Erik Best: O vojne na Ukrajine rozhodne to, čí finančný systém to vydrží

Erik Best (1962) sa narodil v Amerike, vyštudoval školu pre diplomatov na Georgetown university, kde sa zameriaval na ruštinu, neskôr ekonómiu na University of North Carolina. Absolvoval študijné pobyty v Moskve, od roku 1991 žije v Prahe, kde sa oženil. Vydáva bulletin Fleet Sheet, ktorý sa venuje biznisovému a politickému spravodajstvu pre súkromných odberateľov. Náš rozhovor sme začali otázkami, ktoré sa týkajú fungovania tajných služieb a nedávnych únikov o vojne na Ukrajine.

O čom vypovedá únik informácií zo správ amerických tajných služieb o vojne na Ukrajine?

Myslím si, že najdôležitejšia vec je, čo tento únik hovorí o vzťahu tajných služieb, utajených správ a boji proti teroru v minulosti a iným bojom proti zlu v súčasnosti, odkedy bol tak masívne zväčšený aparát tajných zložiek. Nie je tajné, že jeden milión tristotisíc ľudí má v Amerike prístup k tajným dokumentom s najväčším stupňom ochrany. Je to tak vysoké číslo, že nás nemôže prekvapiť, že Snowden a teraz ten mladý americký vojak zverejnia nejaké utajované skutočnosti. Keď som študoval na univerzite ruštinu a stretával som ľudí, ktorí sa zaoberali Ruskom a robili pre FBI alebo CIA či NSA, tak sa správali úplne inak. Brali to veľmi vážne, bolo nepredstaviteľné, že by porušili mlčanlivosť. Ale 1 300 000 ľudí nemôžete udržať pod kontrolou, aj keď nie všetci majú prístup ku všetkým dokumentom.

Koľko ľudí malo prístup k tým dokumentom, ktoré naposledy unikli?

Podľa New York Times to bolo niekoľko stoviek až niekoľko tisíc ľudí. Aj v tomto prípade platí, že ak je niečo naozaj tajné, počet ľudí, ktorí k tomu majú prístup, nemôže byť taký vysoký. Nejde to dohromady, odporuje si to.

Čo tým chcete povedať?

Že tento systém nefunguje, respektíve funguje zle a potrebuje reformu. Inak to bude mať priamy vplyv na vojenské operácie.

Nie sú takéto úniky aj dôsledkom toho, že rastie rozpor medzi zložkami americkej vlády, napríklad medzi CIA a Bielym domom, a že by niekto v tajných službách alebo v armáde, kde sa na pokračovanie vojny na Ukrajine pozerajú inak, mohol takéto úniky „organizovať“, aby vystavil prezidenta Bidena istému tlaku?

Určite to možné je. Problém je, že tých možností, čomu tie úniky zodpovedajú a komu vyhovujú, je toľko, že si nemôžeme byť presne istí tým, o čo môže ísť. To, čo ste opísali, je jedna možnosť. Druhá možnosť je, že to nie sú dôveryhodné informácie, že zámerom úniku je niečo iné. Tretia možnosť je, že ide o cielený únik, aby americká vláda mohla obhájiť pred ľuďmi, prečo nedôjde na jar k ukrajinskej ofenzíve, aj keď sa o nej už mesiace hovorí, pretože by táto ofenzíva Ukrajinu poškodila. Možností je viac a je to nejasné. Ale bez ohľadu na to, ktorá z nich je pravdivá, to pomáha Rusku a vrhá to zlé svetlo na fungovanie amerických tajných služieb. Rusko získava možnosť prísť na to, kto pre Ameriku v Rusku pracuje, keďže v tých uniknutých dokumentoch bolo napísané, že ide o zdroje blízke ruskej armáde a podobne.

A reagovali už Rusi?

Podľa New York Times zatiaľ nepodnikli žiadne kroky.

Uniknuté správy boli datované do februára, respektíve začiatku marca, čo sa kryje s prvým výročím začiatku vojny, Biden vtedy navštívil Kyjev a Varšavu a hovoril tam opačné veci, ako sa píše v týchto správach, napríklad o schopnosti a pripravenosti Ukrajiny vytlačiť Rusov z dobytých území. O čom vypovedá rozpor, že americkí politici počúvajú niečo od svojich služieb a hovoria niečo iné?

Myslím si, že keď sledujete pozornejšie, čo píšu hlavné americké zdroje, to znamená New York Times a Washington Post, tak vo všeobecnosti platí, že informácie, ktoré sú tam k dispozícii, nie sú to isté, čo počúvame od politikov a médií. Skutočnú americkú politiku k Ukrajine môžeme vnímať, minimálne v tej polooficiálnej rovine, cez informácie, ktoré prinášajú tieto médiá.

Buďte konkrétnejší.

Napríklad sa dočítame, že najväčšou obavou Ameriky je, aby Rusko nepoužilo jadrové zbrane. Pričom sú tri prípady, kedy by ich Rusko mohlo teoreticky použiť, čomu sa chce Amerika vyhnúť. Prvým prípadom je, keby hrozilo, že by Putin mohol prísť o moc. Z toho vyplýva, že Amerika nechce, aby sa to stalo, aj keď verejne občas zaznie, že Putin bude musieť odísť a že ho treba nahradiť a tak ďalej, ale skutočná politika Ameriky je, že za žiadnych okolností nechceme Putina zbaviť moci. Po druhé, Amerika nechce, aby malo Rusko obavu, že NATO priamo vstúpi do vojny. Občas sme k tomu blízko, napríklad keď počúvate Poliakov, volá po tom, samozrejme, Ukrajina, ale Amerika to nechce. Podporujeme dodávky vojenskej techniky, ale zároveň Rusov uisťujeme, že NATO do vojny nevstúpi. Môžete sa spýtať, kto bude lietať v amerických stíhačkách, ak ich raz Ukrajine dodáme?

Položili ste si otázku, tak odpovedzte.

Amerika musí Rusov uistiť, že to nehrozí, že ich budú riadiť iba Ukrajinci, aj preto nemôžeme stíhačky tak rýchlo na Ukrajinu poslať. A keď sa niekedy objavia informácie, ako teraz pri uniknutých dokumentoch, že tam poradcovia a možno aj vojaci už z krajín NATO prítomní sú, musí sa to, samozrejme, hneď dôrazne dementovať. Pretože cieľom je, že NATO nemôže vstúpiť do vojny. A potom je tu ešte tretí cieľ, Amerika má obavu, že Rusko by mohlo použiť jadrové zbrane, keby ruská armáda utrpela náhlu porážku. Potom by asi mohli mať pocit, že sú v existenčnom ohrození, takže by riskovali jadrový útok. Preto hovorím, že Amerika postupuje tak, aby Ukrajina, pokiaľ je to možné, vyhrávala, ale nie, aby vyhrala.

Z toho vyplývajú závažné veci.

Presne tak. A kým sa táto pointa nezmení, budeme vidieť to, čo vidíme teraz. Posielame špičkovú techniku, veríme, že Ukrajina získa späť Donbas a Krym, ale v skutočnosti – a to hovorím podľa toho, čo sme sa dozvedeli z New York Times, že si myslia americké tajné služby – by takéto veci vyvolali potenciálnu jadrovú reakciu zo strany Ruska, preto nechceme, aby sa to stalo.

Vy teda hovoríte, že americká zahraničná politika k Ukrajine je ešte cynickejšia, ako napovedá ten rozpor medzi myslením CIA a správaním Bieleho domu.

Ale ja hovorím len to, čo je verejne dostupné, všetko to môžem zdokladovať s odkazmi na články z otvorených zdrojov. Ten rozpor medzi CIA a Bielym domom je podľa mňa len ďalší mediálny šum. Nepovedal by som, že to je rozpor medzi tým, čo hovorí Biden spojencom, a tým, čo o stave vojny vieme, ten rozpor vidím skôr v tom, čo sa v skutočnosti deje a o čom môžeme čítať, ak máme schopnosti to v médiách rozpoznať na jednej strane, a medzi tým, čo sa hovorí masám, čomu majú ľudia veriť. Cieľom je vyvolať dojem, že je to inak ako v skutočnosti. Ale popri tom platí, že až tak neskrývame, čo sa v skutočnosti deje. Takže máme mať pocit, že Ukrajina jarnú ofenzívu vyhrá, ale čo to znamená? Ak by Ukrajina vyhrala, Rusko by mohlo mať pocit ohrozenia, mohlo by reagovať jadrovými zbraňami. A to predsa nechceme. Preto podľa mňa skutočné víťazstvo Ukrajiny Bidenova vláda nechce, aspoň zatiaľ nie.

V uniknutých správach sa písalo, že Ukrajinci môžu mať v novej ofenzíve len relatívne úspechy, pretože Rusi majú tentoraz pripravenú dobrú obranu. Ale späť k vašej úvahe: k čomu podľa vás tento rozpor, že Amerika hovorí inak, ako koná, povedie?

Máme informácie o tom, aká je situácia na ukrajinskej strane a aká je situácia na ruskej strane. Zároveň ale máme problém, pretože nevieme, či je to podávané správne na jednej aj na druhej strane. Podstatné ale je, že žiadna veľká zmena nebude, že to viac-menej zostane tak, ako to je. Krátkodobo to pomôže Bidenovi, voči ktorému rastie tlak od republikánov, ale dlhodobejšie to pomáha Rusku, pretože my nevieme, čo bude o rok a pol po amerických voľbách, zatiaľ čo Rusko má čas.

Erik Best. Foto: archív redakcie

Tomu by zodpovedalo aj to, čo povedal generál Mark Hertling ostatnú nedeľu Fareedovi Zakariovi na CNN – prvýkrát niekto vyhlásil, že tento rok vojna na Ukrajine neskončí, že Ukrajina tento rok nevyhrá. Čo nastoľuje inú otázku: neplatí podľa vás, že zatiaľ čo prvý rok išlo o to, či vojna nevyčerpá Rusko, druhý rok vojny ide o to, či táto vojna nevyčerpá Západ, inými slovami, neoslabí odhodlanie Západu Ukrajinu podporovať?

Myslím si, že je to čím ďalej, tým viac niečo iné. Že je to finančná vojna, že ide o to, kto to finančne vydrží, a nemyslím pritom financovanie armády. Ide o to, čí finančný systém to vydrží. Američania dúfajú, že budú dlhodobo fungovať sankcie a čím dlhšie bude vojna trvať, tým horšie to pre Rusko bude. Rusi zase hovoria, že sankcie prežijú, že to nie je zásadný problém, ale otázkou je, či vydrží americký finančný systém, či nezačnú krachovať banky a iné inštitúcie, čo by si vynútilo zmenu prístupu. Preto vidíme, že vojna na bojisku sa istým spôsobom spomaľuje, ale konfrontácia na svetovom bojisku je čoraz väčšia. Brazílsky prezident Lula sa nedávno verejne spýtal, prečo vlastne používame americký dolár ako rezervnú a obchodnú menu, ak má najväčšiu obchodnú výmenu Brazília a väčšina sveta práve s Čínou, a nie s Amerikou. Nevyplýva z toho, že by mali prestať používať dolár? V tomto zmysle aj ja vidím rozdiel medzi prvým rokom a druhým rokom, už to nie je iba vojna na bojisku, ale čím ďalej ide o finančný konflikt na globálnej úrovni.

Váš odhad: k čomu to povedie?

Nedokážem to odhadnúť. Ale keď napríklad Donald Trump hovorí, že by tú vojnu zastavil do 24 hodín, tak hoci to hovorí ako niekto, kto chce kandidovať a zaujať pred voľbami, predsa len tým posúva hranice: na zastavenie vojny by vedel vplývať najskôr v januári 2025. Ak ho berieme vážne alebo to aspoň pripustíme, potom vojna na Ukrajine môže trvať ešte ďalšie dva roky.

Ak je to finančná vojna a ak je Čína stále silnejšia a ešte k tomu pribúdajú krajiny ako Brazília, ktoré nahlas uvažujú o globálnom používaní dolára, potom budeme stále viac počúvať o niečom, čomu sa hovorí dedolarizácia. A to by bola veľká udalosť.

To zatiaľ sledujeme len ako úvod, dolár odmieta Rusko, niečo naznačuje Čína a krajiny BRICS. Neznamená to ale, že táto finančná vojna je pre Ameriku nevýhodná, že môže jej postavenie len oslabiť, a preto by Amerika mala zmeniť optiku na konflikt? Veď na to sama môže doplatiť, nekontrolovaná finančná vojna ju môže výrazne poškodiť…

Z môjho hľadiska si myslím, že máte pravdu, že to tak je, ale americký prístup je, že sankcie zaberú a že ich ešte posilníme. V Českej republike sa rieši otázka, že ak Kazachstan neprestane s obchádzaním sankcií a reexportom tovarov, tak sa vystaví sekundárnym sankciám. Niečo také by malo obrovský vplyv na ďalšie krajiny.

Amerika zatiaľ hovorí, že sa nebojí finančnej vojny, že má situáciu pod kontrolou. V Rusku to vidia presne naopak a vo svoj prospech. V Číne sa pýtajú, či Američania nevidia, že na to doplatia. Problém je, že vývoj médií je taký, že my dnes prestávame vnímať, čo na tieto veci hovoria v Číne alebo v Rusku. Veríme v sankcie, ktoré zavádzame, a tomu, že problémy bude mať Rusko, a nie Spojené štáty.

O Nemecku sme si dlhodobo mysleli, že na politiku štátu má rozhodujúci vplyv nemecký priemysel, v Amerike Wall Street, pričom sa zdá, že to tak nie je. Aj u nás hovorí napríklad Oszkár Világi, šéf Slovnaftu a jedna z kľúčových postáv v MOL Group, že ich obavy politici vôbec nepočúvajú. Ako je možné, že sme sa do takejto situácie dostali, že sa zdá, akoby veľké firmy nemali významný politický vplyv?

Je to kvôli tomu, že opozícia voči Rusku bola pripravená tak dobre. Trvá to už minimálne desať rokov: nebolo a nie je možné ísť verejne proti tomu, všetci to museli akceptovať. Teraz sa deje niečo podobné voči Číne, aj keď tam síce nejaká opozícia je. V skutočnosti nie je všetko vždy tak, ako sa hovorí, napríklad Raiffeisen banka v Rusku naďalej pôsobí, ale verejne musia byť všetci proti Rusku, proti Číne a nesmú situáciu kritizovať. Aj firmy to musia akceptovať, aj keď sa im to nepozdáva.

Hovoríte o tom spôsobom, akoby to bolo nadizajnované s takýmto zámerom. Naozaj si to myslíte?

Keď sa pozriete na Čínu, je to jasnejšie. Vysvetlím na príklade. Keď prišiel Trump, vyhlásil, že všetci prezidenti pred ním pracovali proti americkým zamestnancom a podporovali Čínu, no on je prvý prezident, ktorý to zastaví. Opozícia to vtedy kritizovala, ale keď prišiel k moci Biden, pokračoval v tejto politike, dokonca ešte pritvrdil. Pri Rusku to je menej jasné, ale situácia je podobná. Padlo rozhodnutie, že Rusko je protivník a musíme začať meniť politiku, vojenskú doktrínu a prístup k spojencom. Spomínate si, ako začal Trump hovoriť, že štáty NATO musia dávať dve percentá HDP na obranu? Bolo to ešte dlho pred vojnou, ale príprava na to, čo máme teraz. Bolo to síce už po anexii Krymu, ale vzťahy ešte neboli také vyostrené, politika sa však zmenila už vtedy a Rusko a Čína sa považovali za najväčších protivníkov, ktorých treba konfrontovať. V tomto zmysle to zámer je. Je to zámer, ktorý vyplýva z toho, čo bolo predtým.

Čínu obvinil Trump, že zneužíva členstvo v Svetovej obchodnej organizácii, v prípade Ruska išlo o Majdan na Ukrajine a anexiu Krymu.

Keď sledujeme pozície vnútri Ameriky, vidíme, že zatiaľ čo vojaci sa držia schválených doktrín a za hlavnú hrozbu považujú Čínu, politici ako Biden a ďalší vidia hlavného rivala v Rusku, pričom v tejto vojne ide o prežitie alebo porážku toho, čo nazývajú rules-based world order, teda sveta, pre ktorý platia pravidlá medzinárodného práva, napríklad zákaz anexie cudzieho územia a podobne. Vy ale hovoríte, akoby to všetko jedným bolo, akoby išlo naraz aj o Čínu, aj o Rusko, akoby boli protivníkmi Ameriky súčasne. Ale to by predsa bola z pohľadu Ameriky fatálna strategická chyba, pred ktorou varoval Brzezinski, Kissinger a mnohí ďalší. Nie je to skôr tak, že to vyplynulo z vývoja, než že by to bol zámer?

Myslím si, že Trump situáciu pomenoval viac-menej správne. Keď ide o Čínu, je to jasné. Číne sme pomáhali s cieľom, aby naša politika otvorila Čínu a pomohla demokracii a liberálnym hodnotám. Tým sme odôvodňovali obrovské transfery peňazí, patentov a tovarov do Číny. Trump vyhral voľby na tom, že Američanom bez práce povedal, že jeho predchodcovia ich pracovné miesta preniesli do Číny a že on to chce zmeniť. Nesúhlasím, že jeho postup bol vždy správny, ale správne to pomenoval a začal to aj meniť.

Ak sa teraz americkí politici čudujú, prečo nemáme čipy, ako sa to mohlo stať, tak realita je opäť iná. Všetci, ktorí to sledovali, predsa videli, že sa to deje. Ešte Trump dal vypracovať správu, v čom je americká armáda závislá od cudzích štátov, takže aj to sme vedeli. Je to značne pokrytecké, ale tie chyby, ktoré viedli k dnešnej situácii sa diali v rokoch 1985, 1990 alebo 2001, keď Čína vstúpila do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Ide o rozhodnutia, ktoré majú dlhodobé výsledky.

Ale späť k vašej otázke. Vidíme dlhodobý presun moci a peňazí zo Západu na Východ, ide, samozrejme, najmä o Čínu, Rusko je v tomto pre Ameriku menší súper, je málo rozvinuté, takmer nič nevyrába, je to v podstate veľká pumpa. Dnes už všetci chápu, že Rusko a Čína sa spojili, a hoci sme ich kedysi v 70. rokoch rozdelili, teraz je na to už neskoro.

Erik Best. Foto: archív redakcie

Graham Allison, autor slávnej knihy o tom, čo treba spraviť, aby sa Čína a Amerika vyhli vzájomnej vojne, sformuloval odporúčania, aby k tejto vojne nedošlo. Jedno z nich sa týka Taiwanu a povinnosti, aby Amerika rešpektovala obdobu Monreovej doktríny, ktorú má Čína. Allison je vplyvný človek, myslím, že bol učiteľom Jakea Sullivana, Bidenovho poradcu pre národnú bezpečnosť, pozná sa s Bidenom, jeho kniha bola bestsellerom v Číne aj Amerike. Odkedy je Biden prezidentom, robí presný opak, štyrikrát spochybnil postoj k Taiwanu, ktorý platil od Nixona až po Trumpa. Prečo sa to deje? Vedie to podľa vás k vojne?

To neviem. Viem si predstaviť, že vojna bude aj nebude. Neviem to odhadnúť. Ale ten konflikt bez ohľadu na to, či dôjde až k vojne, alebo nie, je významný. Neviem ako na Slovensku, ale v Českej republike to už cítiť je. Možno preto, že českí politici sú veľmi aktívni, na Taiwan cestujú a propagujú americkú politiku. Nový čínsky minister zahraničných vecí mal pred asi mesiacom rozhovor v českých médiách, kde povedal, že dúfa, že tie cesty a aktivity voči Taiwanu sú len aktami jednotlivcov, pretože ak by to bola politika štátu, Čína bude musieť reagovať. Že je dokonca možné, že by Čína na Českú republiku uvalila sankcie podobne, ako ich uvalila na Litvu. Otázkou je, ako český postoj v otázke Taiwanu poškodil postavenie PPF, Škody a ďalších firiem na čínskom trhu. Česká vláda zrejme najviac v Európe propaguje americkú politiku voči Taiwanu, takže logicky zrejme najviac pocíti aj následky.

Je to naozaj tak, že PPF alebo Škoda doplatili v Číne na politiku svojej vlády? Dá sa to preukázať?

Tie firmy o tom neradi hovoria, myslím si, že je to pravdepodobné, ale nikto to nechce povedať natvrdo. Ale debatu o tom, že to vplyv zrejme má, som zaznamenal, povedzme to tak.

Pokúsim sa tú optiku otočiť: viete si predstaviť, že by Čína a Amerika našli v otázke vojny na Ukrajine spoločnú reč a spoločný záujem? Zrejme by to rozhodlo o jej konci.

Nevidím ochotu zo strany Ruska, tam je podľa mňa najväčší problém. Vedel by som si predstaviť, že Amerika by po zmene atmosféry, napríklad ak by sa vrátil Trump, o niečo také záujem mala, ale Rusko o to záujem zjavne nemá. Kým sa teda ekonomická situácia v Rusku významne nezhorší.

Myslíte si, keď raz tá vojna skončí, že Ukrajina môže byť členom NATO a EÚ?

Viem si to predstaviť, ale naozaj to záleží od toho, ako vojna dopadne. To bude rozhodujúce. Ak vyhrá Ukrajina a udrží si podporu EÚ a USA, je dosť možné, že vstúpi do EÚ aj NATO. Ale čím dlhšie bude vojna trvať, tým menej je to pravdepodobné.

Čo považujete za víťazstvo Ukrajiny?

Na to nemám vlastnú odpoveď, môžem preto za víťazstvo označiť iba to, čo hovoria samotní Ukrajinci, prípadne tí, ktorí ich podporujú. Je to veľmi zložitá situácia, pretože ak by Ukrajina získala späť územia, ktoré dobyli Rusi, respektíve by sa pokúsila o dobytie Krymu, potom by to zrejme znamenalo jadrovú vojnu, ktorú Amerika nechce, čím sme sa vrátili na začiatok nášho rozhovoru.

Preto si myslím, že tú vojnu rozhodne napokon finančná situácia, buď na Západe, alebo v Rusku. To rozhodne o konci vojny.

Budúcnosť finančnej situácie Západu môže mať vplyv aj na budúcnosť transatlantických vzťahov medzi Európou a Amerikou. Dnes sa závislosť Európy na Amerike prehĺbila, viete si predstaviť, že by výsledkom vojny bolo aj oslabenie týchto vzťahov?

Ak chceme vojnu vyhrať, potom musíme mať jasný cieľ a naozaj urobiť všetko pre to, aby sme ju vyhrali. Problém je, že takúto ochotu nevidím, a to ani v rámci strednej Európy. Ak chceme vojnu vyhrať, chce to okamžite väčšiu spoluprácu a ochotu. V Českej republike sa viac hovorí o tom, akú chce mať armádu za desať rokov, a nie o tom, čo môže rozhodnúť o víťazstve Ukrajiny a ako k tomu môže Česko prispieť.

Na rozpor, či je víťazstvo možné, ste však sám upozornili vyššie. Je vôbec správne v týchto kategóriách o vojne na Ukrajine hovoriť? Ak to presuniem do tej globálnej úrovne, môže demograficky aj ekonomicky slabší Západ poraziť Čínu a zvyšný svet? Štáty BRICS majú predsa väčší podiel na svetovej ekonomike ako štáty G7.

Výhra nemusí znamenať vojenskú výhru. Výhrou môže byť aj skončenie konfliktu. Spomínal som správu, ktorú si objednal ešte Trump, čo musí Amerika zmeniť, aby jej armáda nebola závislá na Číne a mohla tak viesť vojnu. V Číne by niečo také verejne prístupné nebolo, v Amerike si to môže prečítať každý. Pointa je v tom, že už takto uvažujeme, či dokážeme spolupracovať, alebo sa musíme správať, akoby sme viedli konflikt. Od takýchto úvah sa odvodzujú plány, to má dôsledky aj pre Ukrajinu. Všetci napríklad hovoria, že jej chýba munícia, riešia to aj tie uniknuté dokumenty, ale nič zásadné sa zatiaľ nezmenilo. Európa sľubuje poslať muníciu, ale až za niekoľko rokov. A to je smiešne.

Najhoršie a najtragickejšie je na tom samotná Ukrajina. Na jej území sa vedie hrozná vojna, z kedysi 40-miliónového národa zostalo na Ukrajine 25 – 27 miliónov ľudí, s vysokým podielom starých ľudí. Ako hodnotíte správanie ukrajinskej politickej elity, zvlášť prezidenta Zelenského, máte pocit, že vedia racionálne zhodnotiť, čo všetko sa deje, okrem vojny a zabíjania?

Musím predpokladať, že vrcholní politici v Kyjeve tomu dobre rozumejú. Keď sa o tom rozprávam s Ukrajincami v Prahe, niektorí tomu rozumejú, niektorí nie. Niektorí hovoria, že sú ochotní akceptovať tie straty, že je lepšie, ak bude Ukrajina zničená, ale bude patriť im a bude slobodná. Otázka je, ako dlho bude Západ ochotný to ničenie akceptovať. Náklady na rekonštrukciu budú predsa obrovské. Je úsmevné, ako českí politici hovoria, že to pre Česko bude príležitosť, že tam budú môcť investovať.

S ukrajinskou politickou elitou máme 30-ročnú, a nie jednoduchú skúsenosť, čo sa podľa vás teraz s ňou deje? Ako ich zmení táto vojna?

Opäť záleží na tom, ako vojna dopadne. Niečo iné sa stane, ak vyhrá Rusko, niečo iné, ak vyhrá Ukrajina, je otázka, či a akú časť Ukrajiny bude kontrolovať Rusko, prípadne Poľsko. Sú rôzne možnosti a rôzne štáty majú rozdielne zámery. Ak to bude Amerika finančne podporovať, tak rozuzlenie nepríde a bude to pokračovať.

Posledná otázka: ako hodnotíte výroky francúzskeho prezidenta Macrona v Číne a po jeho návrate do Francúzska?

Považujem to za dôležitý komentár, bola to kritika Ameriky, tá bola na jednej strane označená za spojenca, ale Francúzsku sa nepozdáva všetko, čo tento spojenec robí. Samozrejme, že reakcie na to boli prevažne negatívne, ale súvisí to s tým, kto na to reagoval – politici, ktorí sú momentálne pri moci. Lenže ten výrok prehováral aj k ľuďom a elitám, ktoré momentálne nie sú pri moci, súčasný vývoj sa im nepozdáva a časom sa k moci môžu dostať. Macron povedal niečo, čo môže vyvolať reakciu aj neskôr s istým odkladom.

Európa sa pripravuje na nejaké zmeny, ale to neznamená, že tie zmeny sú na spadnutie, budú však ďalšie voľby a formujú sa rôzne skupiny a rôzne obchodné záujmy, ktoré po zmene túžia. V Českej republike som počul pozitívne reakcie od ľudí, ktorí by inak na Macrona len nadávali. Samozrejme, nehovorili o tom v médiách, ale myslím si, že mnohí boli radi, že sa ozval.