Na Turíce sa narodila cirkev. Preváži radosť alebo strach?

V novozákonnom spise, Skutkoch svätých apoštolov, nájdeme v sedemnástej kapitole jednu zaujímavú udalosť. Apoštol Pavol ohlasuje vzkrieseného Krista v aténskom areopágu, pričom narazí na jeden oltár zasvätený „neznámemu bohu“.

Starovekí Gréci boli prevažne polyteisti, a tak sa ľahko mohlo stať, že na niektorého boha akosi pozabudnú. Lenže, čo ak zabudnú na nejakého dôležitého? Čo ak sa ten dôležitý boh urazí a namiesto priazne ich nechá pocítiť svoj hnev? Radšej mu teda postavme oltár!

Nemá podobný osud aj Svätý Duch? Nie je akýmsi neznámym či zabudnutým Bohom? Kresťania ho síce majú vo svojich modlitbách, piesňach či hymnoch. Ale prečo? Hrá tu svoju úlohu aj strach, aby sme ho neurazili?

Ostatné dve osoby Presvätej Trojice sa nám javia konkrétnejšie. Ale Svätý Duch je skôr populárnejší cez symboly – oheň, vietor, holubica… Akoby sme mu pridelili funkciu „neznámeho Boha“ v pokresťančenom areopágu súčasnosti.

Nebezpečenstvo ezoteriky

Straší tento neznámy Svätý Duch dnešného človeka? Hlasitosť tejto otázky sa vystupňuje vždy, keď slávime narodeniny cirkvi – Turíce. Základom je udalosť, keď Ježišovi apoštoli dostávajú na desiaty deň po jeho odchode do neba počas židovského Sviatku týždňov (šavuot) dar Svätého Ducha.

Západná časť cirkvi dala tejto udalosti názov Zoslanie Ducha Svätého, kým jej východné časti ju pomenovali aktívne: „Zostúpenie“. Dôvod, prečo sa kresťanský Východ vybral týmto aktívnym smerom je okrem iného v snahe vzdialiť sa čím viac od nebezpečenstva zvecnenia.

Ak totiž považujem Svätého Ducha len za neosobnú silu či energiu, budem rozmýšľať, ako ju získať, aby som ju mohol použiť pre seba. Tento trend pozorujeme na trhu s ezoterikou, ktorý neustále bujnie a nebezpečne premoruje aj oblasť kresťanstva. Ak však Svätého Ducha vnímam ako osobu, potom ide o pravý opak. Nesnažím sa použiť ho na svoje ciele, ale pýtam sa, ako ma chce použiť On.

A v tom je zásadný rozdiel. V pôvodnom kresťanstve sa nesnažíme disponovať Bohom – Svätým Duchom ako pozitívnou energiou a silou, ale dávame sa k dispozícii my jemu. Dovolím si tvrdiť, že práve tento druhý spôsob môže vyvolať strach.

Vystrašená podpriemernosť

Pápež Benedikt XVI. to v jednej zo svojich homílií pomenoval veľmi trefne: „Oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme ,popálení´ a radšej zostávame takí, akí sme. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery.“ Svätý Duch nás teda môže riadne „vystrašiť“. V skutočnosti však vystraší len naše temnejšie stránky: môj egocentrizmus, moju pohodlnosť, lenivosť či (pod)priemernosť.

Dnešnú situáciu kresťanstva ktosi opísal biblickým obrazom, v ktorom sme sa zasekli kdesi medzi Golgotou a Turícami. Chce tým povedať, že na kríži nám bolo odpustené, ale my si nejdeme po odpustenie. Z prázdneho hrobu sa nám ponúka večný život, no nám stačí len biedna existencia s prevažne zaťatými zubami a s trpkým úsmevom po ovocí zo stromu poznania dobra a zla.

Výsledkom prijatia Svätého Ducha je však iné ovocie, ktoré však medzičasom získalo príchuť exotiky: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. (porov. Gal 5) Kresťanstvo bez Svätého Ducha a jeho darov je len lacnou imitáciou, ktorá osloví a pritiahne len málokoho.

Dych Svätého Ducha nás mení

Ako nás teda môže Boh, Svätý Duch získať? Ako sa otvoriť pre jeho aktivitu? Začína sa to celkom prozaicky a zdanlivo jednoducho, a síce počúvaním Božieho slova. Práve touto cestou sa v nás rodí viera ako vzťah so živým Bohom. (porov. Rim 10,17) Preto ho niektorí teológovia prirovnávajú k dychu, ktorý vychádza z Otcových úst spolu so Slovom, Ježišom Kristom.

A to má svoje praktické dôsledky: bez dychu Svätého Ducha zostáva Božie Slovo pre človeka nejasné, nepočuje ho a nerozumie mu. Keď kresťan verí, že pisateľov biblických kníh inšpiroval Svätý Duch, potom toho istého Ducha potrebuje aj ich čitateľ či poslucháč, aby pochopil pravý význam Božieho slova.

Svätý Duch nám umožňuje, aby sme Božie slovo vnímali, ako slovo vyslovené Bohom osobne pre človeka, pre mňa. Takýmto počúvaním prebieha naša premena na Božích synov a dcéry, ku ktorým neustále prehovára ich milujúci Otec. Pripomeňme, čo prvé urobil vzkriesený Ježiš, keď sa zjavil svojim učeníkom: Dýchol na nich a povedal: „Prijmite Svätého Ducha.“ (Jn 20,22)

Tento proces nás vystraší len na začiatku, kým je pri moci naše staré „ja“. Len čo však toto staré sirotské „ja“ nahradí nové, synovské, nastane „evolučný“ posun: človeka vystrašeného vystrieda človek radostný.