Pád feministickej dogmy? Ženy túžia po rodine viac ako po kariére

Švajčiarsko s touto výzvou konfrontovalo dve profesorky, ktoré pracujú na špičkových pracoviskách. Obe sa navyše dlhodobo venujú otázke rovnosti žien a mužov, zvlášť v akademickom svete. Margit Osterlohová a Katja Rostová si položili otázku: Ako to, že podiel žien medzi profesormi je stále len štvrtinový napriek tomu, že roky tvoria väčšinu vo švajčiarskych kampusoch? Diskriminujúce prostredie? Znevýhodňujúce materstvo? Stereotypy? Sčasti áno, ale rozhodne to nebude celá odpoveď.

Výskumníčka, jedna ekonómka a jedna sociologička študovali počas dvoch rokov univerzitné štatistiky z posledných pätnástich rokov. Prácu zavŕšili prieskumom medzi desiatimi tisíckami študentov. Z výslednej štúdie vyplýva, že väčšina žien sa osobne nestretla s diskrimináciou. Ostatné dosahujú vo všetkých odboroch, nielen v tých humanitných, výrazne lepšie výsledky. Ukázalo sa tiež, že muži sú dnes na pracovné pohovory pozvaní menej často ako ženy aj vtedy, ak majú rovnakú kvalifikáciu. Lenže sú to ženy, ktorí zároveň tvrdia: Rodina je pre nás dôležitejšia, pracovať chceme menej ako muži a menej ako predošlé generácie.

Keď sa pozrieme na takzvané ženské študijné odbory (čo sú disciplíny, ktoré zo sedemdesiatich percent študujú ženy), zistíme, že zo žien, ktoré si plánujú založiť rodinu, by 43 percent najradšej pracovalo na polovičný úväzok, 38 percent uviedlo, že si nepraje pracovať vôbec, alebo len veľmi málo. Zvyšných 19 percent by rado pracovalo na plný úväzok. Študentky, ktoré sa venujú tradičným mužským odborom, chcú pracovať viac, 39 percent z nich na plný úväzok.

Konzervatívna mladosť?

Titulky, ktoré obleteli Švajčiarsko a čoskoro sa presunuli do okolitých krajín, mohli prekvapiť, bádateľky však zdôrazňujú, že sa už dlho črtal návrat k tradičnejším rolám. Ženy síce chcú pracovať, ale len tak, aby zamestnanie nepreťažilo ich rodinu. To isté si mnohokrát želajú aj pre svojich mužov: zvlášť ženy z takzvaných ženských odborov by chceli, aby ich manžel síce prevzal viac ekonomickej zodpovednosti, ale pracoval v ideálnom prípade len na polovičný úväzok. Ale to má háčik.

Študentky zo ženských programov si najčastejšie berú za manžela študenta z takzvaných mužských odborov. Práve muži chcú pracovať skôr na plný úväzok. Táto konštelácia – ženy preferujúce polovičný úväzok, no muži plný – môže vyústiť do toho, že ženy rezignujú aj na svoj polovičný úväzok a stanú sa manželkami v domácnosti.

Toto počínanie posilňuje tradičné roly a je základom takzvaného paradoxu rodovej rovnosti: čím bohatšia krajina, tým konzervatívnejšie postoje k práci a rodine. Najmä muži a ženy z veľmi bohatých domácností bývajú veľmi tradičné. Vzdelané ženy pracujú na čiastočný úväzok alebo zostávajú doma, zatiaľ čo ich manželia robia na plný úväzok v dobre platených a náročných zamestnaniach.

Ešte jeden paradox stojí za zmienku. Veľakrát sa vníma ako žiaduce, aby ženy prenikli aj do technických odborov, ktoré sú mužskou doménou. Lenže je prekvapujúce, že podiel žien klesá práve vo vyspelých krajinách. Podľa údajov OSN dosahuje podiel absolventiek týchto odborov vo Švajčiarsku 22 percent, v USA 34 percent, ale v Maroku 45 percent.

Dôvod? Zdá sa, že ženy z chudobnejších krajín častejšie volia technické odbory, pretože si od toho sľubujú ekonomický vzostup. Len čo si však pripadajú zaistené, doprajú si luxus študovať to, čo chcú, a zdá sa, že sú to mäkké odbory. Inými slovami, tam, kde je ženám aj mužom dopriata sloboda, rozdiely v preferenciách a životných štýloch medzi pohlaviami skôr rastú.

Ktovie, čo chceme?

Na autorky sa zniesla aj kritika – a keď odhliadneme od nadávok na Twitteri, v niektorých bodoch nebola nelegitímna. Po prvé vzbudilo počudovanie, že bádateľky o svojej štúdii komunikovali pred jej zverejnením a v prvom kroku ju sprístupnili iba novinárom na vyžiadanie, a aj to len vybrané časti. Tento postup je podivný.

Kritici po druhé namietali, že autorky nemôžu vedieť, či študentky nevyjadrujú želanie vzdať sa kariéry len preto, že vedia, aké ťažké je skĺbiť kariéru s materstvom. Skrátka, počuli toľko odrádzajúcich príbehov, že flintu do žita hádžu vopred. To nie je nesprávna námietka, ale je tiež neriešiteľná. Ktovie, či to, čo chceme, chceme preto, že to chceme alebo preto, že nás formujú podmienky? Vie niekto, prečo chce to, čo chce? Ale podsúvať ženám plošne, že nevedia, čo chcú alebo že to, čo chcú, si nahovárajú, vyznieva spiatočnícky – zvlášť v prípadoch spoločností, v ktorých ženy dosiahli vysokú úroveň vzdelania a nezávislosti.

Často sa spomína, že rozdiely v odmeňovaní Švajčiarov a Švajčiarok patria k najväčším v Európe, a ženy sú teda demotivované zúčastňovať sa na pracovnom trhu.

Rozdiely skutočne existujú, a nie malé, ale dôvodom je podľa autoriek vysoký podiel polovičných úväzkov medzi ženami – a respondentky vo výskumoch tvrdia, že je to ich voľba. Autorky preto namietajú, že nie všetky nerovnosti sú nelegitímne. Existujú nerovnosti, ktoré patria k slobodnej spoločnosti, pretože sú výsledkom preferencií a rozhodnutí. Naopak, je neslobodné také preferencie nerešpektovať a snažiť sa ich napraviť sociálnymi opatreniami, argumentujú v závere štúdie bádateľky. Pripomeňme, že jedným z najnižších rozdielov v odmeňovaní sa môže pýšiť Rumunsko.

Analogickú diskusiu vyvolal v rovnakom čase sociológ Martin Schröder v Nemecku. Ten v publikácii Kedy budú ženy spokojné? (2023) analyzoval sériu štúdií, na ktorých sa spolu zúčastnilo 700-tisíc opýtaných. Uzatvára, že v západnej Európe nie je pálčivým problémom nerovnosť, ale jej ideologické skreslenie. Človek by mohol zo správ nadobudnúť dojem, že byť ženou je, zvlášť v západnej Európe, hotová katastrofa. Lenže ako to, že ženy udávajú v prieskumoch vysokú mieru spokojnosti, rovnakú ako muži, ak nie vyššiu?

Odpoveď môže poskytnúť takzvaný Tocquevillov paradox. Francúzsky aristokrat Alexis de Tocqueville, autor knihy Demokracia v Amerike, si pri svojej návšteve Spojených štátov všimol, akí slobodní sú Američania a ako často hovoria o neslobode. Šľachtic argumentuje nasledovne: Slobodní sú preto, že si vypestovali citlivosť na neslobodu. Táto ostražitosť ich robí slobodnými, ale tiež zvyšuje povedomie o neslobode. Len čo je najmenší nátlak odhalený, vzbudí to obrovskú pozornosť. Čisto subjektívne sa tak môže zdať, že Spojené štáty sú najmenej slobodná krajina, hoci Tocqueville je zároveň presvedčený, že žiadnu slobodnejšiu objektívne nikdy nenavštívil (čo ,prirodzene, neznamená, že nemôže byť slobodnejšia).

Neliberálny feminizmus

Schröder predložil vlastné skúmanie potvrdzujúce to, čo sformulovali Osterlohová a Rostová: v priemere teší mužov práca viac ako ženy, a preto preferujú plný úväzok. Naopak, ženy bývajú najspokojnejšie, ak pracujú na polovičný úväzok. K zhodnému výsledku dospeli aj štúdie zo Spojených štátov, Austrálie, Veľkej Británie alebo Južnej Kórey. Prirodzene to neznamená, že medzi ženami neexistujú workoholičky a také, ktorých prioritou je úspech a výkon – len ich je naprieč vyspelým svetom o niečo menej ako medzi mužmi.

V jednom bode sa však švajčiarska štúdia líši: bádateľky sa zameriavajú výlučne na generáciu súčasných dvadsiatnikov a tu platí, že všetci, aj muži, chcú pracovať menej ako predchádzajúce generácie. Rovnako muži by si prekvapivo často priali pracovať na polovičný úväzok. V prípade tých, ktorí študujú takzvané ženské odbory, chce na plný úväzok po založení rodiny pracovať len 26 percent opýtaných mužov, v prípade žien je to 19 percent. Ak sa pozrieme na mužské odbory, ide o pomer 44 percent k 39 percentám.

Isteže to neznamená, že muži takto reálne pracovať budú, ale je to ich preferovaný variant v prípade, že by ich uživil. Niektorí novinári preto upozorňovali: Nie je vlastne toto skutočne zarážajúci bod spomínanej štúdie? Celá tretina Švajčiarov študujúcich na prestížnych univerzitách sa neusiluje o kariéru, túži po polovičnom úväzku.

Na štúdii Osterlohovej a Rostovej je pozoruhodná ešte jedna vec. Samotné študentky udávali, že sa s diskrimináciou skôr nestretli, no počuli o nej. Ale čo sa k nim dostalo, keď ani ich kolegyne nereferovali o vlastnej diskriminácii, respektíve len vo veľmi malom percente? Dôvod, prečo ženy preferujú rodinu pred kariérou (nie prácou), by mohol tkvieť v tom, že ženy ničia reči o diskriminácii viac než samotná realita. Schröder v tomto kontexte volí tvrdé slová: hovorí o opferfeminizme, teda o feminizme, ktorý ženy predstavuje ako obete, čím im berie odvahu a rozhodnosť stáť si za svojím. Zo žien sa robia akísi kultúrni trotlovia, ktorí sa nechajú prevalcovať podmienkami.

Morálny pokrok spočíva v tom, že človek vytvára svet, v ktorom si ženy aj muži určujú, ako chcú žiť. Taký svet docielia, ak sa stane vnímavejším a citlivejším. Problém sa začína, keď sa na základe takto vypestovanej morálnej citlivosti vznášajú na svet vyššie nároky, než aké môže práve splniť a následne sa ostro napáda ako úplne nevyhovujúci.

Jedna vec sú vysoké morálne nároky, druhá je nebezpečenstvo vyvodiť z toho záver, že svet je fakticky nespravodlivý a plný patriarchálnych štruktúr. Iste, svet nikdy nebude dokonalý a nespravodlivosti sa v ňom budú diať vždy a vždy ich treba odstraňovať. Ale chybou je odsúdiť nedokonalý svet, s ktorým však väčšina ľudí vyjadruje vysokú mieru spokojnosti, ako upadajúci.

Zo štúdií nevyplýva, že ženy majú byť doma a muži v práci. Ukazujú, aké skvelé je, keď si ľudia môžu zariadiť život podľa seba bez toho, aby sa báli odsúdenia, že sú buď ženy v domácnosti, alebo karieristky. Emancipácia má ženám umožniť, aby žili, ako chcú. Ale ak existuje feminizmus, ktorý sa ženám snaží vysvetliť, ako sa majú cítiť alebo čo majú chcieť, je načase sa emancipovať.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.