Jozefovi Hajkovi na cestu

Jozef sa včera stal dvojkou na kandidátke KDH, chcel by som mu zapriať šťastnú cestu do kampane a azda aj do parlamentu.

Jozef Hajko patril k zakladateľom Štandardu, jeho ruku a prínos tu dodnes cítime, dodnes sa držíme jeho editorskej príručky, radi na neho spomíname. Je to pracovitý a oddaný človek, pochádza z rodiny politického väzňa, píše knihy na tie najdôležitejšie témy. Tiso a Slovenský štát, Maďari a naše tisícročné spolužitie, Rómovia a problémy, ktoré asi nemožno ani vyriešiť, komunizmus, najnovšie Dubček.

Jozef neuhne, keď príde na hranu. Ani sa nezľakne, keď majú takmer všetci iný názor. Ukázal to pri Bielej légii, pri Jozefovi Cígerovi-Hronskom, aj pri celom rade iných tém. Dušou je Kréťan, má hlboký vzťah k minulosti a prírode. Keby žil na ostrove, možno by si aj on vybral vnútrozemie, ako Kukučín. Vie v ňom objaviť krásu, ktorú turisti nevidia.

Jozef zažil zvláštny dotyk so smrťou, ale nič mu nie je vzdialenejšie ako emotívne charizmatické kresťanstvo. Azda najviac ho charakterizuje pracovitosť, mimochodom, netradične kombinovaná s ne-ambicióznosťou. Vzácna vec. Opačnej kombinácie je podstatne viac.

Vážil som si, že stál pri vzniku Štandardu, bez neho by sa veľa vecí nebolo podarilo.

Keby som mu len poprial úspech a pevné zdravie, nebolo by to ono. Treba sa zamyslieť aj nad KDH.

V marci 2016 som napísal jeden z posledných textov o KDH, nazval som ho Rekviem. KDH v skutočnosti skončilo už dávno pred voľbami 2016, presnejšie zmenilo sa. Zmena pokračovala aj uplynulé roky, dnes je ešte hlbšia. Do strany prišlo mnoho bývalých členov SDKÚ, voliči KDH dnes vo vysokej miere sympatizujú so Zuzanou Čaputovou či vládou Ľudovíta Ódora, je veľkou otázkou, či sa im podarí zohrať väčšiu rolu, ako ukázala v tomto volebnom období Anna Záborská. Na rozdiel od Jána Čarnogurského ma neprekvapilo, že KDH podporuje členstvo Ukrajiny v NATO, aj keď táto idea viedla k vojne a môže do vojny s Ruskom zatiahnuť aj Slovensko.

KDH sa zmenilo. Tie tri písmená zostali, aj časť voličov je tá istá, ale ďalšia časť sa zmenila. Roky to sledujeme. Bližší im je Dzurinda ako Čarnogurský, Mikloš viac ako Palko, von der Leyenová viac ako Orbán. Prekvapiť to už nemôže. Na KDH sa dnes väčšina liberálov pozerá ako na stranu, ktorá im má pomôcť vytvoriť väčšinu. Ešte aj Pellegrini KDH nazval sebe najbližšou stranou, a istá mentálna blízkosť tam naozaj je. Obidve strany by boli najradšej, keby niektoré rozhodnutia nemuseli robiť.

Lenže to nejde.

Samozrejme, že to vedie k otázke, čo je dnes zmyslom KDH, prípadne čo môže byť zmyslom politika ako je Jozef Hajko, ak by sa strana dostala do parlamentu či vlády.

Ťažká otázka.

Preto si treba pomôcť. A priateľovi zaželať, aby sa mu nejaký ten zmysel podarilo nájsť.

Budem ťa z diaľky sledovať, Jozef.