Malá spomienka na Silvia Berlusconiho. A jeho šarm, o ktorom sa na Slovensku nevedelo

Bolo to v polovici 90. rokov 20. storočia, bol som hosťom na zjazde talianskej strany ľavicových demokratov. Priznám sa, trochu som sa nudil, počúval som diskusiu o mne málo známych detailoch talianskej politiky.

Zrazu sa v hale ozval hluk. Účastníci kongresu sa začali otáčať smerom ku vchodu. Rečník stíchol. Do sály vstúpil Silvio Berlusconi.

V tom čase boli ľavicoví demokrati a pravicová Forza Italia na čele s Berlusconim politickými protivníkmi, dokonca protinožcami. Predstavte si, čo by sa stalo, keby Matovič prišiel na snem Smeru. Zamrzol som a čakal som na škandál.

Nič sa však nestalo. Hluk utíchol, nečakaný hosť bol pozvaný na pódium, a predniesol krátky ale jasný prejav. Delegáti ho pozorne počúvali a privítali úctivým potleskom. Bol som ohromený úrovňou politickej kultúry emotívnych Talianov, z ktorých nikomu ani nenapadlo urážať politického oponenta alebo zasahovať do jeho prejavu.

Keď Berlusconi odchádzal, bol som mu predstavený. Pýtal sa ma na situáciu v Rusku a zdravie prezidenta Jeľcina, pričom vtipne spomenul jeho závislosť od alkoholu. Povedal, že sa s ním rád stretne, ale nemôže tak veľa piť. Náš rozhovor trval len pár minút, no zanechal vo mne pocit kontaktu s mimoriadnou osobnosťou, ktorou Berlusconi bol.

S jeho menom je spojená celá éra talianskej, európskej a svetovej politiky. Podľa mňa to nebola najhoršia éra.

Preto si myslím, že by sme mali byť Silviovi Berlusconimu vďační za jeho príspevok ku stabilite a prosperite Európy.

Nech odpočíva v pokoji!