Prvý muž americkej diplomacie Henry Kissinger sa dnes dožíva 100 rokov

Patril medzi najvplyvnejších štátnikov povojnového obdobia a je jedným z tvorcov zahraničnej politiky Spojených štátov amerických. V roku 1973 sa stal nositeľom Nobelovej ceny za mier za podiel na dohode o ukončení bojov amerických vojsk vo Vietname. Aj v súčasnosti si zachováva vplyv na politické dianie, jeho slovo má váhu a vyvoláva rešpekt.

Dnes (27. mája) má poradca dvoch bývalých amerických prezidentov pre národnú bezpečnosť a bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger 100 rokov.

Heinz Alfred Kissinger sa narodil 27. mája 1923 v bavorskom meste Fürth. Po pätnástich rokoch musela jeho rodina Nemecko opustiť. Pred nacistami ušla v roku 1938 do USA, kde si zmenil meno na Henry. Už od pätnástich rokov pracoval v továrni a súčasne navštevoval večernú školu. Po skončení druhej svetovej vojny, počas ktorej slúžil v americkej armáde, vyštudoval históriu a filozofiu na Harvardovej univerzite, kde získal v roku 1954 doktorát. V roku 1962 ho na tejto univerzite vymenovali za profesora.

Prezidenti sa vraj báli, že ich zatieni

Americký prezident Richard Nixon menoval Kissingera začiatkom roku 1969 za poradcu pre národnú bezpečnosť. Po rezignácii Nixona, ktorého politickú činnosť ukončila aféra Watergate, bol poradcom pre národnú bezpečnosť aj prezidenta Geralda Forda.

Od 22. septembra 1973 do 20. januára 1977 stál na čele americkej diplomacie. Henry Kissinger bol jedným z dvoch ministrov zahraničných vecí v histórii USA, ktorí sa narodili mimo územia Spojených štátov. Tou druhou ministerkou bola Madeleine Albrightová, rodená Korbelová, ktorá sa narodila v Prahe.

Keď skončil Kissinger na poste ministra zahraničných vecí mal iba 54 rokov, ale napriek svojmu obrovskému renomé sa do oficiálnej funkcie nevrátil. Niektorí americkí politológovia poukazujú v tejto súvislosti na to, že členom vládneho kabinetu sa nestal aj preto, lebo nijaký iný americký prezident sa nechcel nechať Kissingerom zatieniť, priťahoval by na seba príliš veľkú pozornosť.

Kyvadlová a pingpongová diplomacia

Henry Kissinger vstúpil do dejín diplomacie presadzovaním politiky détente (uvoľňovania), teda uvoľňovania napätia medzi USA, Sovietskym zväzom a Čínou. Prispel napríklad k uzavretiu dohôd o obmedzení jadrového zbrojenia medzi Washingtonom a Moskvou.

Traduje sa, že k normalizácii vzťahov medzi USA a Čínou, ktoré boli na bode mrazu využil začiatkom 70. rokov minulého storočia aj majstrovstvá sveta v stolnom tenise, ktoré sa konali v roku 1971 v japonskom meste Nagoja, čím sa vytvoril termín „pingpongová diplomacia“. Už nasledujúci rok zavítal na historickú návštevu Číny prvýkrát americký prezident Richard Nixon. Stalo sa tak vo februári roku 1972.

Úspechy slávil Kissinger aj takzvanou kyvadlovou diplomaciou, a to najmä na Blízkom východe, kde prispel v roku 1973 k ukončeniu arabsko-izraelskej Jomkipurskej vojny.

Za najväčší úspech realpolitiky Henryho Kissingera sa považuje sprostredkovanie mierovej dohody s cieľom ukončiť vojnu vo Vietname a odchode amerických vojsk z tejto ázijskej krajiny za čo získal v roku 1973 Nobelovu cenu za mier.

V súvislosti s odtajnením dokumentov Nixonovej a Fordovej vlády sa však dostal Kissinger pod tlak verejnej mienky a organizácií ľudských práv pre americkú politiku v Južnej Amerike a vo Východnom Timore.

Iný postoj k rusko-ukrajinskej vojne

Henry Kissinger aj vo vysokom veku aktívne vystupuje a formuluje odvážne stanoviská, keď napríklad vyhlásil, že na to, „aby ste pochopili Putina, musíte čítať Dostojevského a nie Mein Kampf.“

Širokú diskusiu vyvolali jeho slová, ktoré boli dovtedy pre mnohých tabu. V máji 2022 ich adresoval prostredníctvom telemostu účastníkom Svetového ekonomického fóra vo švajčiarskom Davose. Vyhlásil, že s Moskvou je nevyhnutné rokovať, keď naznačil, že Ukrajina by sa mala vzdať časti svojho územia, aby dosiahla mierovú dohodu s Ruskom.

O necelý rok neskôr, 17. januára 2023, vo svojom online príhovore rovnako k účastníkom Svetového ekonomického fóra v Davose už Kissinger nevylúčil členstvo Ukrajiny v NATO. To potvrdil v nedávnom rozhovore pre prestížny britský týždenník The Economist. Podľa veterána svetovej diplomacie Kyjev treba prijať do NATO preto, aby ho aliancia jednak chránila a súčasne zadržiavala.