Zo Saudskej Arábie prišla robiť riaditeľku ošetrovateľstva do Borov: Poistenku VšZP prijmeme, iba ak už bude prebiehať pôrod

V rozhovore hovorí o tom:

• aký život a zdravotníctvo majú v Saudskej Arábii, kde strávila 17 rokov
• prečo nám chýbajú sanitári, praktické sestry a zdravotné sestry
• aké kompetencie a plat majú zdravotné sestry v Nemocnici Bory
• prečo ju konanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne niekedy núti ľutovať, že sa vrátila domov

Prečo sa mladá zdravotná sestra rozhodne ísť pracovať na Arabský polostrov?

Vraciame sa o dve dekády späť (úsmev). Kvôli skúsenostiam a nebudem predstierať – aj financiám. Prvé dva roky som strávila v Spojených arabských emirátoch a ďalších sedemnásť v Saudskej Arábii. Keď pričuchnete k inému zdravotníctvu a štýlu práce, ktorá prevyšuje to, na čo ste zvyknutá, pochytí vás to a chcete sa uplatniť.

Aké bolo arabské zdravotníctvo?

Do Rijádu som prišla v roku 2001 a v tej konkrétnej nemocnici sme boli prvé zdravotné sestry z Česka. Dostali sme trojmesačnú skúšobnú lehotu, v ktorej sme museli prejsť cez veľkú skúšku ALS, teda rozšírenú prvú pomoc. V tom čase sme u nás o niečom takom ani nepočuli, mali sme len školenia prvej pomoci – viac či menej laické, nepovinné, bez opakovania a štruktúry.

Čiže nezaostávali za českým zdravotníctvom?

Určite nie, ale v tom období nemala Saudská Arábia na národnej úrovni nič – neboli tam školy, zaregistrované saudské sestry ani záväzná legislatíva k zdravotníctvu. Každá nemocnica mala štandardizované operačné postupy podľa toho, z akej krajiny pochádzalo vedenie nemocnice. V prvej nemocnici som pracovala pod britsko-austrálskym vedením a tam majú sestry široké kompetencie. Nehovorím, že sme boli zle pripravené, ale v Česku sme mali skôr pozíciu asistentky lekára a keď sme sa o to špeciálne nezaujímali, nikto od nás nepožadoval kritické myslenie a samostatné vykonávania kompetencií. To bol obrovský rozdiel oproti svetu v Saudskej Arábii.

Bol to pre vás šok?

Na začiatku áno, ale keď sme zložili skúšku ALS, začali sme prenikať do systému práce. Celý pobyt pacienta na jednotke intenzívnej starostlivosti tam vedie sestra a snaží sa dosiahnuť cieľ, ktorý si stanovil lekár. Sestry sledujú dýchanie, vyznajú sa v RTG či EKG snímkach a lekárovi len referujú, ako sa vyvíja stav pacienta. To bol úplný nezvyk a organizácia nám poskytla školenia, na ktorých sme sa to naučili. Úžasná skúsenosť, veľmi sme si to užívali.

Mladá ambiciózna sestra sa teda vedela vzdelať vo viacerých oblastiach?

Áno. Cieľom každej nemocnice bolo dostať sestry na požadovanú úroveň v čo najkratšom čase. Každá mala vlastné workshopy, takzvané study days a vzdelávaniu nikdy nebol koniec. Porovnávaním som zistila, čo nám doma chýba a do určitej miery som to teraz priniesla do Nemocnice Bory. Trochu nás zväzuje slovenská legislatíva, ale princípy neustáleho vzdelávania a štandardizácie sa mi tu podarilo implementovať.

Porozprávajte ešte trochu o živote v Saudskej Arábii. Mali ste nejaké predsudky, ktoré sa nenaplnili?

Dvadsať rokov je priepastných. Na začiatku tisícročia by som nikdy nepovedala, že sa v Saudskej Arábii môžu udiať prevraty, ktoré sa tam v posledných rokoch stali. Bol to totálne konzervatívny islamský vahábistický štát, kráľovstvo. Ako cudzinky sme museli nosiť ich oblek, prikrývať si vlasy, nesmeli sme šoférovať či jazdiť na bicykli. Do iného mesta sme sa dostali len s potvrdením od nemocnice, že môžeme cestovať. V hoteli sme si ako ženy nemohli zarezervovať ubytovanie. Mali sme príslovie, že keď sa prestaneš pýtať „prečo“, adaptoval si sa (smiech). Bolo tam veľa odlišností, ale keď sa človek riadil pravidlami a robil, čo sa od neho čakalo, život tam bol jednoduchý.

Ocitli ste sa v situácii, keď vám išlo o život?

Ja nie, ale kolegyne sa vlastnou hlúposťou ocitli v nepríjemných situáciách. Jednu napríklad zavreli do väzenia. Na začiatku nás upozorňovali, že sa to môže stať. Ak ženu dajú do väzenia, stráca všetky práva a môžu si s ňou robiť, čo chcú.

Hoci bola cudzinka?

Áno, preto nám vždy zdôrazňovali, že ak niekam pôjdeme, či už so saudskými alebo cudzími kamarátmi, máme dať niekomu vedieť, kam ideme a kedy sa vrátime. Ak sa nevrátime, daný človek zalarmuje ambasádu, aby začala pátrať. Dnes už to neplatí, išlo o prvú dekádu nového milénia.

Ako mladej žene vám nechýbal spoločenský život?

Spoločenský život tam bol veľmi rozvinutý, ale odohrával sa v rezidenčných oblastiach, ktoré boli obohnané múrom.

Nemiešali ste sa s tamojším obyvateľstvom?

Veľmi málo, najmä v práci na profesionálnej úrovni. Naše životy boli veľmi odlišné, takže poznám len málo prípadov, keď sa miešali na priateľskej úrovni. Bola som aj na saudskej svadbe, lebo kamarátka Juhoafričanka si brala Sauda. Niektoré ženy sa tam vydali, ale nie vždy to dopadlo dobre.

Hovoríte, že ste odišli aj kvôli peniazom. Prezradíte plat?

V roku 2001 mi ako zdravotnej sestre so skúsenosťami z Česka plat stúpol päť až šesťnásobne. Dolár potom devalvoval oproti českej korune, takže po piatich rokoch som hľadala iné možnosti, lebo plat bol fixný a posunul sa, iba ak sme dostali vyššiu pozíciu.

Kam ste sa presunuli?

Počula som o nemocnici na východe krajiny v Dahráne. Bola to súkromná nemocnica ropnej spoločnosti. Fungovala pre 350-tisíc ľudí, mali sme 350 lôžok a riadili sme sa americkými liečebnými štandardmi, lebo firmu Saudi Aramco založila americká spoločnosť. Oproti britsko-austrálskej nemocnici to zas bola iná skúsenosť. Život tam bol o triedu lepší. Bol tam obrovský komplex, v ktorom žilo 11-tisíc ľudí. Boli tam tri rekreačné centrá, golfové, tenisové a futbalové ihrisko, či hoby farma s koňmi. Bolo to malé mesto, kde žili najmä cudzinci a mali sme západný štýl života. Smela som jazdiť na aute, ale nemohla som prejsť za múr. (úsmev)

Získali ste kamarátov, skúsenosti, jazykové znalosti, peniaze. Ale čo vám život v arabských štátoch vzal?

Spojenie so životom v Česku. Ostalo mi len pár pravých kamarátov, s ktorými som sa po príchode domov stretávala. Vzdialila sa mi trochu aj rodina, k mame a otcovi som chodila ako návšteva. Kompenzovali to však kamaráti po celom svete. Dnes takmer neexistuje štát, kde by som nemohla vycestovať bez toho, že zavolám kamarátovi, že sa stavím na dovolenku. (smiech)

Ako ste sa po toľkých rokoch dostali na Slovensko do Nemocnice Bory?

Kontaktovala ma personálna spoločnosť. Najskôr som si myslela, že ide o spam, lebo mi poslali e-mail, že sa na Slovensku stavia nová nemocnica a ponúkli mi pozíciu riaditeľky pre ošetrovateľstvo. Nemocnica novej generácie na Slovensku a pozícia riaditeľky pre ošetrovateľstvo, keď tu máte námestníčky? No to by som chcela vidieť. (smiech)

Prvýkrát ste nereagovali?

Nechala som e-mail dva dni tak a zaradila ho do spamov. Nakoniec som si vyhľadala Pentu a Nemocnicu Bory a zistila som, že je to legitímne a aj tá personálna spoločnosť skutočne existuje. S manželom, s ktorým som bola v Saudskej Arábii, som prebrala, čo by to pre nás znamenalo. Dokopy som tam strávila sedemnásť rokov a bola som na vrchole kariéry. Ďalej som už postupovať nechcela, lebo výkonný manažment ma nelákal. Predtým som mala plány skončiť v roku 2019 a vrátiť sa domov. Išlo teda o úžasný projekt a jedinečnú príležitosť, ktorá sa nemusela opakovať. Chcela som sa vrátiť, lebo mi starli rodičia a chcela som s nimi stráviť nejaký čas. V Saudskej Arábii som skončila o rok skôr, než som plánovala a prišla som do tohto projektu. Dojazdovú vzdialenosť som tým skresala z päťtisíc na tristo kilometrov.

Očakávania sa naplnili?

Do najvyššej možnej miery sa moje očakávania napĺňajú. Začala som narážať na mantinely slovenskej legislatívy, zvykov a nedostatku personálu.

Prečo máme kritický nedostatok zdravotných sestier?

Nielen tých, ale aj praktických sestier, pôrodných asistentiek a zdravotných sestier s rôznymi špecializáciami. Nie som povolaná hodnotiť to, ale myslím si, že ide o dlhodobo zanedbané odvetvie, ktoré kričalo o pomoc, ale nie dostatočne nahlas a dnes už len žneme plody tohto zanedbania. Česká republika je pomerne podobná, ale aj tak tam majú sestry lepšie postavenie.

Ako po príchode na Slovensko hodnotíte stav nášho zdravotníctva? V čom sme sa posunuli?

S hrôzou som zistila, že sa tu na postavení sestry nič nezmenilo. Neexistuje tu hrdosť na toto povolanie, na kompetencie, ktoré sa sestry naučili a nesú za ne zodpovednosť. U sestier mi chýba ochota prebrať zodpovednosť, česť výnimkám, ktoré existujú. Problém je, že chceme z lekára na sestru väčšinou presunúť administratívne povinnosti.

Do akej miery je to výsledkom toho, že napríklad praktické sestry ani nepoznajú svoje kompetencie, lebo nám chýba vyhláška? Na stredných zdravotníckych školách sa táto profesia študovala v programe zdravotnícky asistent, praktická sestra a napokon praktická sestra – asistent. Potom sa v kompetenciách ani nedokážu dopĺňať s tými vysokoškolsky vzdelanými sestrami.

Veľmi ma prekvapilo, že komora sestier nezahŕňa tie stredoškolsky vzdelané bez ohľadu na to, ako ich nazývate. V zahraničí je „practical nurse“ alebo „patient care assistant“ prvý článok ošetrovateľskej štruktúry. Ak nemá praktická sestra pevne ukotvené kompetencie, vysokoškolské sestry nemôžu robiť svoje kompetencie a musia robiť aj prácu praktických sestier, lebo ich nie je dostatok.

Prečo ich nie je dosť?

Lebo kompetencie praktických sestier – asistentov sú nejasné, povolanie nie je populárne, ani dobre platené. Po strednej škole preto radšej idú na hocijakú vysokú školu a tým ich strácame. Je to chyba, lebo ich od 14. roku života pripravujete po každej stránke, majú kontakt s pacientom a praktické skúsenosti. Ak niekto nastúpi na bakalárske štúdium bez strednej zdravotníckej školy, chýbajú mu základy ošetrovateľskej starostlivosti a praktické nácviky.

Ďalší problém je, že praktické sestry po maturite nenastúpia do praxe. Radšej idú robiť čašníčku, alebo hocičo iné. Prečo?

Podľa mňa pre devalváciu povolania. Žiaci vidia, že štúdium sa končí maturitou a má málo záujemcov, takže ich tam prijmú. Je to cesta najmenšieho odporu. Pre Slovensko je špecifický aj ďalší dôvod – povolanie sanitár. V Česku je sanitárom zdravotnícky pracovník, ktorý robí pomocné práce – preváža pacienta, nosí stravu, pomáha pri polohovaní, dezinfikuje a riadi ho praktická sestra. V Česku má ukončené základné vzdelanie, čistý trestný register a trojmesačný akreditačný kurz. Na Slovensku musí mať ukončené stredoškolské vzdelanie a potom musí absolvovať ešte ročné štúdium na strednej zdravotníckej škole za tie isté peniaze ako v Česku. Ľudia to nechcú robiť. Často sa stáva, že sanitára a praktickú sestru zamieňajú, do nemocnice príjmu jedného z nich a bude robiť, čo treba.

Čiže nedostatok personálu je dôsledok prekvalifikovania a zlého rozdelenia kompetencií?

Takto by som to nezjednodušila, je to komplexný problém, ktorý si žiada systémové riešenie, ale aj v tomto je veľký priestor na zlepšenie situácie.

Pôvodne ste plánovali v Nemocnici Bory zamestnať až 440 zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Do akej miery sa to naplnilo?

Máme dosť personálu na rozbeh oddelení, ktoré otvárame. Staviame nielen dom na zelenej lúke, ale aj tímy. V centre nášho záujmu je pacient a musíme zaručiť jeho bezpečnosť. Tú dosiahnu zohrané tímy. Postupne ich školíme, a preto nemôžeme otvoriť naraz všetky oddelenia. Sú tu veci technického a procesného rázu, ktoré musíme vycibriť. Nábeh je postupný a aj nábor personálu. Pre otvorené oddelenia máme dosť personálu.

Vylučujete, že by to mohlo byť problémom v budúcnosti?

Nábor personálu je problematický, ale vieme, že musíme pomôcť dostať do systému viac ľudí. Preto pôsobíme aj na stredných zdravotníckych školách, podporujeme kampaň Študuj zdravotku. Spolupracujeme aj s vysokými školami, lebo chceme získať absolventky a naučiť ich naše štandardy a postupy. Personál mať budeme, ale musíme mať trpezlivosť a musíme ho naučiť všetko, čo treba.

Robíte kampaň aj v okolitých štátoch?

Nenazvala by som to kampaň, ale máme záujem prilákať naspäť slovenské sestry, ktoré pôsobia na Morave. Navyše, Svet zdravia ProCare organizuje podujatia ako Medik roka a Florence roka, aby sme študentom propagovali ich povolanie a nabudili ich do praxe.

Čím ste prilákali zdravotné sestry, ktoré už pracovali v iných nemocniciach?

Buď ide o sestry, ktoré chceli povolanie vykonávať inak, ďalej tie, ktoré pôsobili v zahraničí a chceli sa vrátiť a často aj o sestry, ktoré boli natoľko znechutené, že by inak odišli do zahraničia. Najmä do manažérskej štruktúry sme tak získali ľudí, ktorí niekoho poznali, alebo dokázali namotivovať.

Prezradíte, koľko percent sestier k vám prišlo z Univerzitnej nemocnice Bratislava?

Takéto dáta nemám, ale pokiaľ viem, ide o jednotky sestier a pôrodných asistentiek. Nie je to tak, že k nám prešlo odniekiaľ celé oddelenie sestier. Ako hovorím, prichádzajú z rôznych nemocníc – aj z našej siete nemocníc Svet zdravia a zo zahraničia. Je to pestrá zmes ľudí a o to náročnejšie je zohrať tímy. Každý prináša svoje unikátne skúsenosti a mnoho z nich dokážeme využiť na prípravu školení. Zo spätnej väzby viem, že ich tešia posilnené kompetencie, lebo v štátnych nemocniciach je stála štruktúra a tí, ktorí chcú niečo posunúť, majú nálepku problémoví.

Ako ich budete finančne odmeňovať?

Motivujeme sestry tým, že im dáme základ nad rámec štátom daného minima a garantujeme im príplatky a bonus, ktorý sa odvíja od toho, ako sa im darí napĺňať stanovený cieľ.

Prejdime trochu ku kompetenciám. Aké postavenie budú mať v Nemocnici Bory vysokoškolské zdravotné sestry a od čoho ich odbremeníte?

Keďže je nedostatok personálu, premýšľali sme, ako sestrám oddeliť čas na pacienta od ostatných povinností. Jednou z možností je elektronizácia a digitalizácia. Pôvodne sme chceli byť bezpapierová nemocnica, ale legislatíva nám nepovoľuje overený elektronický podpis. Na administratívu, smerovanie pacientov a telefonáty však máme nezdravotníckych pracovníkov – recepčných. Elektronizáciu využívame najmä na ordinácie liekov a ich robotickú prípravu v centrálnej prípravni liekov, takže na oddelenie už prídu v balíčkoch pre konkrétneho pacienta. Pacienti majú náramok s 2D kódom, ktorý sestry čítačkou skontrolujú a priradia pacientovi správny balíček liekov. Príprava liekov a ich manažment je v nemocniciach veľký požierač času, ale u nás to má na starosti ústavná lekáreň.

Máme aj inovatívne pozície. Napríklad manažér klastra zabezpečuje dopĺňanie skladu, objednávanie špeciálneho zdravotníckeho materiálu aj administratívneho materiálu a komunikuje s údržbármi. Od tohto všetkého sme zdravotné sestry odbremenili.

Máte vyrátané, koľko času im to ušetrilo?

Áno. Kolegovia zo Sveta zdravia robili celý rok 2018 časovú snímku pracovného dňa zdravotnej sestry v rôznych nemocniciach na rôznych oddeleniach. Príprava liekov zaberie sestre 20 až 40 percent pracovného času podľa toho, na akom oddelení pracuje. Rôzne papierovačky zaberú 20 až 30 percent času. Na pacienta má teda 20 až 40 percent času, čo je zúfalo málo, lebo má byť v centre pozornosti.

Čím sestrám vyplníte získaný čas?

Budú sa venovať pacientovi. Máme mobilné vozíky, kde má sestra počítačovú dokumentáciu, liekový box a monitor na meranie teploty, tlaku, pulzu a saturácie. S tým chodí od pacienta k pacientovi a rozpráva sa s nimi. Za mesiac fungovania lôžkového oddelenia sme nemali žiadnu negatívnu spätnú väzbu. Pacienti sú užasnutí, že sa im personál predstaví, že presne vedia, kto ich ošetruje a akú má pozíciu, že majú čas sa pri nich zastaviť a opýtať sa, ako sa im darí a zveriť sa im so svojimi problémami.

Momentálne sme na lôžkovom oddelení, ktoré má nezvyčajnú architektúru. Je to náhodné alebo to má hlbší význam?

Jedna stena je rovná a druhá skosená, aby sestra z recepcie videla na všetky dvere. Keď pacient stlačí privolávacie tlačidlo na komunikačnom zariadení, sestrám zazvoní telefón a nad príslušnými dverami sa rozsvieti signalizácia. Na centrálnej recepcii máme vedúcu sestru, recepčnú a prípadne lekára. Na každej strane oddelenia sú stanovištia, kde je praktická sestra a zdravotná sestra, ktoré obsluhujú danú polovicu oddelenia. Keďže sme zdravotné sestry odbremenili od kompetencií, ktoré nemajú robiť, ukazuje sa, že ich nepotrebujeme ani toľko, ako káže legislatívne minimum. To je asi najväčšia výzva svetového zdravotníctva, lebo sa ukazuje, že zdravotníkov oveľa viac nebude, ale pacientov je pre demografické zmeny viac. Sanitárom zasa šetrí čas potrubná pošta, ktorou sa prepravujú vzorky biologického materiálu, krv, lieky, výtery či malé sety nástrojov.

Prvého júna ste otvorili pôrodnicu. Dokedy máte zarezervované termíny?

Keďže ju otvárame kontrolovaným procesom, zatiaľ máme obsadené termíny do septembra. Postupne to budeme rozširovať. Pôrodnica má osem prívetivých, intímnych, ale plne vybavených pôrodných izieb na úrovni špičkovej pôrodnej sály. Keď sa matke začína pôrod, prijmeme ju na túto izbu, kde prebiehajú všetky pôrodné fázy. Po pôrode matku presúvame na oddelenie šestonedelia, kde je novorodenecký aj pôrodnícky tím. Matka môže mať aj sprevádzajúcu osobu, ktorá s ňou môže prespať. Ide o vítanú súčasť starostlivosti o pacientku, lebo rodinný príslušník sa učí, ako matke alebo pacientovi doma pomôcť.

Všetky izby sú jednolôžkové. Je to jediná stratégia v prevencii vysoko virulentných vírusových, ale aj bakteriálnych nákaz, ktoré sú rezistentné na veľké množstvo antibiotík a tým sú veľmi ťažko liečiteľné. Táto novodobá epidémia vzniká nadužívaním antibiotík. Nevieme to liečiť, preto potrebujeme preťať kruh šírenia týchto baktérií implementáciou bariérových opatrení, ako sú najmä dedikované jednolôžkové izby a dedikovaný personál.

Nejde to proti logike plávajúcich lôžok, keď na jednom oddelení ležia osoby s rôznymi diagnózami?

Absolútne nie. Každá izba je samostatná a má vlastné sociálne zariadenie.

Ešte nemáte zmluvu s Všeobecnou zdravotnou poisťovňou (VšZP). Kedy doplníte všetky potrebné dokumenty?

Momentálne má Nemocnica Bory 36 ambulancií a šesť diagnostických pracovísk v 33 odbornostiach. Zároveň spustila lôžkovú starostlivosť v pätnástich odbornostiach, pracovisko jednodňovej starostlivosti v siedmich špecializáciách a stacionár pre tri odbornosti. Zatiaľ čo obidve súkromné zdravotné poisťovne Dôvera a Union promptne zazmluvnili tieto činnosti pre svojich poistencov v plnom rozsahu, štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa má na Boroch zazmluvnenú iba prvú skupinu ambulantnej starostlivosti a diagnostiky. Naopak, doteraz nezazmluvnila ani jedno lôžkové oddelenie, žiadnu zo špecializácií jednodňovej zdravotnej starostlivosti a ani stacionár. Máme potvrdené, že naše žiadosti sú kompletné a čakáme na konečné vyjadrenie.

Môžu sa u vás teda poistenky VšZP objednať na pôrod?

Nemocnica Bory je akútna koncová nemocnica, ktorá chce fungovať pre pacientov v podmienkach verejného zdravotného poistenia. Jej komplexný medicínsky program nebol vytvorený na rozdeľovania pacientov podľa zdravotných poisťovní. 

Čiže poistenku z VšZP prijmete iba ak už bude prebiehať pôrod?

Jedine tak. Je to absurdné a nelogické. Pri pôrodoch majú rodičky na výber, ale čo onkologické a ortopedické operácie, ktoré sú pri niektorých diagnózach nedostupné, alebo majú dlhé čakacie lehoty? Keby bola VšZP úprimná, priznala by, že im vieme s touto kapacitou pomôcť a neváhali by nemocnicu plnohodnotne zazmluvniť. O to viac, keď polovica z doteraz ošetrených pacientov na Boroch boli práve ich poistencami. Je nepochopiteľné, že sa poisťovňa snaží v demokratickom štáte diktovať pacientom, kde sa majú dať ošetriť, alebo lekárom, v ktorej nemocnici majú robiť. V takýchto momentoch niekedy ľutujem, že som sa vrátila zo Saudskej Arábie. Ísť proti vlastným ľuďom prepolitikárčenie nemá podľa mňa obdobu.

Foto: Matúš Zajac