Kríže, ktoré nesmú zostať bez mena

Ešte jeden rozmer popravy Púčika, Tunegu a Tesára vo februári 1951. Gustáv Husák v tom čase porovnával atmosféru na Slovensku s tým, aká bola v predvečer Slovenského národného povstania.

V týchto dňoch si pripomíname 70 rokov od jedného z najtragickejších prípadov obdobia vlády komunistického režimu na Slovensku – popravy troch mladých mužov, ktorí sa aktívne zapojili do odboja proti režimu. Ich príbeh je svedectvom o tom, že na Slovensku existoval aktívny odboj proti režimu už od jeho nastolenia.

Začiatok roku 1951 sa niesol v znamení azda najtvrdších represívnych opatrení komunistického režimu proti svojim odporcom – v januári sa konal veľký monsterproces proti trom katolíckym biskupom Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Petrovi Pavlovi Gojdičovi, ktorí boli potrestaní doživotným trestom (M. Buzalka a P. P. Gojdič; a v prípade biskupa Vojtaššáka, v čase procesu 73-ročného, ťažko možno uložený trest 24 rokov interpretovať inak); 17. februára boli popravení Bernard Jaško a Pavol Kalinaj, príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ktorí v čase tvrdej perzekúcie cirkví varovali biskupa Buzalku pred represívnymi zákrokmi režimu; a 20. februára 1951 boli popravení Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár.

Bola to odpoveď komunistického režimu na prejavy aktívneho odporu obyvateľstva voči jeho politike, na Slovensku osobitne v súvislosti s represiami proti cirkvi. Keď režim organizoval schizmatickú tzv. katolícku akciu a zatýkal kňazov, Slovenskom sa prehnala vlna ľudových vzbúr. Boli tvrdo potlačené – zásah bezpečnostných zložiek si vyžiadal dokonca tri obete na ľudských životoch a stovky zatknutých.

Gustáv Husák, v tom čase predseda Zboru povereníkov, porovnával atmosféru na Slovensku s tým, aká bola v predvečer Slovenského národného povstania. Komunisti sa rozhodli potlačiť všetky prejavy odporu, v súlade so svojou ideológiou hlásajúcou triednu nenávisť, a v duchu tézy o zostrenom boji proti „reakcii“, s ešte väčšou razanciou.

Svet bol už v tom čase rozdelený na Západ a Východ. Delila ich ako fyzická hranica železná opona a ako mentálna hranica režimy, ktoré v nich vládli – nie vždy dokonalá demokracia Západu versus principiálne nedokonalá komunistická ideológia Východu. Vojna, ktorú medzi sebou tieto dva tábory viedli, sa oprávnene nazýva studená.

Avšak v čase, do ktorého spadá tento príbeh, nemala ďaleko k tomu, aby prerástla do priamej vojenskej konfrontácie. Bola to globálna vojna a jedným z jej bojísk sa stala aj stredná Európa. Spravodajské služby oboch táborov si tu od konca druhej svetovej vojny budovali svoje siete s cieľom preniknúť čo najhlbšie do nepriateľského tábora a vybudovať si pozície, z ktorých by mohli vyťažiť v nastávajúcom konflikte. 

V týchto sieťach napokon uviazli aj traja mladí Slováci, ktorí sa na represívnu politiku režimu odmietli nečinne prizerať a rozhodli sa aktívne vystúpiť. Napokon, komunistický režim v Československu najneskôr od júna 1948, od roztržky medzi Stalinom a Titom, zabudol na frázy o osobitnej československej ceste k budovaniu socializmu – čo najužšie sa primkol k svojmu deklarovanému vzoru, Stalinovmu Sovietskemu zväzu. Preberanie vzorov sa, žiaľ, čoskoro prejavilo aj v konkrétnych činoch…

Začiatky protikomunistickej činnosti

Príbeh troch popravených mladých ľudí sa začína ešte niekedy v polovici roku 1945. Väčšina ľudí na Slovensku sa radovala z konca najhoršieho konfliktu v ľudských dejinách a menšina si uvedomovala, že výsledky vojny zaradili Slovákov do geopolitickej sféry vplyvu Sovietskeho zväzu.

Komunisti si rýchlo budovali mocenské pozície, čo v povojnovom prechodnom režime, nazývanom ľudovou demokraciou, charakterizovanou výraznými obmedzeniami občianskych práv a slobôd, smerovalo k monopolu moci. Nič na tom nezmenili ani voľby v roku 1946 – na Slovensku síce vyhrala Demokratická strana, ale v celoštátnom meradle komunisti. Ich cesta k moci bola sprevádzaná represívnymi opatreniami, čo vyvolalo odpor. Najmä medzi veriacimi rástla nespokojnosť v dôsledku proticirkevnej politiky režimu, pričom u mnohých bola násobená aj skutočnosťou, že po vojne zanikla slovenská štátna samostatnosť.

To bol aj prípad Alberta Púčika a Antona Tunegu. Obaja sa poznali už od detstva – pochádzali z Dolných Motešíc. Už v mladom veku sa obaja skamarátili aj s Eduardom Tesárom, ktorého rodina sa prisťahovala do Trenčína. Všetci traja absolvovali trenčianske gymnázium a angažovali sa v katolíckom skautingu, a neskôr, počas Slovenskej republiky, sa angažovali aj v štruktúrach „zjednotenej“ mládežníckej organizácie, Hlinkovej mládeže (HM).

Napriek tomu ich však možno sotva považovať za exponentov ľudáckeho režimu. Ich životné postoje formovali národné povedomie a kresťanské presvedčenie. Všetci traja odišli postupne študovať do Bratislavy, kde medzi vysokoškolskými študentmi nadviazali nové známosti a kontakty. Boli tiež frekventantmi Vyššej vodcovskej školy (VVŠ) HM, Tesár však bol neskôr z HM pre svoju nečinnosť vylúčený.

Medzi študentmi sa riešila otázka, ako bude možné v budúcnosti ateistickému komunistickému režimu vzdorovať. Pôvodný plán bol taký, že slovenská vláda bude pôsobiť v exile a na Slovensku sa sformuje spravodajská organizácia Slovenská tajná ochrana (STO) dodávajúca exilovej vláde do zahraničia spravodajské informácie.

Niektorí z absolventov VVŠ HM sa zapojili do aktivít proti Povstaniu, pričom spolupracovali aj s nemeckými spravodajskými zložkami. Toto angažovanie sa týkalo v najväčšej miere kľúčového muža ich budúcich osudov – Jozefa Vicena. Patril k vedúcim spravodajského oddelenia, ktoré vzniklo pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej mládeže a ktoré sa cez budovanú spravodajskú sieť – tzv. hlásky – podieľalo nielen na aktivitách proti SNP, ale pripravovalo sa aj na skutočnosť, že po vojne bude Slovensko obsadené Červenou armádou a nastúpi komunizmus. A. Tunega dostal v januári 1945 rozkaz, aby nastúpil do Pohotovostných oddielov Hlinkovej mládeže, pričom absolvoval aj spravodajský kurz. Púčik aj Tesár boli v tom čase v ústraní.

Za vedúceho STO na Slovensku bol vymenovaný Jozef Vicen, ktorý mal udržiavať spojenie so zahraničím cez vysielačku a kuriérov. V hektických udalostiach jari 1945 sa však organizáciu nepodarilo dobudovať – najlepšie o tom svedčí skutočnosť, že pri evakuácii do Rakúska sa zabudlo na mennú kartotéku jej členov. A. Tunega bol na jar 1945 poverený úlohou zničiť túto kartotéku, pričom dostal aj patričný výcvik a inštrukcie, nad ktorými mali kontrolu Nemci.

Realita povojnového Slovenska však bola iná, než boli pôvodné plány. Predstavitelia slovenskej vlády boli postupne zaistení a namiesto pôsobenia v exile ich čakali procesy pred Národným súdom. Jozef Vicen bol zaistený sovietskou NKVD, čím krehké štruktúry STO na Slovensku stratili vedúcu osobnosť. 

Za tejto situácie sa vedenia ujal Štefan Chalmovský, s ktorým Tunega a Púčik, odhodlaní vystúpiť aktívne proti obmedzovaniu náboženských slobôd, spolupracovali – podieľali sa na výrobe letákov a novín Slovák. Napriek tomu, že sa v zápase proti komunizmu orientovali na štruktúry už oficiálne zakázanej HSĽS, v smerniciach k činnosti ilegálnej skupiny bol ich politický program orientovaný na odstránenie komunizmu, zachovanie kresťanského rázu Slovenska a nastolenie „skutočného a pravého demokratického režimu na Slovensku“ s odvolaním sa na učenie pápeža Pia XII. V rámci štátoprávneho usporiadania sa orientovali na „obnovenie samostatného demokratického slovenského štátu či už v rámci federatívnej ČSR, alebo v rámci nejakého federatívneho zväzku stredoeurópskych – európskych národov“. Popri komunizme však rovnako negatívne vnímali aj nacistický režim – v uvedenej smernici stálo: „Nášmu národu, hoci žil v samostatnom Slovenskom štáte, hrozilo v prípade nemeckého víťazstva strašné nebezpečie – smrť v mori novopohanského nacizmu. Teraz, po víťazstve nad Nemeckom hrozí mu však tak isto strašné nebezpečie ak nie strašnejšie: Zotročenie boľševickým komunizmom, jeho ideológiou, svetonázorom a metódami.“

Chalmovského skupina bola koncom roku 1945 odhalená bezpečnosťou a jej členovia vrátane A. Púčika zaistení. Tunegovi sa podarilo pred zatknutím uniknúť a od tej doby žil fakticky v ilegalite. Púčik po prvý krát na vlastnej koži pocítil vyšetrovanie bezpečnosťou sprevádzané fyzickým mučením. V októbri 1946 bol odsúdený na trest 7 mesiacov väzenia. V januári mu pribudol ďalší trest – 6 mesiacov v pracovnom tábore v Ústí nad Oravou. Pod dojmom týchto skúseností dozrelo osudové rozhodnutie jeho života – utiecť do zahraničia a zapojiť sa do boja proti komunizmu z exilu. Zaujímavé je, že v čase, keď sa Púčik a Tunega zapájali do protikomunistických aktivít, sa Eduard Tesár úspešne uchádzal o pracovné miesto na oddelení pasov a víz na Povereníctve vnútra – kam vo februári 1946 nastúpil.       

Prípad A. Púčik a spol.  

Medzitým sa na Západe organizovali rôzne prúdy slovenského politického exilu, ktoré spájal spoločný cieľ – zápas proti komunizmu a za slovenskú štátnu samostatnosť – ale rozdeľovali ich vzájomné animozity, ktoré sa nedarilo korigovať, napriek intenzívnym snahám o zjednotenie.

Jednou zo skupín, ktoré na prelome rokov 1945/1946 vznikli, bol Slovenský revolučný odboj. Jeho predstavitelia postupne rozvinuli spoluprácu s americkou vojenskou kontrarozviedkou Counterintelligence Corps (CIC), na čom sa už podieľal aj Jozef Vicen, ktorý do exilu odišiel v lete 1946. V spolupráci s Američanmi Vicen vykonával spravodajské aktivity: prostredníctvom svojich informátorov na Slovensku, s ktorými chcel byť v spojení cez kuriérov, pravidelne chodiacich cez rieku Moravu. Mali získavať informácie spravodajského, vojenského, hospodárskeho a politického charakteru.

Presne do tohto konceptu zapadli tri osoby: v úlohe kuriéra Albert Púčik; v úlohe informátora pôsobiaceho v ilegalite Anton Tunega; a v úlohe človeka, ktorý poskytoval informácie, Eduard Tesár. Z pozície na pasovom oddelení Povereníctva vnútra sa mohol dostať k dôležitým dokumentom. Samozrejme, sieť bola širšia – za všetky mená spomeňme ešte aspoň Ľudovíta Gálika, vojaka, účastníka SNP, v rámci ktorého sa zúčastnil ťažkých bojov o Telgárt a ktorý mal dodávať Púčikovi informácie vojenského charakteru. Napokon trestu smrti v nasledujúcom súdnom procese unikol len o vlások… Zaujímavosťou je, že jedným z ľudí, s ktorými sa Púčik stretával, bol aj neskôr populárny športový komentátor Gabo Zelenay, s ktorým sa spoznal na trenčianskom gymnáziu.  

V priebehu novembra 1947 až januára 1949 absolvoval Púčik celkovo šesť ciest na Slovensko. Päť z nich bolo úspešných a podarilo sa mu do exilu priniesť niekoľko spravodajských informácií, ktoré cez Vicena odovzdali americkej CIC. Zároveň sa stretával s pomerne širokým okruhom ľudí – a o niekoľko mesiacov sa s ním ocitli na lavici obžalovaných v rámci jedného z najväčších procesov, aký komunisti na Slovensku zinscenovali. Pochopiteľne, zistené informácie neboli také zásadné, ako to potom vyšetrovatelia konštruovali a ako sa to snažili zo všetkých zatknutých vynútiť s použitím brutálneho fyzického násilia. Mnohé stretnutia, ktoré Púčik či Tunega absolvovali, boli viac rodinného ako spravodajského charakteru. Avšak hrozba, že funguje podobná skupina a darí sa jej udržiavať spojenie so slovenským exilom a americkou spravodajskou službou na Západe, predurčila, že režim použil všetky prostriedky, aby sa niečo podobné v budúcnosti neopakovalo. 

Okolnosti Púčikových ciest boli mimoriadne dramatické – od preplávania rieky Moravy na gumenom člne, cez konšpiratívne a utajené stretnutia s rôznymi ľuďmi, odovzdávanie mikrofilmov, až po sledovanie československými bezpečnostnými zložkami, pred ktorými viac ako rok úspešne unikal. Napokon však neunikol. Na jeho zaistení malo najväčší podiel Obranno-bezpečnostné spravodajstvo, ktoré sa cez svojho tajného spolupracovníka Jána Divinca infiltrovalo do jeho okolia. Ak by niekedy filmári zháňali zaujímavý motív na nakrútenie špionážneho filmu, scenár majú v tomto prípade hotový.

Z väzenia na popravisko

Púčik bol Štátnou bezpečnosťou zatknutý v januári 1949 a počet zaistených sa veľmi rýchlo vyšplhal na číslo 76. Súd sa konal už v máji 1949 v Bratislave a jeho výsledkom bolo až 48 odsúdených (obžalovaných bolo celkom 62 osôb). Hlavní obžalovaní – Púčik, Tunega, Tesár a Gálik – dostali trest odňatia slobody na doživotie.

Veľmi negatívnu úlohu v procese zohral štátny prokurátor Anton Rašla, ktorý počas celého prípadu vystupoval mimoriadne aktívne a proti tomuto – už tak veľmi prísnemu – rozsudku sa odvolal. Odsúdení čakali na výsledok v leopoldovskej väznici. Odvolacie pojednávanie sa konalo na Najvyššom súde v Prahe až v júni 1950.

Súd už mal k dispozícii aj stanovisko bezpečnostnej päťky bratislavského Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska, ktorá vo všetkých štyroch prípadoch (aj Ľ. Gálika) odporúčala trest smrti. A v štáte, kde vládol komunistický režim, boli rozhodnutia straníckych orgánov nadradené nielen nad tie štátne, ale aj nad súdne.

Najvyšší súd v Prahe rozhodol v septembri 1950 – v prípade Púčika, Tunegu a Tesára zmenil pôvodný rozsudok na trest smrti (aj u niektorých ďalších odsúdených rozhodol o zvýšení udeleného trestu). Žiadosť o milosť zamietol začiatkom roku 1951 tak Najvyšší súd, ako aj prezident Klement Gottwald. Dátum popravy bol stanovený na 20. február. Mrazivo znejú slová, ktorými sa Albert Púčik rozlúčil so svojimi najbližšími: „Tuším padá sneh. Bude mi zima, keď pôjdem na popravu…“  

Odboj proti komunistickému režimu ako svedectvo troch krížov

Prípad mužov, ktorí za svoju odvahu zaplatili najvyššiu cenu, patrí k najvýznamnejším prejavom protikomunistického odboja na Slovensku v prvých rokoch vlády režimu – v čase, keď sa komunistický režim etabloval a roztáčal kolesá násilia a brutálnych perzekúcií proti svojim skutočným aj domnelým odporcom.

Ich osud do istej miery symbolizuje spôsob, ako si pamätáme na obdobie vlády komunistického režimu a najmä na perzekúcie, ktoré tento režim spôsobil. Dlhé roky – prakticky až do pádu komunistického režimu – ich odvahu pripomínali tri drevené kríže na Martinskom cintoríne v Bratislave. Len zasvätení vedeli, že za týmito krížmi je aj príbeh utrpenia troch mladých ľudí, ktorých odvaha mala byť navždy vymazaná z pamäte národa. Veď režim zamietol aj poslednú žiadosť odsúdených – aby boli pochovaní v rodnej obci.

Napokon bola snaha komunistov márna – režim padol a na svetlo sveta sa dostal aj tento dramatický príbeh. Najkomplexnejšie ho spracoval vo svojej monografii, ktorá pod názvom Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol. vyšla na pôde Ústavu pamäti národa, prof. Róbert Letz. Príbeh v sebe skrýva viacero dimenzií. Ukazuje nám brutálnu stránku komunistického režimu, ktorý neváhal v prípade svojich odporcov siahnuť k absolútnym trestom. Zároveň dokladá, že na Slovensku existoval aktívny odboj proti komunistického režimu už od jeho začiatku. A v neposlednom rade je ľudským príbehom – odvahy a obetavosti mladých ľudí, ktorí za svoje presvedčenie boli nielen ochotní veľa riskovať, ale aj priniesť najvyššiu obetu.