Čerstvá štúdia  Philippa Heimbergera z Vienna Institute for International Economic Studies sa pozrela na cyklickosť fiškálnej politiky v EÚ v období rokov 1995 až 2021. Heimberger prichádza so záverom, že “tentoraz je to naozaj iné”.

Počas kríz pred pandémiou (najmä finančná kríza 2008 a následne dlhová kríza 2010 až 2012) sa proticyklická fiškálna politika v Európe až tak dôsledne neuplatňovala. Isto si pamätáme, že najviac zasiahnuté štáty, ako Grécko, Španielsko či Portugalsko, boli nútené procyklicky škrtať výdavky. Tvorcovia politík sa viac spoliehali na monetárnu politiku.

Počas pandémie však dáta ukazujú jasne proticyklickú fiškálnu politiku naprieč Európou. Väčšina štátov išla do hlbokých deficitov a z rozpočtu míňala, čo to šlo. Heimberger uvažuje, že dôvodom bol atypický dôvod hospodárskeho poklesu (pandémia) skombinovaný s vyčerpaním monetárnej politiky. Pandémia totiž prišla do sveta, kde nominálne úrokové miery boli na nule a kvantitatívne uvoľňovanie bežalo.

Bola väčšia anticyklickosť fiškálnej politiky dobrá alebo zlá? Zástancovia keynesiánskeho modelu, ktorí kritizovali úsporné programy počas minulých kríz, by mali byť spokojní. No aj v hlavnom prúde ekonómie sa objavujú hlasy, že s tými fiškálnymi stimulmi sa to trošku prehnalo a prispeli k súčasnej prepálenej inflácii.

Dajme bokom akademickú debatu o potrebe „vyhladzovať“ ekonomický cyklus. V tejto diskusii chýba politický rozmer. Fiškálne stimuly sa neudiali v laboratóriu, ale v reálnom svete, kde páky stimulov nehýbu technokrati, ale politici. Na slovenskej realite vidíme, že pandemické stimuly zbúrali posledné politické tabu o zodpovednom rozpočtovaní. Pustiť nohu z fiškálneho plynu bude aj v dobrých časoch veľmi náročné. Pokiaľ tú nohu z plynu nestrhnú našim politikom dlhopisoví investori.