Žilinkovo promo na Dědečkovi môže právu skôr uškodiť

Facebooková komunikácia generálneho prokurátora Maroša Žilinku smerom k občanom vykazuje prakticky od jeho nástupu do úradu jednu veľmi pozoruhodnú črtu. Je to snaha čo najrýchlejšie uchopiť akúkoľvek spoločensky citlivú kauzu a konať či hovoriť pri nej spôsobom, ktorý imponuje facebookovým masám.

Naproti tomu témy, ktoré nevyvolávajú silnú emóciu, no sú pri snahe nastoliť spravodlivosť nemenej podstatné a niekedy aj dôležitejšie, na komunikačných kanáloch šéfa prokuratúry miesto veľmi nenachádzajú.

Žilinka nezaváhal pri nedávnom prípade domáceho násilia voči influencerke Ráchel Karnižovej, oznámil začatie stíhania v súvislosti s manažmentom pandémie, riešil prípad smrti Jozefa Chovanca v Bruseli a nezabudol ani na platformu YouDare syna Richarda Sulíka.

Najnovším kúskom do mozaiky je vyjadrenie v prípade Dušana Dědečka, ktorý pod vplyvom alkoholu spôsobil vlaňajšiu tragickú nehodu na Zochovej ulici v Bratislave, pri ktorej vyhasol život piatich mladých ľudí.

Žilinka dal krajskému prokurátorovi v Bratislave pokyn, aby proti štvrtkovému rozsudku Mestského súdu Bratislava I. podal odvolanie v neprospech obžalovaného pre nesprávnosť výroku o treste.

„Uložený trest odňatia slobody považujem za neprimerane nízky, dôsledne nezohľadňujúci spôsob spáchania činu, jeho následky a osobu páchateľa. V neposlednom rade nezabezpečuje ani generálnu prevenciu, výchovný vplyv, teda odradenie iných od páchania obdobných trestných činov,“ uviedol Žilinka.

Pripomeňme, že bratislavský súd vo štvrtok rozhodol o 15-ročnom nepodmienečnom treste pre Dědečka. Trest si má odpykať v ústave na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatné.

Skôr, než sa dostaneme k jadru problému, zadefinujme si dve dôležité veci.

Po prvé: Dušan Dědeček si nezaslúži akékoľvek relativizovanie svojho skutku. Správanie, ktoré v osudný deň predviedol, je totiž ďaleko za hranicou príčetnosti a keďže vyústilo do smrti piatich ľudí a ťažkým zraneniam osemnástich ďalších, má tomu zodpovedať výška postihu.

Po druhé: Keďže je téma citlivá nielen pre verejnosť, ale predovšetkým pre pozostalých po obetiach, silné emócie sú z ľudského hľadiska celkom pochopiteľné.

Ani tieto faktory by nám však nemali brániť v pomenovaní toho, že Žilinka pri Dědečkovi zrejme prevádza zbytočnú nadprácu a vytvára prinajmenšom implicitný tlak na kompetentných. Výsledkom môže byť opak spravodlivosti.

Problém tentoraz nie je len v tom, že sa Žilinka vkladá do kauzy, ktorá si nevyžadovala zásah zhora a od začiatku sa riešila rázne na nižších úrovniach polície, prokuratúry a súdov, problém je aj v obsahu toho, čo vraví.

Trest je podľa jeho mienky „neprimerane nízky“. Túto skutočnosť uviedol veľkými písmenami, z čoho možno vytušiť, že si predstavuje oveľa prísnejší trest. Kameňom úrazu tejto predstavy je, že sa tak dostávame na úroveň trestov za úkladné vraždy a iné úmyselné najzávažnejšie delikty. Z morálneho, ale aj z právneho hľadiska pritom medzi Dědečkom a úkladným vrahom existuje kolosálny rozdiel.

V nadväznosti na to Žilinka tvrdí, že takýto trest vlastne nikoho neodradí od páchania podobných trestných činov. Nezabezpečuje vraj „generálnu prevenciu, výchovný vplyv“. Naozaj? Budú od štvrtka sadať za volant opilci s myšlienkou: „asi môžem šoférovať, veď Dědeček dostal len slabých 15 rokov“?

Žilinka navyše ani len heslovite nevysvetlil, v čom presne dĺžka trestu odňatia slobody nezohľadňuje spôsob spáchania činu, jeho následky a osobu páchateľa.

Trestné konanie je záležitosť, o ktorej komplikovanosti laická verejnosť často nemá ani tušenie.

Súčasťou dokazovania v rámci neho sú stohy znaleckých posudkov, svedeckých výpovedí a dôkazov najrôznejšieho druhu. Na prípade niekedy pracuje množstvo ľudí nepretržite celé mesiace.

Ak po detailnom preskúmaní spisu súd dospeje k rozhodnutiu o vine, prípadne sa obžalovaný prizná a potreba dokazovania odpadá, súd určuje už len výšku trestu.

Pri nej podľa zákona justičný orgán musí (nie môže, ale musí), zohľadniť široké spektrum faktorov. A tie v prípade Zochovej hrali v prospech znižovania konečnej sadzby z pôvodných 20 až 25 rokov.

Dědeček sa totiž ku skutku priznal, od začiatku spolupracoval s vyšetrovateľmi, čin spáchal z nedbanlivosti, viedol bezúhonný život a vyjadril úprimnú ľútosť. V takýchto prípadoch neúmyselných trestných činov, keď si obvinený prizná vinu a nepodniká nijaké právne a iné obštrukcie, sa na hornú, najprísnejšiu sadzbu, spravidla vôbec nesiaha.

Poľahčujúcich okolností teda existovalo hneď niekoľko, priťažujúce okolnosti naproti tomu súd nezistil žiadne.

Výsledkom tejto presnej práce súdu je už spomínaný 15-ročný trest.

Z hľadiska právneho štátu a justičnej praxe sa zdá primeraný, no z hľadiska davových emócií, výsledkom ktorých boli aj návrhy na mučenie a verejný lynč Dědečka, ide vraj o výsmech spravodlivosti.

Ku ktorému z týchto dvoch prístupov by sa mal Žilinka ako garant práva prikloniť, je hádam zrejmé, hoci to pôjde na úkor menšieho množstva lajkov.