Ako Jeruzalemy prišli na Slovensko

Kresťania zvykli putovať do Svätej zeme už od prvých storočí. Po obsadení Levanty moslimami sa však putovanie skomplikovalo a v niektorých obdobiach bolo aj nemožné. Keď kresťania nemohli ísť do Jeruzalema, Jeruzalem v rôznych formách prišiel k nim.

Začiatkom tohto storočia ruský byzantinista a kunsthistorik Alexej Lidov sformuloval koncepciu tzv. hierotopie. Ako grécky názov napovedá, ide o posvätné miesta, konkrétne ich vedomé budovanie v tvorivom akte množstva ľudí, ktorí organizujú nový posvätný priestor do priestorovej ikony. Tá pozostáva zo stavieb, relikvií, obrazov a dotvárajú ju rôzne obrady, ktoré majú sprítomniť udalosti na svätom mieste.

V Jeruzaleme sa odohrával život, umučenie a zmŕtvychvstanie Ježiša, čo všetko bolo jedinečné a neopakovateľné, takže odvtedy sa tam tieto udalosti pripomínajú v neustálom opakovaní. V osobe Krista a už predtým Jahveho a jeho chrámu došlo v Jeruzaleme k prvotnej teofánii, k jedinečnému spojeniu posvätného a bežného sveta. V kresťanskom ponímaní sa z Golgoty a chrámu Božieho hrobu stala pomyselná axis mundi (os sveta). Vzniklo sväté miesto, kde sa ľudia mohli dotýkať, vidieť, pripomínať si udalosti čítaním Biblie a sprítomňovať ich pri liturgických slávnostiach. Duchovno sa stalo hmatateľným, ako aj zdôrazňoval jeruzalemský kňaz a neskorší biskup Cyril (313-386) svojim katechumenom. Iní iba počuli, oni videli a dotýkali sa. Kontakt so svätým miestom ľudia mohli využiť na prospech v pozemskom živote alebo ako pomoc ku spáse. Toto všetko sa stalo základom kresťanského putovania, ktoré samo osebe dokladá vieru v posvätnosť tých miest a duchovný úžitok z ich návštevy.

Už v neskorej antike sa stavali chrámy, ktoré mali evokovať pôvodný jeruzalemský chrám (napr. Hagia Sofia v Konštantínopole) alebo Chrám Božieho Hrobu (Santa Croce in Gerusalemme v Ríme, Santa Croce v Ravenne, Santo Sepolcro v Bologni) a ukladali sa v nich triesky Kristovho kríža a iné relikvie. Od stredoveku vznikali tzv. Nové Jeruzalemy v priestore západného aj východného kresťanstva, kde na istom území postavili komplex kostolov a kaplniek, ktoré imitovali Jeruzalem a vytvárali posvätnú geografiu. Toto boli tie priestorové ikony. O mnoho storočí neskôr, v období baroka, sa populárnymi stali krížové cesty, kde si obyčajní veriaci bez prostriedkov na cestu mohli pripomenúť Ježišovo umučenie a zmŕtvychvstanie doslova vo svojom meste.

Nové Jeruzalemy na Slovensku

Tieto prenosy svätého miesta neobišli ani Slovensko. Pozoruhodné sú najmä dve miesta a možno existuje aj tretie.

1. Spišský Jeruzalem

Mnohé staré mapy sú orientované inak ako naše. Sever sa nachádza vľavo a východ je hore. Keď si krajinár doc. Peter Jančura všimol detaily kalvárie na Spišskej Kapitule a otočil mapu, tak mu poskytla približnú podobu Jeruzalema s kaplnkami a stavbami, ktoré môžu symbolizovať pútnické miesta v Jeruzaleme.

Za stavbou kalvárie v 60. rokoch 17. storočia boli jezuiti a spišský prepošt Juraj Báršoň (1663–1675), ktorí sa inšpirovali kalváriou v poľskom mestečku Kalwaria Zebrzydowska postavenou začiatkom 17. storočia. Jezuiti využívali tento priestor na svoje divadelné predstavenia, pašiové hry. Kňazi z kapituly a ľudia zas putovali k jednotlivým kaplnkám a modlili sa. Katedrála sv. Martina má v pláne Nového Jeruzalema miesto večeradla, lebo je na „juhu“, viaceré kaplnky na Pažiti a Sivej Brade západne od Spišskej Kapituly symbolizujú prétorium, Herodesov palác a Golgotu.

2. Boží Hrob v Španej Doline

Kaplnka, ktorú postavili baníci z vďaky za odvrátenie tureckého nebezpečenstva na konci 16. storočia, je jediná dochovaná kópia tzv. Aediculy, jeruzalemského Božieho Hrobu, na Slovensku. Jezuiti ju v 17. storočí využívali pri svojich pašiových hrách a jedenásťkilometrovej krížovej ceste z Banskej Bystrice, počas ktorej prirodzene tvorila posledné zastavenie.

3. Problematický Nový Jeruzalem v Trnave

V Trnave sa nachádza slovenská rarita v podobe názvov ulíc v centre. Jedna sa volá Jerichova podľa mesta Jericho a druhá Jeruzalemská. Prvýkrát máme názov zachytený až v 16. storočí, ale ulice sa tak mohli nazývať už celé storočia, nebolo by to nič nezvyčajné. Kúsok od nich sa nachádza Kostol sv. Jána Krstiteľa a predpokladá sa, že v Trnave pôsobili križiacki rytieri. Podľa patróna kostola by išlo o johanitov, ktorí aj mali zvyk dávať mená zo Svätej zeme miestam, kde pôsobili. Niekedy po tatárskom vpáde ich kláštor zdedili dominikáni a netypicky pre nich používali staršie patrocínium Jána Krstiteľa. Takže kostol a kláštor prežili mongolský vpád.

Severne a západne od kláštorného komplexu pretekalo rameno Trnávky, čo mohlo evokovať rieku Jordán, pri ktorej krstil Ján. Kúsok ďalej bola cesta z Jericha, ktorá sa napájala na Jeruzalemskú ulicu stúpajúcu na vyvýšeninu, na ktorej stál opevnený kostol, predchodca dnešného Kostola sv. Mikuláša. Opevnený kostol na návrší mohol pripomínať Jeruzalem, ktorý johaniti stratili koncom 12. storočia. Ešte jedna indícia by mohla zapadnúť do miestnej posvätnej geografie. Pred mestskou bránou za kláštorom bol rybník, o ktorom netušíme, kedy vznikol. Voda z neho sa však používala na napĺňanie priekopy okolo hradieb a ak tam bol v čase prítomnosti johanitov, ľahko si domyslieť, že mohol predstavovať Mŕtve more. Ale úvahy sú len špekulácie opreté o minimum písomných prameňov.