Máme ďalších majstrov!

O majstrovstvách Slovenska a priebehu sezóny sme sa rozprávali s trénerom starších žiakov a manažérom klubu Petrom Klapitom.

S akými očakávaniami ste išli do záverečnej fázy sezóny, ktorá bola pre vás zároveň aj vrchol?

Keď sme sa už začiatkom apríla začali pripravovať na záverečný turnaj, v programe priateľských zápasov svietilo číslo 7. Po skončení nadstavbovej časti ligy, ktorú chlapci ovládli bez prehry, sme sa teda rozhodli, že sa musíme na MSR pripraviť v zahraničí (respektíve aj proti zahraničným tímom), ktoré by chlapcov pred majstrovstvami preverili po všetkých stránkach.

Pramenili z toho tri prehry proti Zlínu, ktorý nás preveril azda najviac a ukázal slabé stránky našej hry. V kombinácii s častými video rozbormi a tréningovým kempom na doladenie taktických detailov sa to ale ukázalo ako správna cesta a teraz môžem povedať, že sme v príprave nič nepodcenili!

Ako by si zhodnotil herný prejav hráčov v základnej skupine? Fungovalo to presne tak, ako ste si to povedali s asistentom alebo bolo badať malú nervozitu? 

Herný prejav bol do značnej miery ovplyvnený dvomi zraneniami kľúčových hráčov „na poslednú chvíľku“. Mišo Šebo aj Samko Bielik patrili do prvých dvoch formácií, absolvovali celú prípravu a zranili sa len pár dní pred MSR. Priznám sa, že vtedy som začal mať obavy o naše majstrovské ambície, predsa len, jednalo sa o dôležitých členov kádra a tak bolo nutné prekopať zostavy.

Tu by som vyzdvihol schopnosti môjho kolegu Paťa Meliša, ktorý zostavou zamiešal tak, aby tím ostal stále vyrovnaný a mohli sme hrať stále „našu taktiku“. Prvý zápas bol z našej strany nervózny a prvú tretinu sme sa trošku hľadali. Potom už obraz našej hry presne spĺňal to, čo decká učíme a teda celoplošný pressing v kombinácii s osobnou obranou na súperovej polovičke. Keď začnú padať góly, vždy opadne aj nervozita takže väčšinou som už v polovičke zápasu býval ja aj tím pokojnejší – keď sa nám súperom podarilo odskočiť.

Dá sa povedať, že v semifinále a finále ste podali solídne výkony. Ako hodnotíš zápasy, kde sa hralo už o medaily? 

Semifinále so Žilinou bolo reprízou minuloročného finále a do poslednej tretiny nebolo o víťazovi rozhodnuté. Tu si myslím, že sa ukázala naša fyzická pripravenosť a najmä šírka kádra. Napriek zraneniam sme dokázali na ihrisko posielať pravidelne dve formácie ofenzívne ladených hráčov, ktorým kryla chrbát tretia formácia s defenzívnymi úlohami. Bolo cítiť, že chlapci presne poznajú role v tíme a sú s nimi dokonale stotožnení. Paradoxne, finále prebiehalo trošku pokojnejšie ako semifinále, pričom proti Záhorskej Bystrici sme herne aj výsledkovo boli od začiatku na koni. Neustúpili sme od nášho herného štýlu a ukázali dôveru v systém, ktorý do tejto partie vštepujeme prakticky odmalička.

V minulej sezóne získali starší žiaci striebro, v tejto zlato. To len potvrdzuje, že v klube je to veľmi jasne nastavené a pravdepodobne to aj funguje. Čo by si ku tomu dodal? 

Títo chalani (ktorí získali striebro a zlato z MSR Starších žiakov) už majú aj dve zlatá z celoslovenských a regionálnych (počas pandémie COVID-19) majstrovstiev Slovenska. Pamätám si, keď sme počas korony hrali regionálne finále a druhý trenčiansky klub sme zdolali o 15 gólov, takže rozhodca musel predčasne ukončiť zápas pre vysoký rozdiel v skóre.

Vtedy som pochopil, že títo chalani sú nesmierne šikovní. Ak by som rátal všetky zahraničné turnaje, na ktorých boli a aj si z nich priniesli medaile, kempy a prípravné zápasy, ktoré absolvujú so mnou a pridám k tomu u niektorých aj zápasy za staršiu kategóriu, dostaneme sa možno na číslo 60. Toľko zápasov títo chalani odohrajú za sezónu a z toho je viac ako 15 medzinárodných. To sa niekde musí prejaviť. Tým, že na Slovensku dlhodobo patríme k špičke, rozhodli sme sa už dávnejšie ísť cestou medzinárodných konfrontácií. Toľko medzinárodných zápasov čo som mal ja odohraných ako bývalý reprezentant v 25 rokoch, majú teraz moji zverenci ako 15-roční, a to je obrovský rozdiel!

Ako by si spolu s trénerom zhodnotil pôsobenie na lavičke v tejto sezóne? Zažili ste aj krušné chvíle počas sezóny ? 

Patrik Meliš je mojím kolegom takmer od začiatku môjho pôsobenia v AS Trenčín po mojom návrate zo Švajčiarska. Samozrejme, že sme si zažili vzostupy a pády, a dosť sme si na našu adresu aj vypočuli. Neprajníci sa nájdu vždy a všade. My sme ale takí florbaloví nadšenci a niekedy až šialenci, že sme tomu proste obetovali všetko! Všetok voľný čas, peniaze a hlavne srdiečko. Paťo je z našej dvojice ten starší a pokojnejší, jedná s rozvahou. Ja som mladší a impulzívnejší, jednám pudovo. A to sa na lavičke krásne dopĺňa a vyvažuje, čo tímu dodáva správnu chémiu.

Bez neho by som bol ja ako tréner a celé AS Trenčín polovičné. Jeho znalosti hráčov a hlavne tvorba zostáv sú pre mňa nepostrádateľné a jeho prístup a zodpovednosť je niečo, čo mi vždy imponovalo. Je pre mňa mentorom a jeho prácu si budem navždy obrovsky vážiť! Tituly, víťazstvá a množstvo úspechov našich mládežníckych florbalistov sú z veľkej časti jeho zásluhou.