„Boh je láska!“ No my sme to otočili

Pri slávení svätého krstu sa zvyknem prítomných spýtať, čo podľa nich vyslovene prikázal Ježiš svojim apoštolom. Vychádzam pritom z práve počutého evanjelia podľa svätého Matúša, kde svojim žiakom kladie na srdce, aby išli do celého sveta, krstili a učili zachovávať ľudí všetko, čo im prikázal. (porov. Mt 28, 20) Odpovede sa rôznia. Niekto hneď myslí na desať prikázaní z hory Sinaj, iný na chodenie do kostola, modlitby, pôsty… A nájde sa aj zopár sčítaných, ktorým sa vybaví evanjelista Ján a jeho pätnásta kapitola: „No predsa láska! Ježiš svojim žiakom prikázal, aby sa vzájomne milovali.“ Áno, keby sme chceli vyjadriť podstatu kresťanstva niekoľkými vetami, určite by medzi nimi nemala chýbať táto jedna: „Boh je láska!“ (1 Jn 4,16) To je poznávacie znamenie kresťanstva i kresťana.

Teória je dôležitá, no prax je iná šálka kávy. Na praktický život kresťanov totiž do značnej miery vplýva kultúrno-spoločenská klíma, v ktorej sa pohybujú. A tá sa v našich zemepisných šírkach v poslednej dobe radikálne zmenila a neustále mení. Ešte dodnes na nás dolieha tieň „osvieteného rozumu“, ktorý sa prestal klaňať všadeprítomnému Bohu a vypoklonkoval ho na (ne)zaslúžený odpočinok kamsi do vzdialeného nebíčka. Starček s dlhou bradou sa predsa nehodí do našej (post)modernej doby. A nech celý proces získa punc vysokej vzdelanosti, nazvime ho fundovane: deizmus.

Táto veľkolepá rozlúčka zbožšteného rozumu s Bohom Biblie každopádne mala a má svoje následky. Vzniknuté vákuum sa predsa musí niečím nahradiť, a tak sa na uprázdnený piedestál s chuťou vybral jeden z tých, kto to celé spískal. Celé to vzal to do rúk človek rozumný. Že jeho misia nedopadla až tak úžasne, o tom hovorí história revolúcií a vojen. A tak sa na trón vydriapal nový adept na úlohu boha: človek zamilovaný. Storočie vynálezov sa pokúsilo dať odpoveď na základnú potrebu človeka a patent si pripísal romantizmus. Inovatívnym a centrálnym prvkom nového „vynálezu lásky“ boli a sú emócie. Možno si niekto spokojne povie, že celý problém šíriaceho sa sekularizmu a ateizmu nabral ten správny smer; veď aj kresťanstvo predsa hovorí o láske. Spokojnosť kresťana však nie je na mieste.

Vymyslená

Na hodinách dejepisu som mal veľmi rád otázky, ktoré sa začínali slovami: „Mohli sa stretnúť…?“ Mali sme zistiť a určiť, či sa životné príbehy dotyčných osôb časovo prelínali. Pri téme vynálezu lásky sa môžeme spýtať na dve veľké osobnosti kresťanstva: „Mohli sa stretnúť významný nemecký teológ Romano Guardini a slávny írsky spisovateľ C. S. Lewis? Mohli. A aj sa stretli. Možno nie fyzicky, ale v jednej zaujímavej diagnostike ideovo určite. Keď podľa nich dnešní kresťania počujú vetu: „Boh je láska!“, v skutočnosti ju chápu presne naopak: „Moja láska je bohom.“ A takto otočená láska na nás útočí z každej strany, pričom sa stáva doslova niečím mýtickým, zbožšteným. C. S. Lewis dokonca túto vymyslenú lásku nazýva „démonom, ktorý ovláda a zotročuje človeka“.

Tyrania túžob a zásadná otázka

Táto „životná filozofia“, ktorá napáchala mnoho škôd, sa zvykne označovať vznešeným termínom emotivizmus. V podstate sme sa však dostali k jednej z hlavných príčin dnešného morálneho relativizmu. Ideovo ho zastrešil cambridgeský filozof G. E. Moore, ktorý tvrdil, že žiadny skutok človeka nie je sám osebe dobrý, ale dobrým sa stáva až vtedy, keď ho ako dobrý cítim, alebo keď sa pri jeho konaní cítim dobre. Výsledkom tejto schémy je popretie akýchkoľvek objektívnych kritérií ľudského konania. Smerodajnými sú výlučne naše túžby a najhoršie, čo môže byť, je nejakú túžbu potlačiť. Ľahšie tak pochopíme chaos vo vnútri človeka, ktoré je nezriedka bojiskom protichodných túžob. Podobne ako v prípade vymysleného boha, vymyslel človek aj lásku, ktorá sa nakoniec stáva jeho tyranom.

Z tejto situácie hľadá únik a proces tvorby lásky opakuje znova a znova. Skrachovala jedna láska? Nevadí. Vymyslíme si ďalšiu a život pokračuje ako predtým. Tomuto zdanlivému riešeniu však chýba niečo podstatné: rozmer pravdy a nádeje. Láske, ktorú sme si vymysleli a založili iba na pocitoch, chýba budúcnosť. Pocity sú totiž uväznené prítomným okamihom. Nedostatok tejto nádeje dnes bráni ľuďom, aby z vynálezu lásky urobili svoj celoživotný projekt. Otázku trvalého záväzku nervózne ostreľuje iná pálčivá otázka: Kto nám zaručí, že zajtra ešte k sebe budeme cítiť lásku?   

Drahý „špás“

Najneskôr pri tejto otázke sa môžeme obrátiť ku kresťanstvu a jeho ponuke. Jedným z jeho riešení je návrat: Lásku, ktorú sme urobili svojím bohom, môžeme znova nahradiť skutočným Bohom, ktorý je láskou. Deň, keď sa to stane, nazýva Ježiš Kristus dňom, keď spoznáme ozajstnú Lásku: „V ten deň spoznáte, že ja som v svojom Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“ (Jn 14,20)

Na piedestáli určenom pre Boha sa doposiaľ neosvedčil ani jeden z jeho náhradníkov. Koľko pokusov bude potrebných na to, aby sme uznali, že každá iná možnosť bude iba planou lacnou atrapou? Len aby nás to skúšanie nevyšlo nakoniec príliš draho.