7 dní v kocke: „Prezident Fico prepustí Kočnera?" Občas konšpirujú aj strážcovia slušnosti

Robert Fico Robert Fico. Foto: TASR.

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje štyri hlavné témy týždňa. Dnes o pretekoch v strašení Ficom, ktoré naberajú absurdné rozmery, o opustených Demokratoch, o čudnom výpade neonacistov na územie Ruska a o tom, ako sa zástupca Európskej komisie na Slovensku Šucha zahral na génového inžiniera, ktorý chce „opraviť“ Slovákov.

1. Dostihy

Tradičný predvolebný šport – strašenie Ficom a zvrhnutím krehkej demokracie – sa cez víkend preklopil do mimoriadne nízkej fázy. Do pretekov v konšpirovaní. Vyhráva ten, kto je najviac vydesený.

V nedeľu sa do dostihov naplno zapojili Matovič a Heger. Matovič chcel v televíznej debate upozorniť, že podľa jeho zdrojov zo Smeru sa chystajú prevratné zmeny. Fico vraj po voľbách s ústavnou väčšinou poslancov zmení volebný systém. Vrátane zrušenia priamej voľby prezidenta. Následne sa nechá zvoliť za hlavu štátu v parlamente. A udelí amnestie mafii a gaunerom.

Heger bol nakoniec rýchlejší. Matoviča tesne predbehol. Na tlačovom brífingu priamo pred Prezidentským palácom s hrčou v hrdle recitoval varovania a čierne scenáre. Tie isté, ktoré potom opakoval Matovič.

Obom pretekárom treba uznať, že karta, ktorú vytiahli, je vysoko efektívna. Strašenie Ficom, ruskými agentmi a odovzdaním Slovenska Putinovi na časť voličov zaberá. Mobilizuje podporu pre Obyčajných aj pre Demokratov.

Treba však dodať, že politický boj vrátane boja proti Ficovi a oligarchom by mal mať základnú úroveň. Kritika je v tomto prípade užitočná. Hystéria, konšpirovanie a vyťahovanie celkom nereálnych čiernych scenárov je však hlboko pod úroveň priemeru. Verejná debata sa tým radikalizuje do straty príčetnosti.

Úzkostné stavy Hegera a Matoviča z diabolských plánov Fica môžeme pokojne zaradiť medzi fikcie. Alebo, povedané moderným jazykom, medzi hoaxy a dezinformácie. Téza, že po voľbách by sa mohla sformovať ústavná väčšina, ktorá na povel Fica zruší priamu voľbu prezidenta, zvolí Fica v parlamente a nechá ho amnestovať páchateľov vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, je čistý blud. Pellegrini sa okamžite ohradil. A po ňom aj Smer.

Ak to vypovedá o niečom reálnom, tak len o nízkom sebavedomí dvoch bývalých premiérov krátko pred „historickými voľbami“.

Navyše, Matoviča aj Hegera môžeme upodozrievať, že nehovoria pravdu, keď sa odvolávajú na „zdroje zo Smeru“. Môžeme predpokladať, ich skutočným zdrojom boli len mediálne klebety. Konkrétne klebety z Denníka N.

Téma sa prvýkrát verejne otvorila minulý týždeň vo štvrtok na verejnej diskusii Denníka N v divadle. Niesla titul „Ako zachrániť demokraciu“. Záchranári – bývalý poradca prezidentky Leško, komentátor Šimečka a sociológ Vašečka – potvrdili, že sú silní v dvoch disciplínach. Vo vyplakávaní. A v konšpirovaní.

Aby sme boli presní, Leško to povedal takto: „Tamtamy bijú a už je známe, čo by pri rýchlej zmene s ústavnou väčšinou ten nedemokratický tábor naplánoval ako prvé. Zruší priame prezidentské voľby a budeme voliť prezidenta v parlamente.“

K tomuto spravodajskému podkladu potom pripojil analytický pohľad Šimečka: ten katastrofický scenár by znamenal, že vyšachujú Čaputovú, kandidátom na prezidenta bude Fico. „Potom prepustí všetkých.“ Aj Kočner má vraj šancu.

Rozumieme. „Tamtamy bijú.“ „Už je známe…“ „Potom prepustí všetkých.“

Tamtamy pôvodne zbili len Leška, Šimečku, Vašečku a prítomných hostí. Debata, ktorá sa odohrala na príznačnom mieste – v divadle – väčší rozruch nevyvolala.

Zmenilo sa to až cez víkend. Denník N zverejnil článok o diskusii s úderným titulkom: „Už sa hovorí, že ako prvú zrušia priamu voľbu prezidenta.“

Predpokladáme, že až toto vystrelilo Matoviča s Hegerom, skalných čitateľov Denníka N, do terénu. A do boja dobra proti zlu.

Tento príbeh s účasťou dvoch expremiérov a elitou progresívneho denníka je trpkým obrazom toho, ako politická a verejná debata degenerujú. A deje sa to na konci, na ktorom to pôsobí zvláštne. Práve progresívne médiá a strana Demokrati sa tu hrajú na krotiteľov konšpirácií, majstrov kritického myslenia a vzory slušnosti.

A práve od nich sa očakávalo, že budú úroveň verejnej diskusie dvíhať a kultivovať. Nie parodovať.

https://standard.sk/359160/bu-bu-bu-fico-zrusi-priamu-volbu-prezidenta/

2. Planktón ako predátor

Pri nedeli a pri Hegerovi ešte ostaneme. Stačí nakrátko. Veľa toho nevybavil.

Expremiér v nedeľu smutne oznámil, že jeho strane (presnejšie mikrostrane) sa nepodarilo dohodnúť spoločný postup s ďalšími menšími stranami. Zopakujme si, čisto pre zábavu, zoznam hráčov: Demokrati, Modrí – Európske Slovensko, Most – Híd a Maďarské fórum, Občianski demokrati Slovenska, Za regióny, Rómska koalícia, Demokratická strana.

Znie to čudne, ale áno, aj planktón sa môže hrať na predátora, ktorý požiera ešte menšie organizmy.

Lenže – planktón na toto „sústo“ nemal.

Hegerovi nevyšiel plán A s veľkou premiérskou stranou, ani plán B s obsadením kandidátky KDH. A skúša plán C: mix všetkého, čo ostalo roztrúsené pod stolom. Progresívci s konzervatívcami, Slováci s Maďarmi a Rómami…

Keď Heger v januári hovoril o vízii pre Slovensko, zrejme nemyslel toto. Že bude prosiť o záchranu aj Rómsku koalíciu.

No skončil pri tom.

A ešte k tomu neúspešne. Dostal košom.

Samozrejme, platí to len o tomto kole rokovaní, kde sa Demokrati pokúšali diktovať pravidlá ako najväčšia, trojpercentná strana. Pokusy o spájanie mikroorganizmov budú pokračovať. Boris Kollár preto posunul deň formálneho vyhlásenia volieb na neskorší termín. Vraj aby sa ešte mohli meniť názvy strán.

Pohľad na neúspešného opusteného Hegera je smutný.

No zároveň je aj spravodlivý a poučný.

Konečne vidíme, akú verejnú podporu má prehnane predklonená atlantická politika Hegera, Hirmana, Káčera a ďalších ohybných postáv, ktoré sa pospájali do jednej strany (poniektorí, ako Káčer, len na okamih).

Pre poriadok už stačí iba vymeniť názov strany. Teliesko, ktoré nedržali pri živote a donedávna aj pri moci voliči, ale celkom iné sily, si nemôže dať do názvu Demokrati.

Žarty bokom.

3. Front

Na ukrajinsko-ruskom fronte sme sledovali zlomové udalosti.

Prvou je pád Bachmutu. Rusi mesto dobyli, čím si na Donbase otvárajú priestor na ďalší postup hlbšie k Dnepru. Ukrajinci sa niekoľko mesiacov pokúšali Bachmut udržať. Alebo aspoň maximálne vyčerpať ruské sily. To druhé sa im do veľkej miery darilo. Lenže masívne straty sú na oboch stranách, ruskej aj ukrajinskej.

Z Bachmutu po evakuácii obyvateľov a po krvavých bojoch ostali ruiny.

A ešte aj o tie sa čiastočne ďalej bojuje. Ukrajinská armáda tvrdí, že sa z kontaktnej línie pred mestom nesťahuje.

Druhou silnou udalosťou, hoci skôr s politickým ako vojenským efektom, bol útok údajných protiputinovských ruských povstalcov na Belgorodskú oblasť v Ruskej federácii. Trval pár hodín, pomerne rýchlo bol potlačený.

Bola to snaha rozširovať konflikt na ruské územie. V podobe dronových útokov na Kryme a v pohraničných oblastiach je to už pomerne bežné. Nové je to, že na ruské ciele priamo v Rusku útočia aj pozemné sily.

Ukrajina účasť na útoku popiera a tvrdí, že ide o ruský domáci front, na ktorom vraj proti Putinovi bojujú ruskí rebeli. Dobrovoľnícke a partizánske skupiny.

Toto tvrdenie o údajnom domácom protiputinovskom fronte je skôr želanie ako realita. Navyše, Putinovi a ruskej propagande viac nahráva ako škodí.

Jadro ozbrojených skupín, ktoré útočili na ruskú Belgorodskú oblasť, tvoria proukrajinskí neonacisti. Presnejšie: ich mimoriadne brutálna a agresívna odroda. Rusi tvrdia, že išlo o pokus rozširovať priamo do Ruska ukrajinský neonacizmus. S podporou ukrajinskej vlády a Západu.

A nie sú v tom ďaleko od pravdy.

Ozbrojenci bojovali na ruskom území v ukrajinských uniformách, s ukrajinským palivom – a so západnými (americkými) zbraňami.

Incident potvrdzuje, že konflikt na Ukrajine má silne hybridnú podobu. Je to tak už od začiatku, keď v roku 2014 Ruskom vyzbrojovaní a riadení „separatisti“ ovládli časť Donbasu a Krym. A je to tak aj dnes, keď musia za Rusko bojovať donbaskí Ukrajinci. A za Ukrajinu, respektíve proti Rusku, zas bojujú neonacisti, medzi ktorými sú aj etnickí Rusi.

Vyzerá to tak, že aj samotná akcia v Belgorodskej oblasti mala hybridný motív. Nešlo predsa o konvenčnú vojenskú akciu s vojenskými cieľmi. Išlo skôr o demonštratívnu pointu: ukázať, že Ukrajina a jej západní spojenci sú dosť silní na to, aby mohli organizovať neoficiálne (hybridné) ozbrojené skupiny a ohrozovať bezpečnosť Ruskej federácie priamo na jej území. Prípadne to mohol byť odkaz, že Rusko nebude bezpečná krajina dovtedy, kým bude pokračovať v konflikte na Ukrajine.

Možné je aj to, že Ukrajina a Západ tým posilňujú svoje nátlakové pozície pri vojenskom vyjednávaní. V štýle my prestaneme s organizovaním útokov na Rusko, ak vy prestanete s útokmi na Kyjev alebo západné oblasti Ukrajiny. Inými slovami: môže ísť o súčasť pozičných hier v rámci hybridných operácií.

V tejto fáze to však vyzerá tak, že rozsah hrozby domáceho, vnútorného frontu v Ruskej federácii je zanedbateľný. Navyše, pohroziť odvetou za útoky na civilné oblasti môže aj Rusko.

Udalosti posledného týždňa potvrdzujú staré pravidlo. Rusko je aktívne a sčasti úspešné na vojenskom fronte. Ukrajina zas na informačnom a hybridnom.

Optimálne by bolo ukončiť obe podoby vojny v Európe, konvenčnú aj hybridnú.

Žiaľ, stupňovanie bojov a strát na oboch stranách priestor na iné ako vojenské riešenie zúfalo zužuje.

A pri vojenských riešeniach pôsobí ako silnejší hráč Rusko.

4. Génový inžinier Šucha

Záver prehľadu bude patriť Vladimírovi Šuchovi, zástupcovi Európskej komisie na Slovensku, ktorému sa podarilo uraziť Slovákov ako národ s pokazenými génmi. Lebo nepodporujú rodovú rovnosť. A treba ich teda k tomu dotlačiť.

Hlúposti a urážky, ktoré Šucha porozprával o Slovákoch (v tretej osobe, nie v prvej), vyvolali verejné aj politické pohoršenie. Pochopiteľne. Od diplomata z Európskej komisie predsa nechceme počúvať, akí sme pokazení a ako nás treba naprávať. KDH žiada ospravedlnenie, vecou sa zaoberá aj parlament.

Namiesto úprimného priznania chyby však prišlo od Šuchu len vyjadrenie ľútosti nad tým, že bol vraj zle pochopený. Ospravedlnil sa tým, ktorých sa to dotklo. Bránil sa, že chybu neurobil on, ale médiá, ktoré na jeho slová upozornili.

Typický alibista.

Podobne, čiže alibisticky, sa k téme postavila aj Európska komisia. Tvrdí, že vyjadrenie jej zástupcu Šuchu „bolo nesprávne interpretované“. Lebo vraj išlo len o metaforu.

Krútenie Šuchu aj eurokomisie je v istom zmysle ešte horšie ako pôvodné slová, ktoré vyvolali rozruch. Ukazujú na stratu súdnosti. Šuchove slová boli predsa urážlivé v každom význame. Aj metaforickom. Ako poukázanie na to, že Slováci sú podľa neho kultúrne degenerovaní či pokazení. Málokto predsa pochopil génového inžiniera Šuchu tak, že nás, Slovákov, napraví v laboratóriu preformátovaním chromozómov.

Nie, Šuchove slová neboli zle pochopené alebo zle interpretované. Boli zle a hlúpo vyslovené.

Vyzerá to tak, že bruselský problém je hlbší. Programový. Šucha sa vlastne iba preriekol. Odhalil, ako ohavne uvažuje on a jeho zamestnávateľ.

To, čo predvádza Šucha a eurokomisia, je ukážka kultúrnej nadradenosti. Kultúrneho rasizmu. Alebo kultúrneho imperializmu – kde má údajne vyspelá kultúra násilne prevychovať tú údajne zaostalú.

Ak by išlo len o skrat, aj Šucha, aj eurokomisia by to vybavili hladko a slušne – priznaním chyby a úprimným ospravedlnením za neprijateľné slová.

Nespravili to. A celé to vracajú na začiatok. K tvrdeniu, že problém je v tých, ktorí zle pochopili kontext. Zabudli len dodať, že za naším pokazeným chápaním budú pokazené gény. V metaforickom význame, iste, iste. Pokazená schopnosť vnímať obsah slov…

Šucha je vlastne konzistentný. Od samého začiatku až po krútenie s vysvetlením opakuje to isté: Slováci vraj zle chápu to, čo hlásajú komisári. Raz zle chápu prínosy rodovej agendy vrátane transrodových úchylností. Potom zle chápu diagnostiku slovenského problému – že sme pokazení (kultúrne a mentálne). A zle chápu aj riešenia – že nám rodovú politiku treba nanútiť. Zvonku.

Šuchovi a komisii nezaškodí odkázať, že sú dopletení a pomýlení. Rodová agenda, ktorú hlásajú, nepatrí do sféry ľudských práv. Patrí do sféry ideológie. V tomto prípade progresívnej a rodovej.

Pokiaľ ide o základné práva, tie sú na našej strane. Máme práva a slobody, ktoré nám zaručujú, že môžeme odmietnuť akúkoľvek ideológiu. Aj pokrokovú či progresívnu. A môžeme to odmietať bez toho, aby sme to museli zdôvodňovať.

A keď bude niekto vykrikovať, že nám ideológiu, ktorú odmietame, normatívne nanúti (na úrovni štátu, spoločnosti aj jednotlivcov), môžeme ho posadiť do basy. Za extrémistickú politiku, ktorá smeruje k potláčaniu našich základných práv a slobôd.


Ďalšie články