Nové číslo Verbumu prináša provokatívne úvahy o Benediktovi XVI.

V minulosti patril Verbum medzi populárne časopisy, ktoré zasahovali čitateľov v masovom meradle. Dnes má toto periodikum podstatne iný charakter, aj keď sa redakcia zaviazala, vydať tento rok až 4 čísla.

Viac než o časopis ide v prípade Verbumu o zborník esejí, úvah, recenzií a rozhovorov. V aktuálnom čísle nájdete aj poéziu.

Verbum možno priradiť k časopisom, ako Duchovný pastier, ktorý je teologickou revue určenou pre katolíckych duchovných, alebo k časopisu Viera a život, ktorý popularizuje katolicizmus a katolícku kultúru, či Katolícke noviny, ktoré sú nezastupiteľným médiom katolíkov na Slovensku.

Verbum je však platformou, ktorá je často kritická k smerovaniu katolíckej cirkvi a prináša svoje témy, ktoré v tradičných katolíckych periodikách nerezonujú.

Benedikt XVI. opäť v centre diania

Aktuálnemu číslu Verbumu dominujú dve témy: Benediktov odkaz a 30 rokov Slovenska. Benediktov odkaz má podstatne navrch, aj keď ho tvoria iba tri texty. Je dobré, že sa po smrti emeritného pápeža vrátili do povedomia ním reflektované témy.

Spoločným menovateľom všetkých troch článkov je povedomie o tom, že cirkev je v kríze. Táto kríza, má svoj koreň v Druhom vatikánskom koncile, a tiež v zmene starobylej liturgie na novú, súčasnú liturgiu, ktorá sa slávi v našich rímskokatolíckych chrámoch a vraj už v sebe nemá toľko hĺbky a dôstojnosti ako tradičná predkoncilová omša.

V katolíckej cirkvi cítiť rozpor aj v myslení pápežov. Kým Benedikt XVI. omilostil starobylú katolícku liturgiu, pápež František jej dal isté obmedzenia.

Nechcem sa autorov týchto textov dotknúť, ale prikláňam sa k názoru tých teológov, ktorí vravia, že nie je namieste spochybňovať formu pokoncilovej liturgie. Liturgia ako taká, nie je súborom magických úkonov, ktoré musia byť prednesené a vykonané v nemennom poradí, lebo inak stratia silu. Liturgia – svätá omša –je tajomstvom, v ktorom sa iba z Božej milosti spája nebo so zemou a sprítomňuje sa Kristova obeta.

Kritika Druhého vatikánskeho koncilu je potom aj kritikou vanutia Božieho ducha alebo priamym spochybnením inšpirácie Duchom Svätým a rozbíja jednotu cirkvi. Aj preto prišli obmedzenia pápeža Františka v súvislosti so slávením predkoncilovej liturgie.

Tento spor však prenechám kompetentným, ako bežný katolík potrebujem „duchovný servis“ – omše, sviatosti, adorácie a jednotu…

Juraj Šúst v texte Pápež koncilu aj tradície píše: „Benedikt bol podobne ako Ján Pavol II. či Pavol VI. pápežom koncilu. Aj napriek všetkým problémom bol presvedčený, že ak ho (koncil) budeme interpretovať a uplatňovať pod správnym hermeneutickým vedením, môže byť, môže sa stať čoraz mocnejším pre stále potrebnú obnovu cirkvi. V tomto zmysle vyzýval k práci na takzvanom pravom koncile, o ktorom mal na sklonku svojho pontifikátu dojem, že sa predsa len začína presadzovať.

Stále rezonuje jeho proroctvo o malej cirkvi ešte z konca 60. rokov: ‚Čoskoro budeme mať kňazov degradovaných na úlohu sociálnych pracovníkov a posolstvo viery bude zredukované na politickú víziu. Všetko sa bude zdať stratené, ale v správnom okamihu, v najdramatickejšom štádiu krízy sa cirkev znovuzrodí. Bude menšia, chudobnejšia, takmer podzemná, ale aj svätejšia. Pretože to už nebude cirkev tých, ktorí sa snažia páčiť svetu, ale cirkev verných Bohu a jeho večnému zákonu.‘“

Text Benediktova hermeneutika a diskusia na Slovensku z pera Borisa Bartha mapuje reflexiu Benediktových myšlienok v našom kultúrnom okruhu. Spúšťačom bolo vydanie dokumentu Odpovede na otázky týkajúce sa niektorých aspektov učenia o Cirkvi. Podnetov, ktoré by boli vhodné na analýzu, nie je veľa. Autor článku svoj pohľad fokusuje na úvahy českého katolíckeho kňaza a teológ prof. Tomáša Petráčka. Ten odmieta Benediktove výhrady voči Druhému Vatikánskemu koncilu ako plod spiatočníckeho a triumfalistického uvažovania v katolíckej cirkvi.

Boris Bartho analyzuje aj diskusiu, ktorá sa udiala na stránkach časopisu .týždeň v roku 2007. V zásade išlo o reakciu spisovateľa a kazateľa Cirkvi bratskej Daniela Pastirčáka na Benediktove názory ohľadom ekumenizmu a kresťanských spoločenstiev, ktoré nemajú apoštolskú postupnosť, a tak ich je ťažko nazývať cirkvami. Do diskusie sa zapojil aj Štefan Hríb, Martin Hanus či kňaz a teológ, neskorší biskup mons. Jozef Haľko.

Bartho kritizuje relativizmus, ktorý je nepriateľom každého ekumenizmu. Ekumenizmus sa dá rozvíjať iba ak sú si všetky strany vedomé toho, čomu veria, čo vyznávajú.

Autorom tretieho textu o zosnulom pápežovi Benediktovi XVI. je nemecký kňaz a teológ Uwe Michael Lang. Jeho príspevok je o to cennejší, že doň vkladá svedectvo osobného, pretože kardinála Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI., osobne poznal.

Aj Lang uvažuje v intenciách liturgických premien rímskokatolíckej obradovej tradície v kontexte Druhého Vatikánskeho koncilu a obdobia po ňom. Hoci Benedikt XVI. nebol primárne odborníkom na liturgiu, považoval ju za centrum katolíckeho prežívania. Napísal aj knihu Duch liturgie, ktorá vyšla v roku 2000.

Lang uvádza: „Táto kniha bola skutočným prelomom a som presvedčený, že časom bude uznaná za skutočný medzník v katolíckej liturgickej vede a praxi. Kniha tiež kňazom i veriacim dodala odvahu, aby vyjadrili svoje znepokojenie nad súčasným stavom katolíckej bohoslužby, v ktorej nie je všetko v poriadku. V mnohých ohľadoch bol Duch liturgie syntézou diela a myslenia Josepha Ratzingera k tejto téme a priniesol toľko nového ako Slávnosť viery. Hlavným prínosom knihy môže byť Ratzingerova snaha prehĺbiť a rozšíriť naše chápanie aktívnej účasti, princípu, ktorý bol základom výzvy Vatikánskeho koncilu pre liturgickú obnovu.

Ďalej Lang píše: „Už vo svojich pamätiach z roku 1997 vtedajší kardinál Ratzinger vyzval k vytvoreniu nového liturgického hnutia, ktoré malo oživiť skutočné dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu, čo neskôr zopakoval v knihe Duch liturgie. Bol presvedčený že princípy koncilovej konštitúcie o posvätnej liturgii boli správne, ale pri ich uvádzaní do praxe sa urobili zlé rozhodnutia.“

Langovým textom sa časť Verbumu venovaná zosnulému pápežovi Benediktovi XVI. končí.

Tridsať osobných rokov

Od druhej časti by čitateľ čakal analýzu tridsiatich rokov existencie samostatnej Slovenskej republiky. Reflexia je však viac podaná prostredníctvom osobných pocitov než objektívnych pohľadov. Ak niekto zoberie toto číslo Verbumu do rúk o sto rokov a bude chcieť vedieť, ako vyzeralo prvých tridsať rokov samostatného Slovenska či prvých tridsať rokov katolíckej cirkvi v samostatnom Slovensku, nedozvie sa takmer nič, čo by malo širšiu platnosť, no napriek tomu aj táto časť Verbumu stojí za pozornosť.

Mladý intelektuál Samuel Trizuljak vzdáva hold saleziánskej výchove a všetkému dobrému, čo do neho táto formácia zaštepila. Opisuje zlomové okamihy svojho života, štúdium na Slovensku i v zahraničí, „osudové“ stretnutie s Kolégiom Antona Neuwirtha a Spoločenstvom Ladislava Hanusa, tiež roky na Oxforde. Spomína odvolaného biskupa Bezáka i biskupa Haľka vykázaného z festivalu Pohoda.

Politologička Monika Šmeringaiová spomína pád železnej opony, cestu do Ríma, majstrovstvá sveta v hokeji, spoluorganizovanie pochodov Za slušné Slovensko, požiar v rodine, covidovú dobu aj vlastnú svadbu v Dóme sv. Martina v Bratislave. Sympatický je Monikin vzťah k rodnej hrude, aj to, s akou láskou píše o katolíckej cirkvi, ktorej cesty sú aj autorkinými cestami.

Michal Čop s iróniou sebe vlastnou popisuje vlastné premeny, aj premeny svojho milovaného mesta – Sniny, konkrétne duchovného života Sniny. Michal býva kritický, často umne tne do živého, a tým, že si neodpustí vynášať nespochybniteľné „súdy“ o veciach, ľuďoch a udalostiach, z času na čas narazí a dostáva sa do konfliktov.

V jeho texte sa stretnete s paradigmou starých dobrých čias, keď všetko v Snine a v sninskej farnosti fungovalo, ako má. No prišli zlomové okamihy, a väčšina toho dobrého sa vytratila či postupne zanikla. Týmto rozkladom a ľahostajnosťou sa aj kedysi sebavedomá Snina zaradila k upadajúcemu „západu“. Niečo v texte je hyperbola, niečo pravdivý opis reality. Záver je až nečopovsky nihilistický: „Z farnosti pomaly vyprchal duch spoločenstva, do popredia sa dostala individuálna pastorácia. To samo osebe nemusí byť zlé. Ibaže na Západe to potom so sebou prinieslo aj tlak na prispôsobovanie sa dobe. V Snine ešte tak ďaleko nie sme, no so zvyšujúcim sa vekom mojich detí sa priamoúmerne zvyšujú aj moje obavy z budúcnosti.“

Šimon Sádovský velebí lokálpatriotizmus, popisuje svoj vzťah k Nitre a tiež k hokeju, ktorý podporuje ako fanúšik. Lokálpatriotizmus je podľa neho hybnou silou rozvoja miest a komunít. Prostredníctvom športového fandenia poukazuje na vzťahy medzi ľuďmi, rodinami, komunitami.

Juraj Šúst svojich tridsať rokov zhŕňa do niekoľkých etáp. Cez vojny metalistov a depešákov, snahu jeho rodiny založiť katolícke rádio, výpalníkov, ktorí im zničili auto… Opisuje svoju cestu do Spojených štátov amerických, svoj prerod z „liberálneho katolíka“ na katolíka konzervatívneho typu, vyznáva sa z postupného objavovania krásy predkoncilovej liturgie, ktorú si nadovšetko zamiloval.

Rozhovory, recenzie

Súčasťou Verbumu je aj rozhovor Juraja Šústa so známym americkým dominikánom, publicistom a podcasterom. Jeho meno je Gregory Pine. Pine bol hosťom na ostatných Bratislavských Hanusových dňoch. V rozhovore zaznie viacero zaujímavých téz, napríklad tá, že ako katolík je človek divný, ale nemusí sa toho báť, pretože tá „divnosť“ je zdravá a potrebná. Pine sa stavia proti individualizmu, ktorý je chorobou dneška a ničí ľudí uvrhnutých do svojej osamotenosti.

Ján Mičko prichádza s poetickým triptychom Maledivský sneh. Je to prvá poézia s poznámkovým aparátom, s ktorou som sa stretol. Áno, aj Kollárova Slávy dcera mala svojho času rozsahom širší poznámkový aparát, ako bola samotná báseň. Ale vysvetľovať čitateľom Verbumu, kto je „Lilit či Asmodeus“, myslím, nie je potrebné. Inak je Mičkova poézia zaujímavá a dúfajme, že bude v tvorbe vytrvalo pokračovať a vyplní prázdne miesto po chýbajúcich katolíckych básnikoch.

Záver Verbumu tvoria recenzie. Michal Čop sa kritickým okom pozrel na knihu Dekadentná spoločnosť od Rossa Douthata a zhodnotil, že s ňou autor mohol namútiť viac vody, keby bol odvážnejší a prišiel hoc aj k nevedeckým no jednoznačným záverom. Lenže presne taký Douthat nie je.

Monika Šmeringaiová pozitívne zhodnotila knihu Prudence od dominikána Gregoryho Pinea. Oceňuje štýl aj formu, ktorá je príťažlivá a dokáže osloviť širšie publikum, a tak lepšie šíriť katolícke myšlienky a hodnoty.

Prácu ľudí z Verbumu treba oceniť. No je nutné poznamenať, že Verbum nie je bežný „plátok“, ktorý si môže prelistovať hocikto. Na čitateľa má vyššie nároky, provokuje, kladie otázky a pokúša sa dávať odpovede.