Z histórie mesta: Prečo katom odrezávali uši a kde si hľadali manželky?

Aké vlastnosti mal mať kat v 15. až 17. storočí? Kde k takému katovi mestá prišli?

Richtár s prísažnými si vyberali adepta na kata primárne podľa osobných preferencií. Predsa bol predĺženou rukou vedenia mesta, jeho výkonnou mocou. S katovou pomocou sa mesto zbavovalo kriminálnych živlov. Nájsť vhodného adepta v Trenčíne bol problém. Byť „majstrom spravodlivosti“ si so sebou nieslo istú stigmu. Ľudia sa ho buď báli alebo ním opovrhovali. Mesto si preto muselo požičiavať kata z iných oblastí. Podľa dochovaných listín si Trenčín najčastejšie požičiaval kata z Trnavy.

Ak sa adept nenašiel ani po dlhšej dobe, tento úrad bol pridelený jednému z odsúdených. Na dôkaz toho, že k úradu prišiel na popravisku, boli mu odrezané obe uši. Tak mohli miestni rozoznať kata, ktorý bol katom dobrovoľne od kata – kriminálnika.

Na jednej strane opovrhnutie, na druhej veľké zisky. Ako sa kati obliekali?

V každej dobe sa našli ľudia, ktorí kritizovali a súdili. Niet divu, že ten, kto odsekával hlavy odsúdeným, bol na dennodennom pretrase. Kat a jeho rodina mali špeciálne miesto vyčlenené v kostole aj v hostinci. Na všetkých spoločenských udalostiach boli oddelení od zvyšku spoločnosti. Úradom kata sa všeobecne opovrhovalo a kat si na to po čase zvykol.

Na druhej strane kat prinášal mestu veľké zisky, z ktorých sa nemalé peniaze ušli aj jeho rodine. „Majster spravodlivosti“ sa preto mohol náležite obliekať. Nosil šaty podľa dobovej módy, obľuboval výstredné kúsky. Nápaditosť, červená a čierna farba ho mali odlíšiť od ostatných.

Na žiadnych vyobrazeniach zo 16. storočia nenachádzame náznak, že by si kat tvár zakrýval kuklou alebo čímkoľvek iným. Z praktického hľadiska by mu bránila vo výkone remesla.

Predstavte si, že by kat dobre nevidel na svoju obeť! Napriek tomu ho v čase romantizmu často zobrazovali s červenou kapucňou s dvomi výrezmi na oči.

Dedičné povolanie. Kde si kat našiel manželku? Ako sa žilo v katovej rodine?

Pre muža s takýmto nepopulárnym povolaním bolo ťažké nájsť si partnerku. Na celú jeho rodinu sa pozeralo s dešpektom, a tak si ju musel hľadať na neveselých miestach. Jedným z nich bolo popravisko. Ak sa na smrť odsúdená deva katovi zapáčila, dostala možnosť voľby: vydať sa za kata alebo skonať. Ak s vydajom súhlasila, po svadbe mužovi asistovala pri popravách. Ak mali neskôr aj deti, tie sa od skorého veku učili remeslu popráv. So stigmou katových detí by si aj tak našli inú robotu len veľmi ťažko. Synovia sa stali katmi a dcéry si brali ďalších katov z iných miest. Vznikali priam katovské dynastie.

Katova stigma teda nezmizla ani po smrti?

Odpor mešťanov k osobe kata smrťou nekončil. Keď kat zomrel, truhla s jeho pozostatkami nesmela spočinúť v kostole vedľa počestných nebožtíkov. Dokonca nesmel byť pochovaný ani na mestskom cintoríne, miestni sa totiž obávali znesvätenia pôdy. Na poslednú púť ho niesli jeho pomocníci a odprevádzali ho zástupcovia mesta. Pred očami ľudu sa symbolicky dotkli jeho rakvy, aby mešťania videli, že sa nikomu nič zlé nestane a že sa aj oni môžu zúčastniť na pohrebe. Katovo telo spočinulo pri múre cintorína alebo až za jeho hranicami.