova vláda presadila Lisabonskú zmluvu, ktorej súčasťou bola aj táto Charta. Proti Lisabonskej zmluve vtedy hlasovalo len päť poslancov slovenského parlamentu, bol som jeden z nich. Fico vtedy všetkým poslancom nehlasujúcim za zmluvu vynadal do protislovenských a protieurópskych. Dávno pred tým hlasovaním sme upozorňovali, že v budúcnosti sa bude Brusel odvolávať na Chartu práv EÚ, aby sa nám miešal do toho, ako si na Slovensku riešime kultúrno-etické otázky.
Tak Fico aj pomáha budovať bruselského molocha, aj proti nemu bojuje.
Keď Fico zakladal Smer, vyjadroval sa v prospech registrovaných partnerstiev osôb rovnakého pohlavia. Keď sa pripravovala zmluva so Svätou Stolicou o výhrade vo svedomí, ktorá by sa hodila práve konzervatívnym občanom v celej Európe, aby neboli marginalizovaní progresívnymi ideológiami, Fico proti zmluve protestoval.
Kresťanský volič by si mal navyše uvedomiť, že keď Fico bojuje proti NAKA a Úradu špeciálnej prokuratúry, tak v niečom má pravdu, ale nie vždy. Má pravdu, že policajti v NAKA sa miestami správali hrubo neeticky. A písal som o tom, že jeho trestné stíhanie, ktoré neskôr zrušil generálny prokurátor Žilinka, tiež nedávalo zmysel. Ale keď Fico hovorí, že všetky trestné stíhania ľudí, ktorí za jeho vlád pôsobili vo vysokých funkciách, sú vykonštruované a dejú sa na politickú objednávku, tak pravdu nehovorí. Korupcia za jeho vlád naozaj bola a riadna. Kto nesie politickú zodpovednosť za trestné činy ľudí ako Imrecze, Makó a ďalší? Ficove vlády.
Mimochodom, tak ako kresťanský volič voľbou liberálneho tábora podporí aj atmosféru hľadania vnútorného nepriateľa v podobe proruských živlov, podobne to kresťanský volič urobí voľbou Fica. Roky som odporcom zriaďovania amerických základní na Slovensku, ale nazývať podporovateľov týchto základní hneď proamerickými zradcami, ako to robí Ficov Smer, považujem tiež za nešťastné.
Lenže kresťanský a konzervatívny volič nemá príliš na výber
Na Slovensku je teda nemálo kresťanských a konzervatívnych voličov, ktorí nemajú veľmi na výber. Sú v pasci voľby medzi dvoma tábormi, pričom proti obom majú veľké výhrady. Tretej sily, proti ktorej by nemuseli mať veľké výhrady, však niet. Kedysi k nej najbližšie bolo niekdajšie KDH, ale tie časy sú dávno preč. Niekedy sa mi zdá, že bezvýchodiskovosť slovenskej politiky vznikla práve odchodom niekdajšieho KDH.
Čaputová a Fico
Lídrami dvoch táborov, z ktorých si kresťania/konzervatívci vyberajú, sú Zuzana Čaputová a Robert Fico.
Oslavy 35. výročia Sviečkovej manifestácie sa konali pod záštitou prezidentky Čaputovej. Prezidentka prijala v predvečer výročia aktérov a pamätníkov v Primaciálnom paláci a interpretovala odkaz Sviečkovej pre dnešok liberálnym spôsobom. Dnes nás podľa prezidentky bije, polieva a zotročuje ľahostajnosť, nenávisť, predsudky či dezinformácie, s ktorými sa v politickom boji posilňujú najmä extrémne smery.
Na deň výročia sa na verejnom zhromaždení pri pamätníku Sviečkovej manifestácie zúčastnila aj Čestná stráž prezidentky SR.
Podľa prieskumu z roku 2022 je Zuzana Čaputová výraznou favoritkou budúcich prezidentských volieb v roku 2024 najmä medzi voličmi Progresívneho Slovenska, medzi voličmi OĽaNO (kam sa ráta i KÚ) a medzi voličmi KDH.
Čo sa Roberta Fica týka, ešte zostalo v pamäti, že sa tešil podpore kardinála Jána Chryzostoma Korca. Bez Korcovho požehnania by sa Sviečková manifestácia v roku 1988 nebola konala.
Fico ešte mítingy na výročie Sviečkovej neorganizuje, ale na výročie 17. novembra to už robí od roku 2021. Určite je v ňom dosť opovážlivosti, aby to robil aj na výročie Sviečkovej.
Otázka z názvu článku preto nie je až taká prekvapujúca. A to je tragické.
Do parlamentných volieb sa žiadna tretia sila neobjaví
Jedno je dnes jasné. Do parlamentných volieb v septembri sa neobjaví žiadna tretia sila. Taká tretia sila, ktorá by nemala ani nedostatky liberálneho tábora, ani nedostatky ficovského tábora. Tretia sila, ktorá by reprezentovala kresťanské a konzervatívne hodnoty v plnej šírke.
Mnohí kresťanskí a konzervatívni voliči teda budú musieť vyriešiť svoju boľavú dilemu: ktorú z dvoch základných možností majú voliť. Bolestné budú obe voľby. Znamená to, že kresťanská a konzervatívna politika ako určitý skutočne samostatný, nezávislý subjekt so svojbytnými hodnotami v parlamente existovať nebude. Tak ako neexistovala už dlhší čas.
A potom prídu voľby prezidentské.
Najbližší reparát bude možný práve v prezidentských voľbách, tie budú päť mesiacov po voľbách do Národnej rady.