7 dní v kocke: Väčšinu spoločnosti ovládla ruská propaganda? To asi páni z Globsecu nemyslia vážne

1. Dvihnutý prst Globsecu

Organizácia Globsec predviedla, ako jednoducho a povrchne uvažujú vojnoví jastrabi. Ak by sme to mali pomenovať ich slovníkom, uvažujú konšpiračne. Za postojmi väčšiny slovenskej spoločnosti vidia buď ruských agentov a ruskú propagandu, alebo obete ruských agentov a ruskej propagandy.

Globsec zverejnil prieskum, ktorý mapuje názory Slovákov na príčiny vojny na Ukrajine. Výsledky dopadli na slovenské pomery viac-menej normálne. Najväčšia skupina spoločnosti, konkrétne 40 percent opýtaných, za hlavného vinníka označila Rusko, ktoré napadlo Ukrajinu. 34 percent ľudí vidí za vojnou provokačnú politiku Západu a 17 percent politiku ukrajinskej vlády, ktorá potláčala ruskú komunitu na Ukrajine.

V súčte je to 51 percent ľudí, ktorí za príčinu konfliktu považujú aj iné faktory ako agresivitu Ruska.

Analytici Globsecu sa ponáhľali dodať, že za údajne nepríjemnými výsledkami prieskumu je sila ruskej propagandy. Podľahla jej vraj väčšina Slovákov.

Táto téza mysliteľov z Globsecu pritom pôsobí ukážkovo konšpiračne. Lebo nemá oporu v realite. A zároveň pôsobí alibisticky. Lebo zabúda priznať zlyhania tých, ktorí sa označujú za atlantistov.

Ruská propaganda je nepochybne aktívna aj na Slovensku (podobne ako ukrajinská). No na to, aby mohla sformovať mienku väčšiny spoločnosti, nemá. Takmer všetky silné médiá, od televízií cez tlač až po veľké portály, boli a sú tvrdo proukrajinské. A rovnako tvrdo protiruské. To isté platí o treťom sektore, aktivistoch, agentúrach, akademickom prostredí. A napokon aj o politike prezidentky, vlády a väčšiny parlamentných strán.

Nástroje ruskej propagandy sú na Slovensku a krajinách NATO krátke a ich vplyv v slovenskom prostredí je marginálny. Obmedzujú sa na facebookové stránky (ktoré ešte neboli zrušené), na telegramové kanály a na niektoré alternatívne, okrajové médiá. Drvivá väčšina spoločnosti k zdrojom, ktoré riadi ruská propaganda, nemá prístup alebo ich nepozná a nesleduje. Správy a komentáre sleduje na Markíze, RTVS, TA3 a ďalších veľkých médiách, ktoré sa po februári 2022 opásali ukrajinskou vlajkou.

Jednoducho: možnosti ruskej propagandy na Slovensku sú násobne slabšie ako možnosti tých, ktorí proti nej bojujú. Ak napriek tomu veľká časť spoločnosti nemá predpísaný čiernobiely názor, príčina bude inde. Možno aj v tom, že politika ľudí, ktorí prišli pózovať na konferenciu Globsecu, je nedôveryhodná.

Toto si však sociálni inžinieri z organizácie Globsec nemôžu priznať.

Namiesto toho šíria dve celkom absurdné heslá, ktoré sú celkom zjavne v rozpore s faktami.

To prvé nám podsúva obraz, že takmer každý, kto kritizuje vojenskú politiku NATO a Západu, je buď ruský agent, alebo obeť ruskej propagandy.

Druhým absurdným heslom je podsúvanie tvrdení, že tí, ktorí sú kritickí k politike NATO, k intenzívnemu vyzbrojovaniu Ukrajiny a k odmietaniu politických rokovaní s Ruskom, sú bezpečnostnou hrozbou pre slobodný svet a Západ. Pretože vraj chcú rozbiť NATO a EÚ – a následne chcú ohýbať chrbty pod nadvládou ruského režimu.

Fakty pritom vyzerajú inak. Zodpovednosť Západu a expanzívnej politiky NATO za konflikt predsa priznal ako jeden z faktorov aj pápež František. Alebo americký akademik John Mearsheimer, ktorý desať rokov varoval, že snahy vyzbrojovať Ukrajinu štátmi NATO a zámery vytlačiť ruskú flotilu z Krymu (a následne polostrov začleniť pod Alianciu) nutne povedú k vojne.

Podobne to videl Henry Kissinger, ktorý od roku 2014 žiadal, aby Západ pristúpil na neutralitu Ukrajiny a bezpečnostné dohody s Ruskom. Lebo inak sa naruší mocenská rovnováha na kontinente a zvýšia sa riziká konfliktov v Európe. Americký ekonóm Jeffrey Sachs zas považuje vyzbrojovanie Ukrajiny za ničivé pre samotnú Ukrajinu aj Európu a navrhuje nové bezpečnostné dohody s Ruskom, ktoré obnovia stabilitu a voľný obchod.

Sú ľudia ako pápež František, Mearsheimer, Kissinger, Sachs agenti Putina? Sú obete propagandy? Sú nebezpečné živly, ktoré ohrozujú prežitie NATO a EÚ? Ale no tak…

Sú to ľudia, ktorí odmietli plytké kampaňové heslá o jedinej príčine vojny, o jedinom vinníkovi a o jedinom, vojenskom riešení. A namiesto hecovania protiruskej nenávisti žiadajú realistickú politiku a dohody.

2. Zamlčaná realita

No, a teraz k podstate veci. Dve otázky v dotazníku Globsecu – tie o zodpovednosti ukrajinskej vlády a o zodpovednosti Západu – nevychádzajú z údajnej ruskej propagandy, ale z reality.

Áno, ukrajinská vláda napriek veľkej, niekoľkomiliónovej ruskej menšine na východe Ukrajiny potláčala ruské politické strany, ruské médiá, ruský jazyk. A na separatistov z Donecka, občanov Ukrajiny, poslala v roku 2014 tanky, bombardéry a pechotu. V rokoch 2014 a 2015 boje vyhnali z Ukrajiny viac ako milión utečencov. Smerovali do Ruska. Milión ukrajinských občanov–utečencov vtedy hľadalo útočisko a ochranu v Rusku (údaje sú zo štatistík OSN).

A áno, Spojené štáty roky ignorovali odmietavé postoje Nemecka a Francúzska k rozširovaniu NATO na Ukrajinu. V novembri 2021 podpísali s ukrajinskou vládou dohodu o strategickej bezpečnostnej spolupráci, kde sa Američania zaviazali, že budú masívne vyzbrojovať ukrajinskú armádu a podporovať vstup Ukrajiny (aj s Krymom) do NATO.

A nakoniec: áno, potom, čo Západ odmietol rokovať s Ruskom o bezpečnostných dohodách, napadlo Rusko Ukrajinu. Aj to v dotazníku Globsecu sedí.

Jediné, čo nesedí, sú komentáre, ktoré zo Slovákov robia naivné obete ruskej propagandy.

Samozrejme, analytici z Globsecu vedia, že možnosti ruskej propagandy sú v slovenskom prostredí obmedzené. Komentáre k výsledkom prieskumu preto uzavreli ďalšou krivou skratkou: ruskú propagandu vraj preberajú a vykonávajú opozičné strany. Dokonca veľmi úspešne. Až tak úspešne, že ovládli myslenie väčšiny Slovákov.

A proti tejto politickej hrozbe vraj treba zakročiť.

3. Pozývací list

Týmto sa dostávame k najvážnejšiemu bodu prehľadu: k výletu slovenských úradníkov do Bruselu, kde žiadali, aby špecializované protihybridné tímy NATO prišli na Slovensko a aby „čo najskôr riešili otázku slovenských volieb“. Pretože hybridnou hrozbou je „prakticky celé opozičné spektrum“ (Šimečka by sa azda mohol aj trochu uraziť).

Citované tvrdenia nie sú slová Fica ani Tarabu. Pochádzajú z úradného záznamu z rokovaní. Teda z oficiálnych dokumentov.

Ich autenticitu nikto nepoprel. Je zrejmé, že sú pravé. A zároveň sú zvrátené. Ukazujú, ako hlúpo a neprijateľne sa správajú aktivisti, ktorí vstúpili do služieb vlády – ako zástupcovia ministerstiev, policajného zboru a NBÚ.

Je to škandál, aký v histórii Slovenska nemá obdobu. Je predsa neprípustné, aby štátne úrady, ktoré sú zo zákona nestranné, vstupovali krátko pred voľbami do politického boja. A aby si na zápas proti stranám s dominantnou verejnou podporou volali pomoc zo zahraničia. Konkrétne z EÚ a z NATO.

Takéto konanie sa blíži k sabotáži. Teda k pokusu o útok na demokratický ústavný poriadok Slovenskej republiky. V spojení s cudzou mocou.

Autori „pozývacích listov“ si asi uvedomili, že majú na krku vážnu kauzu. A nasadili osvedčené zbrane: informácie označili za konšpirácie a hoaxy. Policajný zbor reagoval, že tvrdenie o žiadosti zástupcu polície Davida Púchovského o vyslanie protihybridných tímov NATO proti opozícii sú hoax. Hm. Iste, iste. Púchovský žiadal len o vyslanie tímov NATO na Slovensko, aby pomáhali odhaľovať hybridné hrozby. Žiadosť, aby riešili voľby a opozíciu, neprišla od zástupcu polície Davida Púchovského. Žiadal o to zástupca ministerstva vnútra Daniel Milo. Ten istý Daniel Milo, ktorý roky pracoval pre Globsec.

Krútia sa ako malé deti…

V istom zmysle je to dobré. Asi im došlo, že to nemohli myslieť vážne. Ako niečo, čo by sa dalo verejne vysvetliť a verejne obhájiť. Nejde to. Ani Pellegrini, ani Fico, ani Taraba predsa neslúžia ako agenti ruskej tajnej služby. Len kritizujú politiku vlády a politiku NATO. A to sa hádam v slobodnom západnom svete ešte stále smie. Alebo?

Účastníci výletu v Bruseli to škaredo prehnali. Prestrelili.

V slušnej spoločnosti, ktorá si ctí právo, poriadok, slobodu a demokraciu, by za to mali niesť zodpovednosť. Takéto praktiky sa predsa nedajú tolerovať alebo prehliadať. Ani zakrývať v štýle „lebo Fico“.

Tu už predsa nejde o Fica. V hre je to, či tu bude partia aktivistov vo vládnych funkciách diktovať pravidlá hry. A manipulovať voľby tak, aby sa im páčil ich výsledok. Teda tak, aby bola väčšina spoločnosti odstavená. Ako nehodná. Alebo ako hrozba.

Možno to ešte niektorým nedochádza, ale títo ľudia sú mimoriadne, mimoriadne nebezpeční. Sú vážnou hrozbou pre slobodu, suverenitu a demokraciu.

Asi netreba dodávať, že kým sa tu budú hrať na vládne či mediálne autority, dovtedy bude vo väčšine spoločnosti pretrvávať nedôvera k úradom a médiám. A k línii, ktorú predpisujú.

4. Mikloško v KDH

KDH oznámilo príchod zaujímavej „posily“ na volebnú kandidátku – Františka Mikloška.

Úvodzovky sú zámerné. Je totiž otázne, či strana, ktorá sa chce profilovať konzervatívne (o čom sú medzi voličmi značné pochybnosti), potrebuje posilňovať svoje takzvané umiernené a liberálnejšie krídlo.

O Mikloškovi stále platí, že je to cenná postava verejného života so silným príbehom, ktorá si zaslúži rešpekt a úctu. Zároveň však platí aj to, že Mikloško už nie je to, čo býval. Pôvodne symbolizoval politiku spolupráce kresťanských demokratov s liberálmi ako človek s pevnými konzervatívnymi postojmi. Dnes už tak pevne nepôsobí. Skôr to vyzerá tak, že je jedným z tých, ktorí pod tlakom pokrokových hnutí (a hybridných hrozieb) poľavujú. A otáčajú. Je ústretový pri téme partnerstiev homosexuálov. Je ticho pri téme transrodových experimentov.

Slovom, je taký konzervatívec, akých si želajú progresívci.

Mimochodom, Mikloška do politiky nevrátil Majerský. Mikloška do politiky vrátila prezidentka Čaputová. Vybrala si ho do tímu, s ktorým po vražde v Teplárni vycestovala za pápežom. Aby ho presviedčala, že LGBTI komunita potrebuje viac práv.

Spolu s Mikloškom prezidentka vysunula dopredu, do prezidentskej vlády, aj ďalšieho pokrokového konzervatívca – Ivana Šimka. Ten radí, aby konzervatívci nepostavili vlastného kandidáta na prezidenta, lebo ich kandidátkou má byť Zuzana Čaputová. Šimko hlása, že najväčším nepriateľom kresťanských demokratov (a spoločnosti všeobecne) je Rusko. Nie progresívni druhovia.

Zámerom tímu Zuzany Čaputovej je posilňovať postavenie pokrokových (progresívnych) kádrov v konzervatívnom prostredí. Aby im slúžili ako partneri.

Misia Mikloška bude zrejme podobná ako Šimkova.

Jeho nasadenie na kandidátku KDH môže byť prospešné z pohľadu prezidentky alebo progresívnych strán.

Je však otázne, či bude prospešné aj pre KDH. Teda pre stranu, ktorá sa snaží presvedčiť voličov, že je konzervatívna. A nie veľmi sa jej v tom darí.

Povedané na rovinu: KDH predsa nemá problém s krotkými, liberálnejšie zmýšľajúcimi lídrami, ktorých si obľúbila progresívna tlač. KDH má problém na opačnej strane. Kríva na konzervatívnu nohu. A kríva na ňu preto, lebo nijakú konzervatívnu nohu nemá. Je to len protéza.

V čase, keď LGBTI komunita a progresívne strany hrubým spôsobom vystupňovali požiadavky (vrátane transrodových) a útoky proti konzervatívnemu a kresťanskému priestoru, potrebuje Slovensko pevnú konzervatívnu národnú stranu. Ako protiváhu, ktorá sa postará o balans. A o ochranu starých konzervatívnych hodnôt.

Ich jadro je komunitné. Ochrana rodiny. Ochrana národa a národných záujmov. Ochrana suverenity spoločenstva. Lebo tam, kde zaniká suverenita a sloboda, zaniká všetko dôležité. Spoločenstvo prestáva byť aktérom rozhodnutí. A stáva sa len provinčnou arénou cudzích, importovaných záujmov a noriem. Alebo bezmocným bojiskom hybridnej vojny, v ktorej slúži ako pešiak pod velením iných.

KDH, žiaľ, už tradične nemá na to, aby sa posilnilo tam, kde to potrebuje. „Nejsou lidi.“ V poriadku. Doba je náročná. Ale prečo sa ešte viac vystužuje tam, kde to nepotrebuje a kde to môže byť kontraproduktívne, je otázne.

Je možné, že odpoveď na túto otázku treba hľadať mimo KDH.