Je spravodlivé, aby mal učiteľ v Bratislave a Ružomberku iný plat za tú istú prácu?

Štát musí riešiť závažný problém nedostatku a fluktuácie učiteľov regionálneho školstva bohatších regiónov. V tomto smere je totiž potrebné prijať účinnú a súčasne spravodlivú politiku. Musí byť spravodlivá nielen z pohľadu samotných učiteľov, ale aj z perspektívy medziregionálnej spravodlivosti.

Slovensko je krajina výrazne odlišne rozvinutých regiónov. Jednotlivým regiónom a ich obyvateľom to prináša mnoho špecifických výhod a nevýhod. Jednou z najvypuklejších výziev bohatších regiónov (najmä bratislavského a trnavského kraja) sa stal problém získania a udržania si učiteľov v regionálnom školstve. Ich nedostatok a fluktuácia majú totiž negatívny dosah na školy a ich žiakov v týchto regiónoch.

Vznikli viaceré analytické dokumenty, ktoré sa usilujú ponúknuť účinné riešenie problému, a to v nejakej podobe regionálne diferencovaného odmeňovania učiteľov. A hoci slovo „spravodlivosť“ v nich nenájdete, je možné predpokladať, že ich návrhy obhajujú preferovaný model ako spravodlivý, na rozdiel od jeho alternatív.

Nijakú pozornosť pritom nevenujú problému medziregionálnej (územnej) spravodlivosti. Súčasne možno očakávať, že tento typ riešenia sa môže stať v komunite slovenských učiteľom skutočným „jablkom sváru“.

Vieme sa tomuto úskaliu vyhnúť? Ak áno, ako?

Jednou zo zaujímavých možností minimalizácie tohto rizika je pokúsiť sa pozrieť na problém z perspektívy teórie spravodlivosti ako férovosti. Jej autor – americký filozof John Rawls (1921 – 2002) – mal ambíciu ponúknuť také chápanie spravodlivosti, na ktorom sa budú môcť zhodnúť všetci rozumní aktéri. Pôjde o zhodu na princípoch spravodlivosti, ktoré eticky zdôvodnia určité sociálno-ekonomické rozdiely medzi osobami ako rovnoprávnymi občanmi. 

Najprv sa však dotknime povahy problému a návrhov jeho riešenia.

Plošné zvýšenie platov verzus regionálne príspevky

Dá sa povedať, že analýza Inštitútu vzdelávacej politiky a Útvaru ministerstva financií Hodnota za peniaze (IVP, 2/2022), ale aj analýza Inštitútu pre ekonomických a spoločenských analýz (INESS, 3/2023) formulujú svoje návrhy v zásade ako alternatívu k plošnému zvyšovaniu tabuľkových platov učiteľov – ak by toto plošné zvyšovanie bolo myslené ako riešenie predmetného problému.

Analýzy IVP a INESS prinášajú množstvo cenných informácií: metodík, princípov, empirických dát, ako aj alternatívnych „vizualizácií“ možných riešení (IVP). Obe odmietajú rovnostárske plošné zvyšovanie platov učiteľov a zhodujú sa (z odlišných dôvodov) na modeli „regionálnych príspevkov“ za účelom kompenzácie komparatívneho mzdového znevýhodnenia pedagógov v bohatších regiónoch.

Súčasne je zjavné, že návrh INESS je ideovo radikálnejší v porovnaní s návrhom IVP (ktorý uvádza, že sa na vec pozerá „úzko ekonomickou optikou“). Návrh INESS totiž kritizuje aj samotný administratívno-tabuľkový systém ako „socialistický“. Problém vidí najmä v socialistickom rovnostárstve terajšieho nastavenia, ktoré vôbec nezohľadňuje kvalitu učiteľa a odlišný dopyt po učiteľoch rôznych predmetov.

Odôvodnenie regionálnych príspevkov

Návrh IVP dôvodí tým, že model regionálnych príspevkov pre učiteľov má precedens v regionálnych príspevkoch na bývanie pre policajtov a stabilizačného príspevku pre vojakov v Bratislave, je na našom území historicky odskúšaný (medzivojnová ČSR) a je aplikovaný v nejakej podobe vo viacerých európskych krajinách.

Návrh INESS považuje za skutočný problém učiteľských miezd to, že učitelia majú tabuľkové platy v krajine s veľkými regionálnymi rozdielmi. Systému vyčíta, že neberie do úvahy kvalitu učiteľa, „trhovú hodnotu“ jeho predmetu, ale najmä rozdiel v životných nákladoch medzi chudobnejšími a bohatšími regiónmi. Problém podľa neho ešte viac prehlbuje relatívne nízka nástupná mzda učiteľa, čo spôsobuje problém najmä v bohatších regiónoch.

Skutočné riešenie regionálneho školstva vidí INESS v otvorení „vzdelávacieho trhu“ prostredníctvom zjednodušenia zakladania škôl, debyrokratizácie a deregulácie ich fungovania, resp. zakladaním „paralelného školstva“ v podobe autonómnych škôl, ktoré sa stanú „útočiskom pre aktívnych a šikovných učiteľov a riaditeľov“. Súčasne však obhajuje zavedenie „regionálneho alebo okresného príplatku“ zohľadňujúceho medziregionálne mzdové odlišnosti.

Náklady na riešenie: účinnosť verzus spravodlivosť

Je zrejmé, že rovnako plošné (rovnaké), ako aj regionálne diferencované (nerovnaké) zvýšenie platov regionálnych učiteľov dokáže účinne riešiť problém regionálneho školstva bohatších regiónov. Odlišná je len výška finančných prostriedkov, ktoré si to vyžiada. Plošný prístup je podstatne drahší v porovnaní s diferencovaným prístupom, čo robí ten druhý pragmaticky príťažlivejším. Plošný model zas akcentuje rovnosť a tým sa javí ako spravodlivejší v duchu princípu „rovnakú plácu, za rovnakú prácu“. Nevzniká pri ňom podozrenie z diskriminácie.

Obstojí však lacnejší (pragmatickejší) model regionálnych príspevkov v perspektíve spravodlivosti? Osobitne vtedy, ak sa na tento model pozrieme z pozície samotných učiteľov.

Je zrejmé, že pri otázke spravodlivosti sme vždy nepochybne ovplyvnení našou subjektívnou situáciou. Ako ľudia sme pri úvahách o spravodlivosti koniec-koncov vždy ovplyvnení tým, aký vplyv bude mať tá-ktorá politika na nás samotných.

Je zrejmé, že model regionálnych príspevkov prinesie najväčší úžitok učiteľom v bohatších regiónoch. Budú ho vnímať ako spravodlivý, lebo sa nebude obmedzovať len na „formálnu“ platovú (tabuľkovú), ale bude sa usilovať aj o „materiálnu“ výšku platu, teda to, čo si za ňu môžu učitelia vo svojom regióne aj reálne kúpiť, respektíve to, aké je priemerné mzdové ohodnotenie vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov ich regiónu.

Učitelia v chudobnejších regiónoch však môžu tento model celkom prirodzene považovať za diskriminačný. V takomto duchu sa už pred niekoľkými rokmi v kontexte analogického návrhu vyslovil aj zástupca školských odborárov, keď zároveň vyjadril obavu, že takáto politika „zvýši napätie v učiteľskom stave“.

Je zjavné, že model diferencovaného odmeňovania ešte viac umocní asymetrický rozvoj a odlišnú životnú úroveň medzi slovenskými regiónmi. Táto dodatočná nerovnosť môže vyvolať dojem, že učitelia v chudobnejších regiónoch sú zamestnancami „druhej kategórie“. Je možné zaviesť model regionálnych učiteľských príspevkov a súčasne sa vyhnúť tomuto nežiadúcemu dôsledku?

Kedy sa ekonomická nerovnosť javí ako spravodlivá?

Rawlsova teória spravodlivosti ponúka spôsob, ako sa na problém pozerať čo najnestrannejšie. Jej ambíciou bolo nájsť spôsob, ako dosiahnuť, aby sa rozumní občania zhodli na spoločných princípoch rozdeľovacej spravodlivosti. To však podľa Rawlsa vyžadovalo, aby títo obmedzili viaceré znalosti o sebe, ktoré deformujú ich uvažovanie spravodlivosti.

Tvrdí, že ak občania „zabudnú“ (budú ochotní ignorovať) to, kým sú – čo (nezaslúžene) nadobudli v „sociálnej a genetickej lotérii“ a súčasne budú uvažovať ako racionálni egoisti (neochotní riskovať vlastné záujmy v situácii neistoty) zvolia si nasledovné dva princípy spravodlivosti.

A to: (1) princíp (občianskej) rovnosti v slobode a právach a (2) princíp rozdielu, podľa ktorého základné sociálne dobrá majú byť delené rovnako, okrem prípadov, ak by bola nerovnosť na prospech všetkých, najmä však najmenej zvýhodnených členov spoločnosti. Tieto princípy majú dôvod rozumne zvoliť a rešpektovať, lebo im garantujú čo najlepšie vyhliadky na život, v prípade, že by sa v reálnom živote boli tými najhoršie spoločensky situovanými občanmi.

Aký bude výsledok, ak Rawlsovu teóriu použijeme na otázku spravodlivosti regionálne nerovnakého odmeňovania učiteľov?

Otázka férovosti „regionálnych učiteľských platov“

Aplikácia Rawlsovej teórie spravodlivosti na problém regionálnych príspevkov vyžaduje splnenie dvoch predpokladov. Po prvé, že učitelia sú nielen racionálni egoisti. Čiže, v situácii informačných obmedzení o sebe samých – o tom, v ktorom regióne pracujú – neobetujú vlastný blahobyt. Po druhé, predpoklad, že sa v mene férovosti dokážu na túto tému pozerať tak, že úmyselne a dobrovoľne „zabudnú“ na to, či pracujú v bohatšom alebo chudobnejšom regióne.

Teda, v situácii, keď „nebudú vedieť“, v akom regióne pracujú, môžu (ako racionálni egoisti) nenástojiť na platovej rovnosti naprieč regiónmi. Tým by totiž riskovali ekonomické znevýhodnenie, ak by sa neskôr ukázalo, že sú v skutočnosti zamestnaní v bohatšom (a drahšom) regióne. Ich odosobnený kontext uvažovania tak môže prispieť k neutralizácii zlého pocitu, že regionálne príspevky nevyhnutne stelesňujú nespravodlivosť.

Iste, tento myšlienkový experiment má svoje úskalia. Aj keby sme totiž pripustili, že zavedenie regionálnych príspevkov môže byť v súčasnom kontexte v súlade so spravodlivosťou, musíme si položiť inú a súvisiacu otázku: otázku medziregionálnej spravodlivosti.

Výzva medziregionálnej spravodlivosti

Je v prvom rade fér, že na Slovensku existujú také výrazné regionálne rozdiely v rozvoji a životnej úrovni? Samozrejme, že tento stav nemožno rozumne obhajovať odkazom na „neviditeľnú ruku trhu“ ako akúsi ekonomickú verziu metafory neosobnej „hry osudu“. Ide totiž do veľkej miery o zlyhanie štátu.

Toto zlyhanie je v pozadí špecifického problému regionálneho školstva bohatších regiónov. Problém je totiž v značnej miere práve dôsledkom územne nerovnomerného (nespravodlivého) rozvoja nášho štátu. Zdá sa, že Slovensko nefunguje celkom férovo v zmysle princípov územnej spravodlivosti. Tieto princípy totiž vyžadujú, aby štát účinnejšie znižoval medziregionálne rozdiely, respektíve, aby ich inteligentne vyvažoval.

Dôraz na územnú spravodlivosť však netreba chápať len ako akúsi výzvu v prospech väčšej podpory rozvoja chudobnejších regiónov. Má totiž zásadný význam pre všetky regióny. Problém regionálneho školstva bohatších regiónov jasne ilustruje, že zlyhanie štátu v tomto aspekte spravodlivosti má negatívny dosah práve na bohatšie regióny. V oblasti regionálneho školstva sú totiž „porazenými“ práve bohatšie regióny, a to najmä ich žiaci a učitelia.